10. nedeľa po sv. Trojici (Kajúca nedeľa) – čo je naozaj v mojom srdci?
Written by radovan on aug 16, 2022 in - No Comments
- nedeľa po sv. Trojici – 21. 8. 2022 – Nedeľa pokánia
„… čo je naozaj v mojom srdci? …“
Suspírium: Boh nám je útočiskom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou. 3 Preto sa nebojíme, keby sa aj prevrátila zem a vrchy klátili sa v srdci mora. 4 Nech hučia, nech sa penia jeho vody, nech sa zatrasú vrchy jeho vzdutím. Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov! 5 Hľa, rieka… potoky jej potešujú mesto Božie, svätyňu príbytkov Najvyššieho. 6 Boh je v jeho strede, neskláti sa, Boh pomôže mu na úsvite. 7 Národy hučali a kráľovstvá sa zakolísali, vydal svoj hlas a zem sa rozplynula. 8 Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov. 9 Poďte a hľaďte na skutky Hospodinove! Úžasné veci spôsobil na zemi! 10 Po koniec zeme zastavuje vojny, luky láme, seká kopije, bojové vozy ohňom spaľuje! 11 Utíchnite a poznajte, že ja som Boh, som vyvýšený medzi národmi, vyvýšený na zemi! 12 Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov. (Žalm 46)
Zj 3, 1 – 3
Anjelovi sardského cirkevného zboru napíš : Toto hovorí Ten, ktorý má sedem Božích duchov a sedem hviezd: poznám tvoje skutky, máš meno, že žiješ, a si mŕtvy. Prebuď sa a posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať, lebo tvoje skutky nenašiel som dostatočnými pred Bohom! Pripomeň si, čo si prijal a počul, a zachovávaj to, i kajaj sa! Ak nebudeš bdieť, prídem ako zlodej a ani nezvieš, v ktorú hodinu prídem na teba!
Milé sestry, drahí bratia v Kristovi!
Vysvedčenia a hodnotenia. Všetci dobre vieme o čo sa jedná. Keďže všetci sme chodili do školy, niektorí už dávnejšie, niektorí len pred nedávnom a niektorí ešte do školy chodia, všetci dobre vieme, že žiaci dostávajú vysvedčenia. Jedno na pol roka a konečné, ktoré sa berie do úvahy pri ďalšom štúdiu na konci školského roka. Tí, ktorí vedia, že počas roka podávali dobré študijné výkony sa na ten čas tešia. Sú presvedčení o tom, že ich námaha a snaha bude pozitívne ohodnotená. Tí, ktorí lajdáčili zas s napätím očakávajú aké známky, aké hodnotenie ich čaká. Či neprepadnú a nebudú musieť ročník opakovať znova.
Listy siedmym cirkevným zborom v 2. a 3. kapitole knihy Zjavenie Jána sú svojim spôsobom takýmto hodnotením. Dovolím si povedať polročným hodnotením. Jedná sa zatiaľ o priebežné hodnotenie. To definitívne príde až na poslednom súde. No napriek tomu, že je to „len“ priebežné vysvedčenie, treba ho brať vážne. Veď sa jedná o posudok samého Pána cirkvi, Božieho Syna, Ježiša Krista! A On nám ho nedáva preto, aby nás deprimoval, alebo aby v nás živil falošnú spokojnosť s tým, akí sme. Dáva nám ho pre naše dobro. V dobrých veciach treba pokračovať a nedostatky odstrániť. Veď zatiaľ je ešte stále čas na zmenu. Jedná sa predsa o priebežné hodnotenia. No ak sa nedostatky neodstránia, ak nedôjde ku kvalitatívnemu zlepšeniu, potom si každý zbor a každý jednotlivec bude musieť dôsledky znášať sám.
V týchto hodnoteniach spoznávame neraz samých seba so svojimi chybami, zlyhaniami a hriechmi. Fakt je, milí priatelia, že my všetci, či už sme školopovinní alebo nie, sme ešte aj v inej škole. V Božej. A v tej sa hodnotí tiež. Hodnotení boli kresťania v Sardách a hodnotení raz budeme i my. Aké hodnotenie zaznie pri nás, záleží len a len od nás. Pozrime sa však najprv lepšie na samotný Cirkevný zbor v maloázijskom meste Sardy!
Cirkevný zbor nemal problémy s falošným učením ako mnohé iné v tej dobe. Jeho problém spočíval v niečom inom – v nedostatku života. Na prvý pohľad zbor síce vyzeral ako živá cirkev, ale všetko to bolo zamorené hriechom. Fakt je, že pre zbor, ktorý navonok vyzerá dobre, ale zvnútra je celý skazený, nemá Duch Svätý žiadnu pochvalu. Povedzme si to teda priamo! Cirkev v Sardách bola duchovne mŕtva. Len niekoľko jej členov zostalo verných evanjeliu. Navonok sa zbor javil ako živý a aktívny. Mal dokonca reputáciu ako úspešný zbor. Bol považovaný za príklad duchovnosti a zbožnosti. Vykladači tvrdia, že v tomto zbore sa bohoslužby konali pravdepodobne veľmi vzrušujúcou formou , ktorá nadchýnala mnohých. No vnútorne, teda v skutočnosti bol zbor od svojho Pána ďaleko.
Sestry a bratia, ono je to často tak. Navonok veci môžu vyzerať fajn, v poriadku. No pohľad do vnútra odhalí kadečo. Dnešná nedeľa s označením „Kajúca“ pre nás chce byť práve takýmto pohľadom do vnútra. Naliatím si čistého vína a vyložením karát na stôl. Dnes nemá zmysel predstúpiť k oltáru Pánovmu s pretvárkou, či nejakým falošným úmyslom. Dnes nemá zmysel tváriť sa navonok pokorne, kajúcne a zbožne, no v skutočnosti nemať v srdci túžbu po viditeľnej zmene môjho života. Nemá zmysel niečo také robiť. Ba svojim spôsobom je to priam až nebezpečné. Veď je to tak, ako by sme Krista chceli vodiť za nos, robiť z Neho hlupáka. Nemá zmysel niečo také robiť, lebo Pán Ježiš hľadí do vnútra, do sŕdc ľudí. Videl srdcia kresťanov v Sardách a vidí aj do vnútra nás, kresťanov tu v Dobšinej. Otázka je : čo tam asi vidí? Čo Boží Syn vidí v mojom srdci? Čo nachádza v tom tvojom? Vernosť, úprimnosť a otvorenosť voči jeho osobe a Jeho slovu? Alebo je to skôr pretvárka, zbožnosť naoko, falošná spiritualita?
Nenašiel som tvoje skutky dostatočnými – tak čítame v našom texte. Keď niečo nie je dostatočné, je to nedostatočné. Duch Boží teda hodnotí sardský cirkevný zbor nie veľmi pochvalne. Cirkevný zbor je inými slovami na päťku. V našom školskom hodnotení je to tá najhoršia možnosť. Že to so zborom nevyzerá dobre vidíme aj v tom, že tu nezaznievajú žiadne slová pochvaly. Zatiaľ čo v hodnotení iných zborov áno. Aspoň niečo dobré. V Sardách nie. No pravda je taká, že niekedy je potrebné pozrieť sa pravde o našom zbore, o našom živote do očí, aby sme mohli ďalej rásť. Niekedy je treba spadnúť až na dno. Uvedomiť si svoju biedu, slabosť, stratenosť a hriešnosť, všetko to intenzívne prežiť, aby sme mohli začať žiť iným životom. Kvalitnejším v Božom merítku a duchovne plnším. A pri tej príležitosti si dovolím povedať, že upadnúť duchovne na dno je lepšie než zotrvávať v duchovnej agónii. Asi každý farár vám povie, že lepšie sa pre prácu v cirkvi a pre Krista získava nekresťan ako papierový kresťan, ktorý sa len ako kresťan tvári, no Boha v skutočnosti nehľadá ani nepotrebuje.
Zbor v Sardách sa teda rozkladá vnútornou vlažnosťou, a preto nemôže očakávať nič iné ako pokarhanie. No zatiaľ je to len priebežné rozhodnutie. Nemusí to byť aj definitívny verdikt. Všetko sa ešte môže a dá zmeniť. Pán Ježiš akoby ani nekarhal samotný stav zboru ako samotný smer vývoja, ktorý ukazuje úpadok. Ide o zbor, ktorý má síce peknú minulosť, ale teraz upadá. Bratia a sestry, musíme však hovoriť o vzdialených Sardách? Nepripomína vám to tak trochu tento kraj a cirkevné zbory v ňom? Veď aj tento kúsok Slovenska má za sebou peknú minulosť. Bohatú na významné osobnosti celonárodného formátu, na formovaní ktorých vo veľkej miere participovali aj cirkevné zbory, ktorých boli konkrétni buditelia členmi. No keď sa na vec pozrieme reálne, nezaujato a kriticky dnes, čo vidíme? Peknú minulosť, ktorej krása najmä v tej duchovnej oblasti sa v prítomnosti vytratila. A tak zostala vlažnosť, ktorá trápi tieto cirkevné zbory a najmä členov, ktorí ich tvoria.
No Pán Ježiš Sardy nielen kritizuje. Poukazuje im aj na to, kde a ako hľadať nápravu. Záchytným bodom má byť pritom stav, ktorý bol v zbore pri príchode evanjelia. Vtedy Sardy prijímali, počúvali a zachovávali Božie slovo. A práve toto sa v tomto meste vo chvíli hodnotenia nedeje. Pred 200 rokmi sa aj tu s radosťou prijímalo, počúvalo a zachovávalo Božie slovo. No dnes sa žiaľ nedá ani zďaleka hovoriť o takomto trende. A práve toto je riešením krízy v sardskom zbore. Návrat k minulým hodnotám! Návrat k duchovnej zapálenosti v minulosti! A toto je, dovolím si povedať, riešením krízy aj v našich zboroch, aj v našej cirkvi. Návrat k skutočnej láske voči Kristovi i k Jeho slovu. Každá iná alternatíva je len klamom a bludným východiskom. Nás nezachránia ani granty na opravu kostola, ani reštitúcia majetkov ani štedrosť sponzorov. Iste, všetko si to môže Pán Boh použiť na rozvoj svojho diela. Ale kde chýba skutočná láska ku Kristovi a k princípom Jeho slova, tam nič z toho neosoží.
Posledné dve veci, o ktorých v prečítanom texte čítame a ktoré majú univerzálnu platnosť sú pokánie a bdelosť. Fakt je, a to nás učí samotný Ježiš, že kresťania musia stále bdieť, lebo nevedia, kedy príde Pán. Bdieť v biblickom slova zmysle je asi toľko ako – správne kresťansky si počínať. Na druhej strane spať znamená – nežiť kresťanským spôsobom. Úžasné je, milí priatelia, že i keď človek nedosahuje Bohom predpisovanú úplnosť a dokonalosť života, Boh je ochotný jeho snahu prijať. Ak však snahy niet, je tu odumieranie. Odpovedajme si sami, či máme snahu! A pokúsme sa neprikrášľovať, ani sa neospravedlňovať ani sa nevyhovárať!
A napokon, výzva k pokániu. Tá je veľmi dôrazná. Pri jej neuposluchnutí prichádza Kristus ako hrozba. A to je tragické. Veď Kristus nemá prísť ako nečakaný a nenávidený zlodej, ale ako priateľ a pomocník. Nová zmluva hovorí síce o Kristovom nečakanom príchode. No len pre nepripravených, teda pre nekajúcich to bude príchod na odsúdenie. Hodina Kristovho príchodu bude pre nich hodinou odsúdenia k druhej smrti. Zatiaľ čo pre správnych kresťanov to bude koniec očakávania a naplnenie zasľúbení o večnom živote a dobrom hodnotení. Kiežby to dobré hodnotenie zaznelo pre našu vernosť a lásku ku Kristovi aj nad nami! Kiežby sme aj my boli hodní večnosti s našim Pánom! Amen.
