5. nedeľa po Zjavení – o priepastiach života
Written by radovan on feb 01, 2022 in - No Comments
- nedeľa po Zjavení – 6.2.2022
„… o priepastiach života …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Matúš 14, 22 – 33
22 Nato hneď prikázal učeníkom nastúpiť do člna a ísť pred ním na druhú stranu, kým nerozpustí zástupy. 23 Keď rozpustil zástupy, vystúpil na vrch do samoty modliť sa. Keď sa zvečerilo, bol tam sám. 24 Čln bol vzdialený od brehu už mnoho stadií a zmietali ním vlny, pretože vietor fúkal proti nim. 25 Počas štvrtej nočnej stráže prišiel k nim, kráčajúc po mori. 26 Keď ho učeníci videli kráčať po mori, prestrašení hovorili: „To je prízrak!“ A od strachu kričali. 27 Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzmužte sa! Ja som to! Nebojte sa!“ 28 Peter mu odpovedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž mi, aby som prišiel k tebe po vode!“ 29 On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z člna, kráčal po vode a šiel k Ježišovi. 30 Ale keď videl, že vietor je silný, zľakol sa, začal sa topiť a kričal: „Pane, zachráň ma!“ 31 Ježiš hneď vystrel ruku, chytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ 32 Len čo nastúpili do člna, vietor utíchol. 33 Tí, čo boli v člne, klaňali sa mu a hovorili: „Naozaj si Boží Syn.“
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Prečítaný evanjeliový príbeh nás dnes privádza na vody rozbúreného Genezaretského jazera, ktoré miestni pre jeho veľkosť tiež volali ako more, známe pod názvom „Tiberiadské more“. Osobne som búrku na mori nezažil. No viem si predstaviť, že to asi nie je nič príjemné a človek si pri obrovských vlnách, ktoré na rozbúrenej hladine vznikajú, pripadá ako maličký trpaslík, ktorý je vydaný na milosť a nemilosť prírody a prírodným živlom ako takým. Búrku na mori si však predstaviť viem aspoň sčasti, a to vďaka filmovej obrazovke, či dokumentárnym filmom.
Drahí priatelia, búrky sa neobjavujú len na veľkých jazerách či moriach. Búrky sa z času na čas odohrávajú v živote každého jedného z nás. Zdá sa nám počas nich, že strácame pôdu pod nohami a hľadíme do priepasti. Keď si tak čítam evanjelium o topiacom sa Petrovi, zavše si spomeniem na jeden sen, ktorý sa mi v detstve z času na čas sníval. Zakaždým to skončilo tak, že som sa takpovediac strhol zo sna, pretože sa mi zdalo, že padám do hlbokej priepasti. Bolo to také živé, až mi to prišlo reálne. Moje podvedomie to vyhodnotilo ako hrozbu, ako priame ohrozenie života a reagovalo na to tak, že som sa prebudil. Prečo sa mi niečo také snívalo, z čoho niečo také vzniklo, to si dodnes neviem vysvetliť.
Predsa len, v tom príbehu o topiacom sa Petrovi vidím jednak útechu, potešenie ako aj zasľúbenie. A to všetko v Petrovej pochybnosti i v jeho nezmerateľnom strachu. Pravda je totiž taká, ako som ju už dnes povedal: okolo nás, ale aj v nás môžu zúriť búrky, keď sa nám zdá, že strácame pevnú pôdu pod nohami, že klesáme, ponárame sa a topíme sa. Priepasti a hlbočiny kadejakých okolností života, obrazne povedané, roztvárajú naširoko svoje ústa a zdá sa, že nás chcú definitívne pohltiť.
Áno, priatelia, viem si to celkom živo predstaviť. Keď je reč o priepasti, či hlbočine, vždy si pred očami predstavím jednu konkrétnu priepasť, ktorá sa dokonca nachádza v našom rožňavskom okrese, a síce v Národnom parku Slovenský kras, na Plešiveckej planine. Jedná sa o priepasť nazvanú ako „Zvonivá jama“, alebo tiež ako „Zvonica“. Je to vyše 100 metrov hlboká krasová prepadlina, ohradená plotom a nápisom upozorňujúcim turistov, aby sa ku nej načisto nepribližovali, nakoľko hrozí nebezpečenstvo pošmyknutia, pádu a úmrtia. Ale to by som nebol, samozrejme, ja, keby som sa nepostavil celkom k jej okraju a nezakričal priamo do tej 100 metrovej tmavo – tmavej hĺbky. Názov priepasti neklame. Ozvena ľudského hlasu v nej naozaj znie ako zvonenie. Zrazu ma prenikol taký skľučujúci pocit, doslova niečo ako strach. Uvedomil som si, že medzi životom a smrťou je doslova iba krôčik. A tak som sa odtiahol preč, do bezpečia, spravil som si ešte niekoľko fotiek, a s tým skľučujúcim, doslova hrôzu pôsobiacim pocitom, som sa radšej pobral ďalej. Bratia a sestry, myslím, že niečo podobne skľučujúce, hraničiace s hrôzou mohol vtedy v rozbúrených vlnách prežívať aj topiaci sa Peter.
Bratia a sestry, tie priepasti a hlbočiny, o ktorých hovorím, však nemusia byť len prírodného vápencového pôvodu. Predpokladám, že pri Zvonivej jame väčšina z vás ani nikdy nebola. A väčšina z vás sa tam zrejme ani neplánuje vybrať na výlet. No každý jeden z nás je obklopený inými priepasťami a hlbočinami života: možno strachom zo straty práce. Strachom zo zlyhania. Strachom, že raz skončíme ako nepotrební pre túto spoločnosť. Našou osobnou priepasťou môže byť tiež strach zo straty blízkych ľudí. Našou osobnou hlbočinou môže byť tiež strach z pravdy, ktorú nám musí povedať lekár ohľadom nášho skutočného zdravotného stavu. Našou priepasťou môžu byť pocity viny, ktoré máme tak pred Bohom ako aj pred ľuďmi. Našimi osobnými hlbočinami môžu byť tiež nahlodávajúce pochybnosti, ktoré predstavujú priamu hrozbu pre našu vieru. Ba čo viac. Sú v stave ju načisto zničiť …
Áno, priatelia, toto všetko na nás môže doliehať ako tmavá, nepreniknuteľná noc a trhať našu dušu doslova na kusy. Akoby nás to ťahalo do hĺbky a my nemáme pevný bod, ktorého by sme sa chytili. Ale celkom bezradné to predsa len nie je. Bezradné to nebolo vtedy pri Petrovi. Bezradné to nemusí byť ani pri nás. V tom všetko besnení prírodných živlov, v tom všetkom zmietaní vlnami, v tom všetkom strachu, panike a zúfalej snahe učeníkov dostať sa z toho vlastnými silami, zaznieva: „Vzmužte sa! Ja som to! Nebojte sa!“ Áno, priatelia, to, čo vtedy učeníci najviac potrebovali počuť, to bol Ježišov hlas. A to, čo v podobných situáciách potrebujeme počuť aj my, je presne to isté: Ježišov hlas. Možno si ho započul na službách Božích, možno ho počuješ pri domácej pobožnosti, možno na biblickej hodine či modlitebnej skupinke. Možno si ho v sebe začul počas prechádzky v prírode alebo si ho začul skrze svedectvo iného človeka. Tých možností, ako sa nám chce Ježiš prihovoriť, je viacero. Poviem rovno: mnoho. Ide len o to, či sme ochotní načúvať, naslúchať, otvoriť svoje uši i srdcia, vnímať ten hlas a tiež: chcieť ho počuť.
28 Peter mu odpovedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž mi, aby som prišiel k tebe po vode!“ Toto, sestry a bratia, je pre evanjelistu Matúša kľúčová situácia nasledovania. Peter nevie, ako je možné chodiť po vode. Ani my to nevieme. A Matúš nás v tom necháva, lebo to nevie ani on. Peter teda nevie úplne naisto, do čoho ide. Nevie, ako sa to robí. A nevie ani to, ako je to vôbec možné. Dokonca si nie je absolútne istý, či je to Ježiš. Ale pokiaľ to Ježiš je, treba za Ním ísť, a to aj napriek tomu, že v danej chvíli nechápe všetky súvislosti.
29 On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z člna, kráčal po vode a šiel k Ježišovi. 30 Ale keď videl, že vietor je silný, zľakol sa, začal sa topiť a kričal: „Pane, zachráň ma!“ Toto, priatelia, je akoby zákonité pokračovanie nasledovania. Peter dokáže vykročiť za Ježišom do neznáma. Nakoniec ho však nedostane vietor, ale jeho vlastný strach. No predovšetkým sa nám chce na tomto mieste povedať jedno: až keď ide Peter ku dnu, spoznáva Ježiša ako Spasiteľa. Peter zašiel ďalej ako tí, ktorí ostali sedieť v lodi. A nezvládol to. Zašiel vo svojom nasledovaní ďalej ako mohol zvládnuť. Ale aj tak je dobre, že tam šiel. Pretože až keď šiel ku dnu, pochopil o čo ide a spoznal Ježiša ako Spasiteľa.
Milé sestry, drahí bratia, to čo je na dnešnom príbehu azda najviac potešujúce, posilňujúce a upokojujúce je konštatovanie: 31 Ježiš hneď vystrel ruku a chytil ho … Áno, priatelia, vo všetkých tých priepastiach a hlbočinách, keď strácame pevnú pôdu pod nohami, je tu pre nás Ježišova ruka. Ruka, ktorá sa naťahuje za nami. Ruka, ktorá nás chytá. Ruka, ktorá nás nesie a zachraňuje. Ruka, ktorá nemešká s pomocou.
Nuž a to, čo pre mňa osobne je najviac poučné, to je Petrovo zvolanie: „Pane, zachráň ma!“ Peter si v správnej chvíli uvedomuje hneď 2 veci. Prvou z nich je to, že Ježiš je skutočný Pán. Nuž a druhou je uvedomenie si, resp. viera, že On je Ten, ktorý má moc zachrániť. No a Ježiš túto Petrovu vieru a dôveru nesklamáva. Naopak! Zachraňuje ho pred očami ostatných učeníkov. I keď, neostáva to bez napomenutia: „Maloverný, prečo si pochyboval?“
Bratia a sestry, dal by Pán Boh, aby sme v búrkach života, keď sa nám zdá, že tiež sa prepadáme do priepasti či nekonečnej hlbočiny, nepochybovali. Dal by Pán Boh, aby sme vtedy nestratili z očí Ježiša ako nášho Pána, ktorý je vstave zachrániť aj nás. Kiežby Petrovo zvolenie: „Pane, zachráň ma!“ bolo i našim každodenným zvolaním a prosbou! Nuž a napokon: kiežby nás tie mnohé Ježišove skutky záchrany, tie Jeho záchranné výpravy a misie, viedli k neustálemu posilňovaniu našej viery a rastu vo viere! Amen.
