8. nedeľa po sv. Trojici – soľ nad zlato
Written by radovan on júl 26, 2023 in - No Comments- po sv. Trojici – 30.7. 2023
„… soľ nad zlato …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Matúš 5, 13
13 Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí chuť, čím bude osolená? Na nič nie je už súca, len ju vyhodiť, aby ju ľudia pošliapali.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Bol raz jeden kráľ a mal tri dcéry. Keď mu začínala hlava šedivieť a telo bolieť, často premýšľal, ktorá z dcér by mala byť po jeho smrti kráľovnou. Robilo mu to veľké starosti, lebo ich mal všetky rád. Napokon sa rozhodol: Kráľovnou sa stane tá dcéra, ktorá ho najviac miluje. Zavolal hneď dcéry k sebe a hovorí: „Dcéry moje, som starý a neviem, ako dlho ešte s vami budem. Chcem teda rozhodnúť, ktorá z vás sa po mojej smrti stane kráľovnou. Nuž, dcéra najstaršia, povedz ty najskôr, ako miluješ svojho otca!“ „Otče môj, mám vás radšej ako zlato,“ odpovedala najstaršia dcéra a pobozkala otcovi ruku. „No, dobre, a ty, dcéra prostredná, ako ty svojho otca miluješ ?“ obrátil sa k prostrednej dcére. „Môj drahý otecko, ja vás mám rada ako svoj vienok zelený,“ uisťovala prostredná a k otcovi sa privinula. „No, dobre, a ty, dcéra najmladšia, ako ty ma miluješ?“ – pýtal sa kráľ najmladšej dcéry Marušky. „Ja, otecko, ja vás mám rada ako soľ,“ odpovedala Maruška a milo sa na otecka pozrela. Kráľ sa na Marušku veľmi rozhneval, že ho má len tak rada ako soľ, takú praobyčajnú, jednoduchú vec, ktorú každý má a ktorú si nikto ani nevšíma. „Choď mi z očí,“ prikázal kráľ, „až nastanú také časy, kedy bude ľuďom soľ vzácnejšia nad zlato a drahé kamene, potom sa vráť a budeš kráľovnou!“ …
Drahí priatelia, predpokladám, že v slovách, ktoré nám zazneli, každý z vás spoznal známu rozprávku „Soľ nad zlato“. Touto pasážou som dnes nezačal náhodou. Práve naopak! Dnes sa totiž chceme spoločne zamyslieť nad soľou. Resp. nad známym Ježišovým výrokom z kázne na hore, ktorý pojednáva práve o soli: 13 Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí chuť, čím bude osolená? Na nič nie je už súca, len ju vyhodiť, aby ju ľudia pošliapali. Pán Ježiš zaiste nehovoril len tak „do vetra“. A pokiaľ niečo povedal, resp. použil vo svojom učení nejaký ten obraz, resp. symbolickú reč, určite tým svojich učeníkov, teda i nás, chcel niečomu dôležitému naučiť. Čomu sa teda my dnes môžeme priučiť od soli, sestry a bratia? Čo znamená byť soľou v 21. storočí?
Najprv sa však pokúsme dať si odpoveď na otázku: načo? Načo je soľ vlastne taká potrebná? Alebo inak povedané: čím sú Ježišovi učeníci takí nepostrádateľní? Kresťanská teológia v tomto smere počas minulých storočí naozaj nezaháľala a poskytla veriacim viacero výkladových možností. Pozrime sa teraz aspoň na niektoré z nich:
Soľ dodáva chuť. Bratia a sestry, nie každý to síce má rád korenisté, ale napríklad taká polievka bez soli, taká naozaj príliš nechutí. Znamená to teda, že pokiaľ my, kresťania, máme byť soľou, máme robiť náš svet okoreneným, chutným? Áno! V podstate ide práve o toto. Svet, v ktorom žijeme, je totiž svojim spôsobom dosť nechutný. Dozvedáme sa to vždy vtedy, keď sledujeme správy zo sveta. No dozvedáme sa to aj vtedy, keď sa zahľadíme sami do seba. Keď sme sami voči sebe úprimní, musíme skonštatovať: Ja sám som vo svojej podstate ako človek dosť často nechutný.
Štipka soli, doslova vzaté, samozrejme, nespraví môj život chutnejším. Ide skôr to, čo môjmu životu dáva chuť a korenie. A to je Ježišova blízkosť a Jeho dobrý svätý Duch. Táto Ježišova blízkosť, táto prítomnosť Božieho svätého Ducha – je niečo, čo ma sprevádza, čo „zo mňa ide“, čo „zo mňa cítiť“, vždy vtedy, keď sa stretávam s inými ľuďmi. Čím bližšie je Ježiš so svojim svätým Duchom v mojom živote prítomný, o to viac sa prestávam zaujímať len o svoje dobro a začína mi viac a viac záležať aj na dobre mojich blížnych. Práve takto vstupuje Boží svätý Duch aj cezo mňa do tohto sveta. Kde takýmto spôsobom Duch Boží skrze nás žije a pôsobí, tam všade sa tento svet stáva aspoň trošku „chutnejším“.
Toto „ochucovanie“ sveta, spôsobom ako som ho naznačil, sa pritom musí odohrávať teraz. Neochutenú polievku tiež musím ochutiť vtedy, keď ju práve konzumujem. Pokračovať v jedení neochutenej polievky, zatiaľ čo soľ stojí nevyužitá v soľničke, nemá veľký zmysel. Resp.: ochutiť si polievku až potom, keď som dojedol svoju porciu je hlúpe. Keď Pán Ježiš túto symbolickú reč použil pred 2000 rokmi, vtedy táto skutočnosť platila dvojnásobne. Vtedajšia soľ totiž pochádzala buď z Mŕtveho mora alebo z jazier na okraji sýrskej púšte. Nebol to práve najčistejší produkt. Naopak! V soli sa nachádzali aj zvyšky rastlín a iné záležitosti. Keď takáto soľ stála dlho, všetky tie chute a pachute sa spolu pomiešali a všetko to nabralo taký stuchnutý a plesnivý zápach a chuť. Jednoducho sa to už nedalo použiť.
Čo z toho vyplýva pre teba a pre mňa, drahý brat, milá sestra? Ty i ja sme povolaní, aby sme deň čo deň žili z moci a v moci Božieho svätého Ducha. Nielen kedy tedy. Nielen z času na čas. Nie! Teraz, tu a dnes som ako kresťan soľou zeme. Som korením, ktoré dáva životu tú správnu chuť. Som soľou, ktorá chutí. Pretože inak, pokiaľ ako kresťan nežijem v Duchu a z Ducha, zatuchnem a splesnivniem aj ja. Stanem sa nielenže nepoužiteľným, ale priam odporným. Drahí priatelia, akú chuť ako kresťania okolo seba, v tomto svete a okolí šírime?
To je teda to prvé, čo nám Pán Ježiš chce prostredníctvom obrazu soli povedať. To druhé, čo sa nám chce sprostredkovať, je tá skutočnosť, že soľ konzervuje. Alebo inak povedané: soľ zabraňuje hnilobným procesom a hnilobe ako takej. Práve odtiaľ sa odvíja tzv. exorcistický výklad, ktorý tuná dáva azda najlepší zmysel. Hniloba sa v tom čase pripisovala aktivite démonov a iných neviditeľných síl. Tým, že soľ zabraňuje hnilobným procesom, si vyslúžila symbolický význam práve v oblasti exorcizmu. Inak povedané: soľ bráni pred posadnutosťou. Akoby sa chcelo povedať: Ježišovi učeníci majú byť poistkou pred posadnutosťami, fanatizmom a davovými psychózami. Už len tým, že ostanú ľuďmi a aj v tých druhých, dokonca aj v nepriateľoch, ďalej budú vidieť ľudí. Drahí priatelia, dnes sme tak pozvaní aj k tomu, aby sme v tom druhom videli predovšetkým človeka stvoreného na Boží obraz. Človeka, ktorému som povinný poslúžiť a pomôcť. Človeka, ktorého som povinný milovať. Pretože práve takýmto prístupom k druhému človeku ako soľ konzervujem, chránim a zachovávam to dobré, čo ešte je v tomto svete.
Soľ je rovnako tak hnojivom. I keď to síce nie je práve vábna predstava, predsa len: učeníci by podľa nej mali túto zem doslova: pohnojiť. To znamená: zúrodniť ju. Nuž a to zúrodňovanie zeme by sa malo predovšetkým prejaviť na našom živote. Lepšie povedané: na ovocí nášho života. Milá sestra, drahý brat: aké ovocie vo svojom živote prinášaš ty?
Soľ nad zlato. Nakoniec sa dostávame k poslednej predstave, ktorou sme aj začali. Všetky predchádzajúce výklady dávajú dobrý zmysel alebo sa aspoň dajú nejako pekne a dobre vyložiť. Pravda je však taká, že my dnes nevieme, čo všetko z toho sa Ježišovým učeníkom mohlo vybaviť alebo sa im vôbec vybavilo, keď im Ježiš prvýkrát povedal: Vy ste soľ zeme. Drahí priatelia, Ježiš akoby inými slovami hovoril: niečím ste nepostrádateľní. Presne ako tá soľ. Ste potrební ako soľ. A to aj napriek tomu, že vy možno ani sami neviete načo a tí druhí to už nevedia ani toľko.
Možno tomu ani nemusíte rozumieť. Možno to ani nemusíte vedieť. Stačí, že tu máte miesto. Že tu ste. Že tu máte zmysel. Stačí, keď ostanete sami sebou. V tej klasickej známej rozprávke „Soľ nad zlato“ nie je dôležité iba to, že soľ potrebujeme a načo všetko ju potrebujeme. Jeden z kľúčových momentov je v tom, že my o tom ani poriadne nevieme, ako veľmi tú soľ vlastne potrebujeme. Dokiaľ nám soľ nechýba, nedochádza nám, že by to bez nej šlo ťažko. Resp. žeby to bez nej nešlo vôbec.
Súvislosť v Ježišovej reči si tak môžeme vyložiť podobne. V predchádzajúcej vete hovoril: budú vás prenasledovať, budú vám nadávať, obviňovať vás z kadečoho a vyháňať vás preč. Nechápu totiž, že práve vy ste tou soľou, ktorú potrebujú. Že práve vy máte niečo, čo oni potrebujú ako soľ.
Drahí priatelia, tento Ježišov výrok nás ako kresťanov určite nemá viesť k sebachvále. Vo svojej kázni totiž Ježiš pokračuje: Vy ste soľ zeme, ale nezbláznite sa z toho teraz! Keby sa totiž zbláznila soľ, čím by sme solili? Čím by sme osolili soľ, keby prestala byť slanou? Pôvodný grécky text na tomto mieste akoby hovoril: soľ, ktorá nesolí, je ako blázon. Nie je sama sebou. Soľ, ktorá nesolí, sa zrejme musela zblázniť, pretože prestala byť sama sebou a nie je viac na nič.
Tak je to nakoniec aj s kresťanom, ktorý prestal chutiť, konzervovať a zúrodňovať. Tak je to s kresťanom, ktorý si namiesto Krista na najvyšší piedestál svojho života postavil všetko iné a každého iného, len nie skutočného Pána a Kráľa. Svojim spôsobom sa musel zblázniť. Prestal byť tým, na čo ho potrebuje jeho Pán. Stratil svoje opodstatnenie a určenie. Na nič už nie je súci.
Sestry a bratia, takto nás dnešné Ježišovo slovo nakoniec stavia pred sebakritickú reflexiu a analýzu. Akým kresťanom som ja? Nestratil som náhodou medzičasom zo zreteľa, čo je mojim skutočným poslaním? Načo som tu? Čo sa odo mňa očakáva? Nech nám sám Boží Syn v moci svojho Svätého Ducha pomáha a posilňuje nás, aby sme boli soľou, ktorá dodáva chuť. Soľou, ktorá konzervuje. Rovnako tak soľou, ktorá prináša dobré ovocie. Nakoniec soľou, ktorá je viac potrebnejšia a hodnotnejšia ako zlato. Amen.