1. pôstna večiereň – Kauza: Pokušiteľ
Written by radovan on feb 27, 2023 in - No Comments
- pôstna večiereň – 1. 3. 2023
„… Kauza: Pokušiteľ …“
Pomodlime sa : Dobrotivý Otče náš nebeský a Učiteľu náš, dnes sa pred Tebou musíme priznať k tomu, že ešte nie všetkému z Tvojho slova rozumieme. Nie všetko je nám ešte jasné. Zvlášť si uvedomujeme svoje hranice a nedostatky, keď sa dnes chceme spoločne zamýšľať nad témami akými sú : satan, pokušenie, či súženie. Prosíme Ťa, odhaľ nám pravdy svojho svätého Slova. Uč nás dobre mu rozumieť a správne si ho vysvetľovať, aby sme nemuseli žiť v bludoch a pochybnostiach. Iste, uvedomujeme si, že niektoré veci sú príliš zložité na to, aby sme v nich mali načisto jasno. No napriek našej obmedzenosti, Pane, voláme : Daj nám poznať toľko, koľko je potrebné pre získanie večného života a pre bezpečný život tu na tejto zemi. O to Ťa dnes prosíme, náš Otče, a to v mene Ježiša Krista! Amen.
1 Tes 3, 1 – 5
Preto, keď sme už nemohli ďalej vydržať, rozhodli sme sa, že sami ostaneme v Aténach, a poslali sme Timotea, svojho brata a služobníka Božieho v práci za evanjelium Kristovo, upevniť a povzbudiť vás vo viere, aby sa nikto nesklátil v týchto súženiach. Lebo sami viete, že sme na to ustanovení. Veď už keď sme boli u vás, vopred sme vám povedali, že nás očakáva súženie. Tak sa i stalo, ako aj viete. Preto aj ja, keď som už nemohol ďalej vydržať, poslal som ho, aby som sa dozvedel o vašej viere, či vás, ozaj, pokušiteľ nepokúšal a či tak nevyšla nazmar naša námaha.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Osvietenstvo, filozoficko – myšlienkový prúd, ktorý vznikol v 2. polovici 18. storočia so sebou priniesol veľkú zmenu v nazeraní na tento svet. Táto zmena bola spôsobená najmä racionalizmom, ktorý je jednou z charakteristických čŕt tejto filozofie. Racionalizmus je pritom filozofický smer, ktorý tvrdí, že človek dokáže pochopiť a vysvetliť všetko v materiálnom i duchovnom svete svojim rozumom (ratio – rozum – z latinčiny). Racionalizmus tak povyšuje rozum na ten najvyšší možný piedestál a robí z neho takpovediac „boha“, ktorému je podriadené úplne všetko. Z toho vyplýva, že to čo sa rozumom nedá pochopiť, vysvetliť, dokázať, resp. nejako emipricky, t.j. zmyslovo zažiť – to buď neexistuje, alebo je to povera a mýtus, ktorým nemožno prisúdiť nijakú vedeckú relevantnosť. Atribúty ako sú : Boh, viera, satan, anjeli, posledný súd, večný život, vzkriesenie z mŕtvych a mnohé ďalšie, tzv. nadprirodzené veci a javy, o ktorých sa zmieňuje Biblia, stoja tak v osvietenstve na vratkej pôde a na tenkom ľade, keďže tieto fenomény prijímame len vierou a rozum nám tu veľa nepomôže. Osvietenstvo sa tak celkom logicky dopracúvava k tomu, že Boh neexistuje, pretože je to len mýtus a výmysel nevzdelaného človeka. Podobne ani ďalšie biblické bytosti – anjeli, satan, démoni. Náboženstvo sa stáva ópiom ľudstva, ktoré keď trpí, utešuje sa lepšou vyhliadkou na onen budúci svet bez utrpenia, bolesti, smútku a smrti. Veriaci človek je tak pre osvietenstvo neprijateľný, poľutovaniahodný jedinec, ktorý sa zriekol rozumu, a tým aj nevídaných možností, ktoré sa v ňom skrývajú.
Vďaka Bohu, milí priatelia, že mnohé z týchto predstáv sú už dnes dávno prekonané. Dnes viera a rozum už nie sú nepriateľmi, ktorí si kladú polená pod nohy, ale skôr partnermi, ktorí sa navzájom dopĺňajú. A síce tak, že rozum hovorí do vecí, ktoré sú vnímateľné zmyslami, opisuje ich, analyzuje, skúma a vyvádza dôsledky. Viera zas prichádza na rad tam, kde sa možnosti ľudského „rácia“ končia – v tzv. metafyzickej sfére, t.j. v oblasti, ktorá je našimi zmyslami nevnímateľná, ani neskúmateľná.
Prečo však začínam takto zoširoka, sestry a bratia? Snáď preto, lebo osvietenstvo je filozofia, ktorá ešte aj dnes má svojich prívržencov. Je to filozofia, ktorá stále ešte žije a ovplyvňuje myslenie mnohých ľudí. Ani dnes nie je málo tých, ktorí povedia : Boh, satan, nebo, peklo? To všetko sú rozprávky starej matere. To je jeden extrém. Na druhej strane : uctievači satana, okultizmus, špiritizmus, mágia – teda snaha nadviazať kontakt s mŕtvymi ako aj s nečistými silami – to je druhý extrém. Jedno aj druhé je zlé, pretože to ide do krajností. A keďže ani jeden, ani druhý prístup nemá korene v Biblii, Božom slove, potom sú to nielen protibiblické, ale priam protibožské postoje. Dnes, milí priatelia, nejde o to, aby som vám tu predniesol teologickú prednášku o týchto problémoch. Dnes si len chceme povedať – ako sa vyhnúť týmto nezdravým extrémom. Ako by sme mali ako kresťania hľadieť na satana, pokušenie a napokon na súženie?
Keď apoštol Pavol pochopil, že pre neho nie je možné, aby druhýkrát navštívil kresťanský zbor v meste Tesaloniky, ktorý sám založil, posiela z Atén svojho blízkeho spolupracovníka Timotea, aby zistil, či spoločenstvo kresťanov napriek prenasledovaniu zostalo verné viere v Ježiša Krista. Fakt je, že kresťania v prvých storočiach museli počítať s tým, že sa stretnú so súžením a prenasledovaním. Myslieť si opak by bolo totálne naivné. Prenasledovanie hrozilo tak zo strany Židov, ktorí v novovznikajúcom a formujúcom sa kresťanstve videli priame ohrozenie svojho monoteizmu a mesiášskych nádejí, ako aj zo strany pohanských Rimanov, ktorí v kresťanoch videli protištátny živel, ktorý odmieta uznávať rimskeho cisára ako stelesneného boha. Žiaľ, mnoho kresťanov dodnes žije v tomto naivnom omyle, že sa im nič zlé nemôže stať, keď veria v Ježiša Krista ako svojho Pána. Akosi pritom zabúdajú na slová samotného Krista zaznamenané v evanjeliu Jánovom 15, 18 – 21 : Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa skôr nenávidel ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho. Ale že nie ste zo sveta, lež ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí. Rozpomeňte sa na slovo, ktoré som vám hovoril : Nie je sluha väčší ako jeho pán. Keď prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás. Keď striehli na moje slovo, striehnúť budú aj na vaše. Ale to všetko budú proti vám robiť pre moje meno, pretože nepoznajú Toho, ktorý ma poslal. Boh, milí priatelia, nám nesľubuje únik pred utrpením. On nám prisľubuje moc vyrovnať sa s ním, znášať ho a dokonca v ňom rásť. Z toho jasne poznávame, že charakteristickým rysom kresťanovho života je poslušnosť Kristovi, a to navzdory pokušeniam a ťažkostiam.
Pomýlené stanovisko, z ktorého nás Ježiš vyvádza je, že sme neohroziteľní. Druhý omyl je, keď si kresťania myslia, že problémy v ich živote sú vždy spôsobené ich hriechom alebo nedostatkom viery. Apoštol Pavol však učí, že ťažkosti môžu byť aj súčasťou Božieho plánu s veriacimi. Keď prechádzame skúškami, nemusí to byť hneď na škodu. Naopak! Môže to prispieť k budovaniu nášho charakteru. Získavame tým trpezlivosť a citlivosť voči ostatným. Pravda je teda taká, že zbožní ľudia v bezbožnom svete sa problémom nevyhnú. Beda, ak by o vás len dobre hovorili – konštatuje Pán Ježiš svojim učeníkom. Brat, sestra, pozri sa na vec aj z inej stránky! Problémy, ktoré máš, môžu byť dokladom, že svojim životom vydávaš účinné svedectvo o Kristovi. Súženie je teda neraz nielen skutočnosť, ale priam až nutnosť. Je to prostriedok, ktorý preveruje našu stálosť vo viere.
Súženie, milí priatelia, označené v našom texte ako „thlipsis“, to je neraz aj hanobenie, chudoba, hlad, nebezpečenstvo, vnútorné trápenie, smútok, strach, či úzkosť. Súženie sa tak pre veriaceho človeka stáva neprestajným zdrojom pokušenia. A platí to aj opačne : Pokušenie „peirasmos“ spočíva v súžení pre vieru v Krista. Obsahom pokúšania je zvádzanie k neposlušnosti a nevere. Skloníme sa pred Božou vôľou aj v ťažkostiach alebo sa proti nej vzbúrime? Pravda je taká, že Boh preveruje svoj ľud a stavia ho neraz do situácií, v ktorých sa preskúša a osvedčí, resp. neosvedčí jeho viera a poslušnosť. No vždy to robí s dobrým úmyslom. Nie zdeptať nás, ale posilniť nás. Na druhej strane satan je ten, ktorý taktiež človeka podrobuje skúškam. Skúša našu spoľahlivosť a vernosť voči Bohu, avšak so zlým, nepriateľským úmyslom – uškodiť nám, zdiskreditovať nás a pohoršiť nám v očiach Boha.
Pokušenie, sestry a bratia, samo o sebe nie je ešte hriech. Veď aj Ježiš bol pokúšaný. Hriechom sa stáva až vtedy, keď sa človek poddá zlu a prijme ho. Dá sa teda povedať, že pokušenie je vždy dobré i zlé, nakoľko v ňom vždy zaznieva výzva k viere v Boha a vernosti Božím princípom a zároveň aj ponuka k nevere, vzbure voči Bohu a k hriechu.
Apoštol Pavol, milí priatelia, videl za pokušeniami, ktoré prichádzajú na Boží ľud vždy satana a jeho pôsobenie. Biblia ho vníma ako najmocnejšieho zlého ducha, ktorého moc sa prejavuje tak v duchovnom ako i v hmotnom svete. Satan dokonca pokúšal aj samotného Syna Božieho. O čo viac teda sme ním ohrození my? Pravda Božieho Slova je však taká, že Ježiš satana porazil, keď zomrel na kríži za hriechy sveta a vstal z mŕtvych, aby priniesol nový život. V pravý čas Boh satana porazí navždy a definitívne, a síce na konci dejín.
Samotný apoštol veril v existenciu tohto zlého ducha a v našom texte priamo poukazuje aj na jeho aktivitu v podobe pokúšania. Dnes, žiaľ, mnohí už neveria v satana ako osobu. Satan sa pre mnohých stal len symbolom zla, mýtom, niečím abstraktným. Mnohí, neraz pod vplyvom osvietenskej filozofie, v neho ani neveria a keď uznávajú jeho existenciu, potom ho celkom iste neponímajú ako skutočného nepriateľa, a to satanovi dobre nahráva do karát. On sa totiž vyžíva v nezdravých extrémoch. Vyhovuje mu, ako ho niekto vyznáva a uctieva ako „boha“. No na druhej strane je spokojný aj vtedy, ak ľudia majú vážne pochybnosti a výhrady čo sa jeho jestvovania týka. Keď ho totiž neberú vážne, ani sa voči nemu nijako nebránia.
Samozrejme, milí priatelia, každý má právo na svoj názor. My však ako kresťania by sme svoje názory, trebárs aj na satana, mali vždy prehodnocovať vo svetle Božieho Slova. A v ňom je satan opísaný ako „pokušiteľ“. Je to satan, kto prináša pochybnosti do života človeka o Bohu, o Ježišovi Kristovi, o Jeho diele vykúpenia, o morálke. Dá sa povedať, že to je jedna z typických čŕt tohto zlého ducha. No keď už na nás pokušenie doľahne, potom sú možné len dva konce :
- buď obstáť v pokušení a zachovať si pevnú vieru, dôveru a poslušnosť v Hospodina, k čomu nech nám sám náš Otec nebeský dopomôže. A ja len podotýkam, že v pokušení sa obstáť dá. Sám apoštol Pavol nás k tomu povzbudzuje v jednom zo svojich listov: Vzoprite sa diablovi, a utečie od vás! Vzoprieť sa v zmysle použitia duchovných zbraní akými sú : modlitba, pôst, čítanie svätého Písma, spoločenstvo veriacich
- alebo : podľahnúť pokušeniu a narušiť tým stabilitu viery, dôvery a poslušnosti voči Hospodinovi, od čoho nech nás opäť náš Pán ráči ochrániť.
Tvárou v tvár satanovi, rôznym súženiam, prenasledovaniam ako aj pokušeniu, milí priatelia, zostaňme silní vo viere, aby sme obstáli a raz mohli z úst nášho Pána počuť slová : Dobrý a verný sluha. Nad malom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím. Vojdi v radosť svojho Pána! Lebo to je vôľa Božia pri nás. Amen.
Pomodlime sa : Spasiteľu náš, Pane Ježiši Kriste, Ty si pre nás biednych, tu na tomto svete, s veľkým súžením a trápením znášal na púšti veľké pokušenie diabla, a víťazne si ho premohol. Z hlbokosti svojich sŕdc k Tebe preto voláme : buď so svojou milostivou pomocou aj pri nás, keď na nás doľahnú súženia, skúšky a pokušenia, aby sme sme aj my mohli diabolského pokušiteľa premôcť, dobre konať a zvíťaziť nad ním. Veď keď si Ty sám, Pane Ježiši, trpel a znášal pokušenie, môžeš a vieš pomáhať v pokušením aj ďalším, ktorí trpia. Prosíme Ťa, daj aby sme si aj dnes uvedomili, že náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti pánovi temnoty, satanovi. Jedine Ty, Kriste Ježiši, nás môžeš vyzbrojiť účinnými zbraňami pre tento boj. Daruj nám preto štít viery, ktorý by odrážal útoky toho zlého. Daruj odev Boží, ktorý by aj nás chránil pred diablom. Prosíme rovnako aj o prilbu spasenia a meč ducha, ktorým je Tvoje slovo. A napokon, nedovoľ pokúšať nás viac, než by sme zvládli odolávať, ale po pokušení nám popraj aj vyslobodenie.
