Nedeľa po Vstúpení – slabosť ako poznávacie znamenie
Written by radovan on máj 27, 2022 in - No Comments
Nedeľa po Vstúpení – 29.5.2022
„… slabosť ako poznávacie znamenie …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Rímskym 8, 26
26 Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi.
Milé sestry a bratia v Pánovi!
Uvažovali ste už niekedy nad tým, čo charakterizuje kresťana? Čo ho definuje? Čo je, takpovediac, jeho poznávacím znamením? Má to byť stále dobrá nálada? Alebo azda mimoriadne zážitky s Bohom? Alebo vypočuté modlitby? Žiadne depresie? Možnože znovuzrodenie, či skôr prežité zázraky a dar jazykov? Omyl, priatelia! Je síce pravda, že všetko spomínané s kresťanom a jeho životom môže úzko súvisieť, avšak skutočným poznávacím znamením kresťana je niečo celkom iné. Niečo celkom nečakané. Je to slabosť. Áno, počujete dobre: slabosť. Apoštol Pavol o tom vo svojom liste Rimanom hovorí celkom otvorene a jednoznačne. Tak sme to napokon počuli aj v prečítaných slovách.
Slabosť. Znie to čudne. A vôbec nám to asi nepríde ako dobrá reklama, ako dobré poznávacie znamenie. Veď koho už dnes zaujíma nejaká slabosť? Kto je zvedavý na moju či tvoju slabosť? Žijeme vo svete, v ktorom sa presadia iba tí silní. Slabí, naopak, nemajú šancu obstáť, presadiť sa, zaujať, či zapôsobiť. Kto by za normálnych okolností chcel byť slabý? A kto by sa tým ešte vychvaľoval, resp. to vnímal ako nejakú sebadefiníciu? V tomto svete to chodí predsa tak, že sa chválime svojim silnými, nie svojimi slabými stránkami.
Bratia a sestry, nepomýlil sa náhodou Pavol? Čo tým apoštol myslí, keď slabosť označuje ako charakteristické poznávacie znamenie kresťana? Myslím si, že Pavol tým chce zrejme povedať jedno: To, čo je pre kresťanstvo a kresťana charakteristické, to nie je zjavné, resp. viditeľné očami. Naopak! To, čo je pre kresťana podstatné, je skryté. A síce: náš život s Kristom v spoločenstve s Bohom a Jeho anjelmi. To, v čo každý kresťan verí a dúfa, je niečo, čo je zatiaľ ešte nie badateľné.
To, čo ohľadom slabosti chce Pavol povedať, ozrejmuje na inom mieste, konkrétne v 2. liste Korintským, kde v 12. kapitole píše: 5 Týmto sa teda budem chváliť, sám sebou sa však nebudem chváliť, ak len nie slabosťami … Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. 8 Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, 9 ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. 10 Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný.
Zvláštna Pavlova „logika“, drahí priatelia. No pravda je taká, že aj vo viere, teda aj ako veriaci ľudia zažívame utrpenie, slabosť, či pokušenie. To, že som v Boha uveril a dal sa pokrstiť ešte nie je zárukou bezproblémového pozemského života. To neznamená, že odteraz budem už len vždy šťastný, zdravý, bohatý. Že život pôjde, ako sa povie: po masle. Nič z toho nám napokon nesľubuje ani Boží Syn. Naopak! On nám sľubuje niečo celkom iné, a síce: Na svete máte súženie, ale dúfajte! Ja som premohol svet. Bratia a sestry, slabosti, pohanenia, súženia, prenasledovania, či úzkosti … to všetko sa v našich životoch deje preto, aby sme nevynikli my, ale aby na nás vynikol Boh so svojou mocou, milosťou i múdrosťou. Vo všetkom tomto nám pritom zaznieva jedno skvelé zasľúbenie: Svätý Boží Duch nám v našej slabosti prichádza na pomoc. On je Ten, kto nás posilňuje v modlitbách, povzbudzuje k modlitbám a vedie k modlitbám. Áno, je to On, kto nás pred Bohom zastupuje. Je to Boží Svätý Duch, kto Bohu prednáša naše volania k Nemu. Je to Boží Svätý Duch, ktorý Bohu akoby tlmočil naše prosby a volania do takej formy, aby Boha oslávili a mohli byť vypočuté.
Pravda je totiž taká, milí priatelia, že ani ten najväčší modlitebník nevie, za čo sa má modliť. Modliť sa tak, aby to bolo Bohu milé, to dokáže iba jeden. A síce: Duch Svätý. Ten, ktorého zoslanie si budeme pripomínať už o týždeň na službách Božích. Ten, ktorého zoslanie na nás osobne očakávame každý ďalší deň nášho života. Jedine Boh sám najlepšie vie, čo je pre nás najlepšie. To zaiste neznamená, že naše modlitby sú tým pádom zbytočné. Alebo že by boli nevypočuté, resp. sa míňali svojho adresáta. To nie! Ale prostredníctvom Ducha Svätého dostávajú akoby dokonalý rozmer. Je to ako keď za úrad, ktorý reprezentujem, píšem nejaké stanovisko alebo žiadosť a nedám na koniec len svoj podpis, ale aj oficiálnu pečiatku, ktorou disponujem iba ja. Je to akási záruka originality. Záruka pravosti. A práve takúto záruku kvality, originality, pravosti a dokonalosti v spojení s našimi modlitbami predstavuje Duch Svätý, ktorý sa za nás pred Bohom prihovára. Zvlášť v situáciách mimoriadnych pokušení, v časoch utrpenia, strachu či starostí. Vždy vtedy platí: Duch Boží nás zastupuje. Aká to útecha, milí priatelia!
Významný protestantský teológ Karl Barth vo svojom komentári k listu Rímskym k tejto pasáži píše: Duch sám sa stavia na naše miesto. Veď ako by sme mohli vedieť, čo je to pravá modlitba? Ako by sme mohli byť schopní modliť sa: Abba, Otče – ako veľkú zachraňujúcu modlitbu? Ako by sme mohli pochopiť, že milosť je milosť? Kto sa môže takto modliť? Kto môže hovoriť s Bohom tak, aby sa jeho reč Bohu páčila, aby ho Boh vyslyšal? A teraz Pavol hovorí, že práve v tomto rozhodujúcom diele sa Boh sám stavia na naše miesto. Sám sa stáva našim príhovorcom u seba. Vzdychá za nás nevysloviteľnými vzdychmi, aby zároveň rovnako počul, čo Mu my sami nedokážeme povedať. V našom neradostnom a bezmocnom vzdychaní počuje Boh hlas svojho vlastného Syna, a to naše náreky premieňa na vzývanie, na radostné vydýchnutie, v ktorom nikdy nestrácame nádej.
Drahý brat, milá sestra, už tomu začínaš rozumieť? Nie si na tomto svete preto, aby si tu vynikol ty alebo ja. Boh ťa do tohto sveta nepostavil preto, aby si vychvaľoval seba. Naopak! Dal ťa sem preto, aby skrze teba mohol byť vyvýšený a oslávený On! A preto pre kresťana je slabosť nie hanbou, ale výsadou. Pretože práve v našich slabostiach sa najviac dokazuje Božia moc a milosť. Práve v našich slabostiach dochádza Božia moc a milosť akoby svojho cieľa.
Milí priatelia, slabosť nemá charakterizovať iba nás, ako kresťanov. Úžasné je, že aj Boh sám má slabosť pre nás. Má pre nás svoju lásku i milosť. Je to náš prejav viery, je to naše posilnenie vo viere, keď sa pred Bohom priznávame k našim slabostiam. Boh je v našom živote zakaždým oslávený, keď vďačne a radostne dôverujeme konaniu a pôsobeniu Božieho Svätého Ducha v našom živote. Nikto iný by nás totiž pred Bohom nezastúpil lepšie. A preto dnes s dôverou v srdci voláme: Svätý Duchu, ďakujeme Ti za Tvoje pôsobenie v nás a pre nás. Buď našou silou v našich slabostiach. Buď našou útechou, silou a uistením vo viere vo večný život. Amen.
Pomodlime sa: Milostivý Bože, nebeský náš Otče, k Tebe sa obraciame v tejto chvíli v mene Tvojho milého Syna a nášho Vykupiteľa, aby sme Ti ďakovali za tú predivnú milosť, ktorú si dokázal v Jeho utrpení, v smrti a vzkriesení, i v slávnom vstúpení na nebesá. Prosíme Ťa, zošli nám Ducha Svätého, ktorý by nás uspôsobil k tomu, aby sme vďačne prijali tú nekonečnú milosť, ktorá sa nám podáva v našom Vykupiteľovi, aby sme žili a konali podľa Tvojej svätej vôle. Uč nás bojovať proti všetkým pokušeniam, ktoré by nás mohli od Teba odviesť, pomáhaj nám niesť v pokore bremená a starosti, ktoré nám život prináša. Daj nám dary svojej milosti, ktoré potrebujeme pre časný i večný život. Požehnaj naše práce, ktoré chceme verne a svedomite konať a svojím slovom nás usmerňuj, aby sme nezišli z cesty spasenia. Buď tešiteľom zarmútených, oporou klesajúcich, lekárom chorých, chlebom hladných, útočišťom prenasledovaných, nádejou umierajúcich. Pane Bože, Ty si určil čas života, sme v Tvojich rukách, daj, aby sme poslušne kráčali cestou, po ktorej nás vedieš, aby sme došli k tomu konečnému cieľu, kde Teba chváliť a oslavovať budeme na veky. Amen.
