15. po sv. Trojici – a nad hviezdami sa usmieval Boh
Written by radovan on sep 12, 2023 in - No Comments
- po sv. Trojici – 17.9.2023
„… a nad hviezdami sa usmieval Boh …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
1 Mojžišova 15, 1 – 6
1 Po týchto udalostiach zaznelo Abrámovi vo videní Hospodinovo slovo: „Neboj sa, Abrám, ja som tvoj štít, tvoja hojná odmena.“ 2 Abrám povedal: „Pán, Hospodin, čože mi dáš?! Veď odchádzam bezdetný a dedičom môjho domu bude damaský Eliezer.“ 3 Abrám ešte dodal: „Veď si mi nedal potomka a môj sluha, narodený v mojom dome, má byť mojím dedičom?“ 4 Hospodin mu však povedal: „On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z teba.“ 5 Vyviedol ho von a povedal mu: „Len sa pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať,“ a dodal: „Toľko bude tvojho potomstva.“ 6 Abrám uveril Hospodinovi a on mu to počítal za spravodlivosť.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Abrahám je odjakživa vnímaný ako otec všetkých veriacich. Je to akási legenda viery, prototyp viery. Povolal ho samotný Hospodin a on sa vzdal svojej domoviny, svojho príbuzenstva. Vzdal sa v podstate všetkej doterajšej životnej istoty a vydal sa do neznáma. Keď svojim príbuzným povedal, že počul Boží hlas, zrejme viacerí zapochybovali o jeho duševnom zdraví. A keď zahlásil, že sa v 80. roku života ide usadiť v novej zemi a začať tam tak povediac „od piky“, od začiatku, zrejme ho všetci mali za starého, nerozvážneho blázna. Ale Abrahám napriek všetkému šiel. Ani na sekundu nezapochyboval a nezaváhal. Aj keď vôbec nevedel, kam ho vlastne Boh povedie, šiel. V jeho prípade si totiž viera s poslušnosťou podali ruky. Toto všetko dodnes na tomto mužovi obdivujeme.
Dnes však pred sebou máme akéhosi iného Abraháma. Je noc. Abrahám leží vo svojom stane. Nemôže usnúť. Boh mu sľúbil zem aj syna. Roky však pribúdajú a nič mimoriadne sa nedeje. Splní sa z toho aspoň niečo? Je ešte nejaká nádej? Má ešte kvôli čomu žiť? Každý chce predsa niekde bývať. Každý chce byť niekde doma. A rovnako tak chce vo svojom živote prinášať ovocie. Jednoducho: niečomu sa venovať. Stane sa to ešte? Abrahám akoby sa pýtal samého seba: Čo ja z toho všetkého vlastne mám? Čo tu po mne ostane? Kto sa o nás postará, keď už budeme načisto staručkí? Nemali jeho príbuzní v Chárane, odkiaľ vyšiel na svoju púť, predsa len v niečom pravdu? Bol to dobrý nápad odísť do neznáma, k neznámym ľuďom s neznámym Bohom?
Abrahám, ktorého povolal Boh, v tejto chvíli toto povolanie akoby strácal. Nádej hasne, výhľad sa stráca. A keď sa toto stane, človeku je zle. Človek sa cíti akoby bol oklamaný, či podvedený. Akoby ho obkolesila noc. Bratia a sestry, takéto pocity zrejme všetci poznáme. Predpokladám, že niečím podobným si zrejme prešiel každý jeden z nás. Každý z nás má svoj vlastný príbeh. Príbeh o temnote vo vlastnej duši. Všetci veriaci by o tom asi mohli veľa hovoriť. Nuž a výnimkou nie je ani samotný otec veriacich – Abrahám.
Abrahám leží vo svojom stane. Je noc. Nič nevidí. Ale tak tomu bolo v podstate so všetkými patriarchami. Sú ako vidiaci, ktorí však zrazu nevidia nič a nerozumejú ničomu. Izák oslepne doslova, fyzicky a Jákob zas v noci bojuje o požehnanie. Naše starosti sa nám vždy zdajú ako najhoršie práce v noci. Môže síce prísť Boh a uisťovať nás: „Neboj sa, Abrám, ja som tvoj štít, tvoja hojná odmena.“ – ale čo z takého uisťovania Abrahám vlastne má? Čo z tej veľkej odmeny, keď musí žiť a umrieť bez zeme a bez dediča, bez syna? Načo veľká odmena? Bože, radšej keby si splnil svoje sľuby! Keď už sľubuješ, daj mi všetko! Alebo potom nič nesľubuj a nič mi ani nedávaj! A ja umriem ako bezdetný a môj majetok pripadne Eliézerovi, chlapíkovi z Damasku. Áno, nejako by som sa s tým už vyrovnal a dožil. Ale ty, Bože, si mi dal nádej. Dal si mi sľub. No nič sa nedeje. Ostal som akoby na mŕtvom bode. Azda si na mňa, Bože, zabudol? – Bratia a sestry, viem si celkom dobre predstaviť, že podobné otázky sa Abrahámovi v tej noci mohli pokojne preháňať hlavou …
Bratia a sestry, ani sa nečudujeme, že je Abrahám zatrpknutý. Zdá sa mu, že už nemôže nič očakávať. Ešte chvíľu a zomrie ako bezdetný. Kto si potom na neho ešte spomenie? Kto ešte potom vysloví jeho meno? Ešte chvíľka a celý „podnik“ po ňom prevezme cudzí muž z Damasku. Je to síce Abrahámov dlhoročný verný služobník. Ale aj tak … O čom to všetko je? A načo je to všetko dobré? Načo bolo dobré dokazovať si niečo na sklonku života? Nevyzerá teraz v očiach svojej ženy Sáry, ale aj v očiach svojich sluhov ako jeden starý blázon?
Je noc. Abrahám nevie spať. Je príliš smutný, frustrovaný, stratený a svojim spôsobom aj nahnevaný. Cíti sa tak nevýslovne sám. Vedľa neho leží Sára. Ani ona nespí. Abrahám to vie. Aj ona sa cíti sama. A predsa sa nemôžu vzájomne utešiť. Nemôžu, lebo sami v sebe nie sú utešení … A Pán Boh to vie… Pán Boh to všetko vidí … rozumie … chápe … a nie je Mu to jedno. Presne tak ako mu to nebolo jedno na samotnom počiatku, keď Hospodin rýchlo rozpoznal, že Adam, prvý človek sa cíti osamelý. A tak mu Pán Boh privádza do života ženu Evu. V tej chvíli je všetok Adamov smútok preč. Spraví niečo podobné Pán Boh azda aj teraz? Dozrel už čas na splnenie Jeho sľubov?
Tu Abrahám náhle vstane zo svojho lôžka. Náhle sa derie von zo stanu. Prišiel na to sám alebo ho vylákal Hospodin? Podobne ako aj Abrahám svojimi trúfalými otázkami vylákal Hospodina „z Jeho stanu“? Nevieme. Ja však viem jedno celkom iste. Mne osobne zakaždým, keď sa dostanem do takéhoto stavu, pomôže, keď môžem vyjsť niekam von. Niekam na vzduch. Niekam na vyvýšené miesto. Niekam, odkiaľ je pekný výhľad. Niekam, odkiaľ mám nadhľad nad všetkým. A práve vtedy, keď som hore, akosi bližšie k Bohu, sa mi veľakrát veci začnú javiť inak, z inej perspektívy. Začínam sa na nich pozerať inakšie. Vidieť ich z iného uhla pohľadu. Snažím sa vtedy aj v tom zlom v mojom živote hľadať niečo, čo ma môže posilniť, zmeniť či nasmerovať na novú cestu. Mám za to, priatelia, že Boh chce mať Abraháma po celý život práve takéhoto – vyzývavého, vzdorujúceho, nespokojného, ale vždy bojujúceho o Božie požehnanie. Nuž a mám za to, že Boh chce mať aj z nás ľudí bojujúcich o Jeho požehnanie. Ľudí, ktorí sa nevzdávajú, ale bojujú dobrý boj.
Abrahám vstane a ide von. Je kľud. Ani lístok sa nepohne. Len nočné tvory sa ozývajú. Abrahám sa pozerá hore, na hviezdy. Nespočetné množstvo hviezd má nad sebou. Ako sa tam dostali? A čo je ešte ďalej? Za nimi. Kto je za hviezdami? Čo je to za podivuhodný svet, ktorý sa nad nami tak majestátne klenie a žiarivo svieti?
Abrahám sa v tejto chvíli na hviezdy nepozerá ako vedec, či ako astronóm. Díva sa inými, prijímajúcimi očami. Vidí krásu, ktorú nemôže ovládať, ale je ňou súčasne premožený. A rovnako tak nadšený. Bratia a sestry, nepýtajte sa ako sa to stalo, ale také veci sa z času na čas dejú: tú noc Abraháma ožiarilo svetlo. Svetlo novej nádeje. Zúfalstvo, ktoré sa tak jasne a zreteľne ozývalo v jeho pochybnostiach a sťažnostiach, akoby od neho bolo so všetkou svojou ťažobou odňaté. A on počuje ako ho niekto volá po mene : „Len sa pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať … Len sa pozri na dielo mojich prstov! Na hviezdy, ktoré som vytvoril a ukázal im ich miesto. Ako len môžeš pochybovať, že by som nemal miesto pre teba? Dokážeš tie hviezdy spočítať? Sľubujem ti: tak ako je obloha plná hviezd, tak bude početné aj tvoje potomstvo. Ako si len prišiel na to, že by som na teba zabudol?
Ja, ktorý vesmír riadim, mám vo svojej starostlivosti aj ľudí. Vediem ich neraz spletitými cestami – aj teba so Sárou, aj vášho syna. Ale nakoniec ich privediem tam, kam ich chcem mať. Len mi musia dovoliť, aby som ich viedol. Byť trpezlivý a nepochybovať o tom, že to s nimi myslím dobre.
„Kde si bol, Abrahám?“ – spýtala sa Sára. „Na chvíľku von“ – povedal Abrahám. „Pozeral som sa na nebo posiate hviezdami.“ „A čo si na nich videl?“ – spýtala sa Sára. „Všetko, Sára. Videl som zrazu všetko. Hovoria o Bohu. Už sa viac nemusíme strachovať, Sára. Ani byť ustarostení. Boh neopustí dielo svojich rúk. Verím tomu. Dobrú noc, Sára“. „Dobrú noc, Abrahám.“
A nad hviezdami sa usmieval Boh. Áno, ten istý Boh, ktorý vtedy neopustil Abraháma a Sáru v cudzine, v starobe, medzi neznámymi ľuďmi, ten Boh dnes, drahý priateľ, neopustí ani teba. Nie! Zasiahne v správnom čase. V tom najlepšom. Spraví tak, ako On uzná za dobré, za vhodné a za správne. Pretože tak je to vždy najlepšie. Spraví to vtedy, kedy On bude chcieť a ako to bude chcieť. Pretože tak je to opäť najlepšie. Len Mu ty neprestaň dôverovať, na neho sa spoliehať, Jemu byť poslušný a Jeho milovať.
A keď ťa popadne ťažoba na duši, vyjdi aj ty von a pozri sa na tú nádhernú hviezdnu krásu! A nepochybuj o tom, že Boh i teba miluje. Že i o tebe vie. Že ťa pozná. A že aj keď ťa vedie kadejakými spletitými cestami, nakoniec ťa predsa len dovedie tam, kam On chce. K sebe. Do večnosti …
Abrahám sa nakoniec predsa len dožil a dočkal zasľúbeného syna – Izáka. No Boh svoje zasľúbenie myslel aj inak. Keďže my dnes Abraháma vnímame ako otca všetkých veriacich, je v tomto slova zmysle aj našim otcom. Koľko len veriacich je na tomto svete? Kto to môže aj dnes presne spočítať?
Áno, priatelia! Boh svoje sľuby plní a dáva nám veľakrát inak ako to my čakáme a vôbec ako to my dokážeme pochopiť. Jeho plány s nami v mnohom prevyšujú naše očakávania, ktoré máme od Neho. Len Ho dnes aj ty, drahý brat, milá sestra, nechaj konať Jeho dielo pri sebe! A budeš prekvapený, čo všetko má Boh ešte pripravené aj pre Teba. Amen.
