10. po sv. Trojici (Kajúca) – a na čo sa spoľahneš ty?
Written by radovan on aug 09, 2023 in - No Comments
- po sv. Trojici – 13.8.2023
„… a na čo sa spoľahneš ty? …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Lukáš 21, 5 – 6.20 – 24
5 Keď niektorí hovorili o chráme, ako je vyzdobený krásnymi kameňmi a ďakovnými darmi, povedal: 6 „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni. Všetko bude zničené.“ 20 Keď uvidíte, že vojská obkľučujú Jeruzalem, vedzte, že je blízko jeho spustošenie. 21 Vtedy tí, čo budú v Judsku, nech utekajú do hôr. Tí však, čo budú v meste, nech z neho odídu a tí, čo budú na vidieku, nech doň nevchádzajú. 22 Lebo to sú dni pomsty, aby sa splnilo všetko, čo je napísané. 23 Beda tehotným a tým, ktoré budú v tých dňoch dojčiť! Lebo bude veľké súženie na zemi a hnev proti tomuto ľudu. 24 Ľudia budú padať pod ostrím meča, odvedú ich do zajatia medzi všetky národy a po Jeruzaleme budú šliapať pohania, kým sa nenaplnia časy pohanov.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnešná Kajúca nedeľa, 10. po sv. Trojici, sa nám bezprostredne spája so zničením mesta Jeruzalem, ktoré nastalo v roku 70 n.l. Nielen samotné mesto bolo vtedy spustošené, ale aj nádherný chrám, ktorý sa v ňom nachádzal. Chrám, ktorý sa v starovekom svete považoval za jeden zo siedmych divov sveta. Chrám, na ktorý boli Židia hrdí a ktorí bol symbolom jednak ich národnosti, štátnosti, svojbytnosti, ale tiež aj ich náboženstva.
Čo vlastne my dnes o tomto chráme vieme, priatelia? Po návrate z babylonského zajatia si Židia postavili pod vedením Zerubábela svoj druhý chrám. Prvý chrám, ktorý nechal postaviť ešte kráľ Šalamún, totiž babylončania zničili a vypálili. Tento prvý chrám bol zničený v roku 586 p.n.l. Druhý chrám, ktorého stavba bola dokončená okolo roku 515 p.n.l., bol postavený na mieste, kde stál aj prvý chrám. Samotná stavba však už ani zďaleka nebola taká honosná ako tomu bolo pri prvom chráme Šalamúnovom. V 15. roku svojej vlády, teda niekedy okolo roku 20 p.n.l., kráľ Herodes Veľký začal s prestavbou tohto druhého chrámu. Konkrétne to znamenalo, že ho dvojnásobne rozšíril oproti pôvodným rozmerom. V každom prípade: táto rozsiahla a mohutná rekonštrukcia bola ukončená až v roku 63 po Kristovi. Teda: iba 7 rokov pred jeho zničením.
Rímsky historik Tacitus o tomto chráme vo svojom diele „Historiae“ prehlásil: „Stojí tam chrám nesmierneho bohatstva.“ Nuž a židovský historik Josephus Flavius uvádza: vonkajší vzhľad chrámu ponúkal všetko, čo mohlo viesť k veľkolepému úžasu tak duše ako aj oka pozorovateľa. Keďže bol chrám všade obložený mohutnými zlatými doskami, pri východe slnka žiaril ako oslnivý lesk. Takže pozorovatelia, ktorý okolo neho chceli prejsť, museli od neho dokonca odvrátiť svoje oči, tak ako aj od slnečných lúčov. Jedným slovom povedané: musela to byť neskutočná nádhera poukazujúca na nádheru samotného Boha. Musela to byť veľkolepá stavba, ktorá rovnako tak chcela poukázať na veľkoleposť a majestátnosť Hospodina.
Náš dnešný prečítaný biblický text začína pojednaním o tom, ako v Ježišovej prítomnosti počas Jeho učiteľskej činnosti v jeruzalemskom chráme, niektorí z Jeho poslucháčov obdivujú tento majestátny chrám s odkazom na jeho výzdobu. Akoby sme v tej chvíli pred sebou mali prototyp človeka spoliehajúceho sa na chrám, na jeho krásu, na svoj pôvod, na svoje náboženstvo, či na vieru svojich predkov. Áno, pravda je taká, že Ježiš nemá nič proti našim chrámom a ich kráse, či výzdobe. Ježiš nemá nič proti nášmu pôvodu. Zrejme je Mu jedno, či si evanjelik, katolík alebo pravoslávny. Rovnako tak nemá nič proti viere tvojich predkov. To všetko je naopak krásne a vzácne. Ale na ničom z toho súčasne nemožno postaviť svoju spásu a svoj správny pomer k Bohu a vzťah s Bohom. V Písme svätom čítame, že Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. To znamená: ono už samotné vychvaľovanie sa pred Pánom Bohom je dosť úbohé, nerozumné a trápne. Ale vychvaľovať sa niečím, čo mne nijako nemôže pred Bohom pomôcť, to je už načisto scestné a hlúpe. Zdá sa, že práve toto robia niektorí zo zástupu, ktorý obkolesuje Ježiša: hovorili o chráme, ako je vyzdobený krásnymi kameňmi a ďakovnými darmi …
Dnes, sestry a bratia, si chceme uvedomiť jednu vec, ktorú nám aj Pán Ježiš kladie na srdce: v konečnom dôsledku nezáleží na krásne a výzdobe našich chrámov. Ono predovšetkým ide o to, aby naše životy boli krásne a vyzdobené. Ozdobené našou vierou v Boha, našou dôverou v Neho, našou poslušnosťou voči Nemu. Pretože pokiaľ nám toto bude chýbať, potom i nám hrozí, že budeme musieť zažiť taký istý trpký údel ako vtedajšia generácia Židov. Generácia, ktorá si pomýlila priority. Generácia, ktorá sa spoliehala na niečo, čo im nemohlo v Božích očiach ani pomôcť ani ich zachrániť.
Predstavte si, priatelia, že by Ježiš prišiel medzi nás! Zrejme by sme mali aj my tendenciu sa pred Ním niečím pochváliť. My, ľudia, sme už totiž raz takí. Chceme, aby nás Boh videl v tom lepšom, pokiaľ nie v tom najlepšom svetle. Čím by sme sa pred Ním pochválili my? Tým, že chodíme každú nedeľu do chrámu? Tým, že sa zúčastňujeme služieb Božích a platíme si pravidelne každý rok cirkevný príspevok? Tým, že z času na čas obetujeme nejaký ten milodar? Tým, že sme prijali v cirkvi nejaké tie funkcie? Tým, že máme na poriadku svoje deti? Alebo by sme sa pochválili peknými freskami vo svätyni nášho chrámu? Jeho peknou a zaujímavou architektúrou? Alebo by sme radšej stavili na to, že sme boli pokrstení a z času na čas pristupujeme k Večeri Pánovej? Čím by sme sa snažili Krista Pána zaujať?
Osobne som presvedčený, že Pána Ježiša by to určite tešilo, že nám tento cirkevný zbor a cirkev ako taká leží na srdci. Že sa na jeho pôde zúčastňujeme bohoslužobných aktivít tak formálneho ako aj neformálneho charakteru. Že prispievame na jeho chod a že sa nám s Božou pomocou podarilo opraviť aspoň interiér tohto chrámu … lebo s exteriérom je to akési „zabité“ … ☹ … No, myslíte si, že by to stačilo? Nezaznelo by i nám: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni. Všetko bude zničené.“
Drahí priatelia, na čom je vlastne postavená naša zbožnosť? Na čom stojí naša viera? Na čom stojí naša spása? V Písme svätom čítame, že: Kto sa však chváli, nech sa chváli tým, že je rozumný a pozná mňa, lebo ja som Hospodin, ktorý uskutočňuje milosrdenstvo, právo a spravodlivosť na zemi, veď v tom mám záľubu,“ znie výrok Hospodina (Jer 9, 23).
Poznáme Boha my? Máme s Ním v živote osobnú skúsenosť? Skúsenosť Jeho blízkosti a pomoci? Skúsenosť vypočutej modlitby? Skúsenosť s Jeho ochranou alebo predivným zásahom v náš prospech? Uvedomujeme si, že naša spása, naše odpustenie i naša záchrana pre večnosť nestoja na našej zbožnosti, na našich zásluhách, na našich výkonoch a na obdive nás samotných? Keďže takéto zmýšľanie sa medzi veriacimi objavovalo vždy, dokonca aj v ranej cirkvi, apoštol Pavol musel veriacim do Korintu napísať: 18 Veď slovo o kríži je bláznovstvom pre tých, čo sú na ceste k záhube, nám však, ktorí smerujeme k spáse, je Božou mocou. 19 Veď je napísané: Zmarím múdrosť múdrych a rozumnosť rozumných zničím. 20 Kde je múdry? Kde zákonník? Kde rečník tohto veku? Neobrátil azda Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? 21 Pretože svet z prejavov Božej múdrosti nepoznal Boha svojou múdrosťou, zapáčilo sa Bohu zachrániť bláznovstvom tejto zvesti tých, ktorí veria. 22 Židia totiž žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, 23 my však hlásame Krista ukrižovaného — pre Židov síce pohoršenie a pohanov bláznovstvo, 24 ale pre povolaných, tak Židov, ako aj Grékov, Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť. 25 Božie bláznovstvo je totiž múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia. 26 Veď sa pozrite, bratia, akých si vás povolal! Niet medzi vami mnoho múdrych podľa tela ani mnoho mocných, ani mnoho urodzených. 27 Čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych, a čo je pre svet slabé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil mocných; 28 Boh si vyvolil, čo je v očiach sveta neurodzené a opovrhované; áno, vyvolil si to, čo nie je, aby zmaril to, čo je, 29 aby sa nik pred Bohom nevystatoval. 30 Vy ste však z neho v Ježišovi Kristovi, ktorý sa nám stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou a posvätením i vykúpením, 31 aby — ako je napísané, ten, kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi (1K 1, 18 – 31).
Drahí priatelia, sestry a bratia! Dnešná Kajúca nedeľa i nás pozýva k tomu, aby sme sa pred Bohom nevychvaľovali. A hlavne: aby sme sa nespoliehali na to, čo nám nemôže pomôcť a zachrániť nás. V čom je klamná nádej. Pretože všetko to, na čom si my, ľudia, tak radi zakladáme, sa veľmi rýchlo môže zmeniť na ruiny. A nám ostanú iba prázdne ruky.
Dnešná nedeľa nás pozýva k tomu, aby sme svoju spásu, záchranu, odpustenie, milosť a milosrdenstvo od Boha hľadali pri tých správnych zdrojoch a prameňoch. Nuž a tým jediným správnym miestom, kde toto všetko môžeme nájsť, je Kristov kríž. Takt to vyplýva zo slov apoštola Pavla. Pre tento svet síce nástroj pohanenia, zneuctenia, poníženia a hanby. Nástroj, ktorým by sa tento svet nikdy nechválil. Avšak v Božích očiach nástroj zmierenia, odpustenia a ospravedlnenia. Nástroj víťazstva Božej lásky, dobroty, súcitu, odpustenia, milosti a milosrdenstva.
Nástroj, na ktorom bolo obetované a vydané telo nášho Pána Ježiša Krista. Nástroj, na ktorom bola preliata Jeho svätá krv. Dnes, drahý priateľ, aj ty si pozvaný k stolu nášho Pána. Si pozvaný pod Kristov kríž. K tomu správnemu miestu, kde môžeš prijať ten najvzácnejší pokrm a ten najvzácnejší nápoj. Si pozvaný k jedinému prameňu odpustenia a záchrany. Pristúp! A už keď sa chceš chváliť, chváľ sa tým, že si túto pravdu do svojho života prijal vierou. Chváľ sa svojim dobrým Bohom! Chváľ Boha za to, že o teba stojí! Že spravil všetko preto, aby si raz aj ty bol tam, kde je On už teraz. Pri Ňom, doma. Amen.
