Nedeľa po Deviatniku – s Božím kráľovstvom je to tak …
Written by radovan on jan 30, 2024 in - No CommentsNedeľa po Deviatniku – 4.2.2024
„… s Božím kráľovstvom je to tak …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Marek 4, 26 – 29
26 Ďalej povedal: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek zaseje zrno do zeme. 27 Či spí, alebo bdie, vo dne i v noci zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. 28 Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a nakoniec plno zŕn v klase. 29 Keď potom vydá úrodu, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Nad Božím kráľovstvom chceme uvažovať v kontexte témy dnešnej nedele „Po Deviatniku“, ktorá znie: Dar Božieho slova. Vypočuli sme si Ježišovo podobenstvo o rastúcom zrne, resp. o zasiatom semene alebo tiež o zrne, čo rastie samo od seba. Takto všelijako sa totiž toto podobenstvo nazýva v rôznych slovenských prekladoch. Je to podobenstvo, ktoré nám zachoval iba evanjelista Marek.
Nuž a ja si hneď na začiatok kladiem otázku: Nehovorí tu Ježiš tak trochu o veciach, ktorým s najväčšou pravdepodobnosťou dobre nerozumie? Veď asi žiaden poľnohospodár by to tak neurobil, ako nám o tom hovorí On. Len tak prísť, šmariť semeno len tak hocikde na zem a nechcieť ani vedieť, či rastie a či sa mu darí. Veď všetko sa spraví samo – automaticky. Nepotrebuje azda to semeno niekedy prihnojiť? Nepotrebuje raz dážď a inokedy zas slnko? Nepotrebuje to semeno predsa len nejakú ďalšiu špeciálnu starostlivosť? Na druhej strane: pravda je taká, že od chvíle, keď semeno leží v zemi, farmár ho viac nemá vo svojej ruke ani vo svojej moci, v prísnom slova zmysle vzaté. Musí už len veriť, dôverovať, že niečo sa len urodí. Že niečo vyrastie. Dlhý čas najprv nevidí nič. Keby každý deň vyhrabal semienko zo zeme, len aby sa pozrel, či sa s ním niečo deje, všetko by pokazil. No a potom, keď sa už konečne začína ukazovať nové, mladé zelené stebielko, zas by všetko pokazil, keby ho ťahal zo zeme rýchlejšie, ako to chce ono samo. Všetko pritom v snahe, aby mu pomohol v raste. Vypestovať rastlinku – to chce, milí priatelia, vskutku veľkú trpezlivosť. Pri tomto procese sa v podstate nedá nič urýchliť. Každá snaha o zrýchlenie rastového procesu sa totiž javí ako kontraproduktívna.
Bratia a sestry, pointa prečítaného podobenstva tak spočíva v ozrejmení skutočnosti, aká sila sa nachádza v slove Božom. Aká moc zvestovania Božej vlády sa v ňom nachádza. Je také mocné a silné, že nezávisle od takmer každého spolupôsobenia človeka, uskutoční svoje dielo ako Boží zázrak.
Hlavná myšlienka tohto podobenstva by sa teda dala vyjadriť aj takto: Boh robí všetko sám. Božie kráľovstvo rastie celkom nezávisle od všetkých ľudských snáh a námah. Božie kráľovstvo nie je závislé na našich plánoch, osvedčených procesoch, na do detailov vymakaných vnútromisijných cirkevno – zborových, seniorátnych, dištriktuálnych či celocirkevných aktivitách. To zaiste neznamená, že veci máme robiť kadejako, ledabolo, neprofesionálne, lajdácky a podobne. Nie. Se pozvaní ku kvalite. Avšak na druhej strane: vždy musíme mať na pamäti, že keď sa Pán Boh k našim aktivitám neprizná, ak ich On nepožehná, môžeme využívať aj všetky teologické, sociologicko – psychologické poznatky, technologické vybavenie – no nič nám to nebude platné.
Dovolím si povedať, že toto Ježišovo podobenstvo by malo byť akousi povinnou výbavou každého kazateľa, rovnako však každého úprimného kresťana, ktorému záleží na tom, aby sa slovo Božie zvestovalo, šírilo a kráľovstvo Božie so svojimi hodnotami aby medzi ľuďmi rástlo. Božie kráľovstvo a jeho rast nie je závislý ani od mojej ani od tvojej snahy a námahy, drahý brat, milá sestra. To, samozrejme, neznamená, že najlepšie urobíme, keď vo svojich cirkevných zboroch budeme odteraz sedieť na zadku so založenými rukami. Aby sme náhodou niečo nepokazili. To určite nie. No mám za to, že jedna z vecí, ktoré nám tento Ježišov príbeh chce povedať, je tá, že každý z nás je nahraditeľný. Nikto z nás, nech sa už nachádzame v akejkoľvek pozícii, nie je ani nezastupiteľný ani nenahraditeľný. Božie kráľovstvo a jeho rast nespočíva ani tak v počte vykonaných služieb Božích, ani v počte hodín náboženstva, ani v počte vykonaných pastorálnych návštev, ani v počte biblických hodín či modlitebných skupiniek. Božie kráľovstvo a jeho rast nespočíva v množstve zorganizovaných letných táborov. Božie kráľovstvo a jeho rast nespočíva v našich výkonoch. Podľa toho, čo sme mohli počuť: Božie kráľovstvo a jeho rast spočíva v Bohu samotnom. 27 Či spí, alebo bdie, vo dne i v noci zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. 28 Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a nakoniec plno zŕn v klase.
Drahí priatelia, táto skutočnosť mám byť učeníkom, ale aj nám všetkým útechou i výstrahou pre ich, ale aj pre naše zvestovanie Božieho slova. Nepozerať do zeme, či semienko už klíči. Ani neurýchľovať jemné rastlinky, aby rástli, aj keď sa plody tvoria veľmi pomaly. Nijaký záhradník, či farmár by predsa nič také neurobil. Tak ako je to so sejbou v ríši prírody, presne tak je to aj so sejbou v Božom kráľovstve. Človek nič viac okrem samotnej sejby spraviť nemôže. Môže spraviť len jedno: dať semienko do zeme. No nič ďalšie už ovplyvniť nevie. Všetko ďalšie je už Božia robota. Na všetkom ostatnom sa už realizuje a podieľa Boh. A presne tak je to aj so sejbou v duchovnej ríši. Naša robota je, aby sme ľuďom o Bohu hovorili. No samotnú vieru v Neho v tých ľuďoch vzbudí iba Boh. Boh je Ten, ktorý spôsobuje ich ďalší vzrast vo viere, nie my. Tak to vyznáva aj apoštol Pavol vo svojom liste Korintským veriacim: Ja som zasial, Apollo polieval, ale vzrast dal Boh. Tak to fungovalo pred 2000 rokmi a na tomto mechanizme sa doteraz nič nezmenilo.
Milé sestry a bratia! Dovolím si povedať, že toto Ježišovo podobenstvo je v mnohom ohľade aj upokojujúce. Prináša pokoj aj takému človeku ako som ja, ktorý, keď sa veci v cirkevnom zbore či senioráte nedarí robiť a nejdú tak, ako by som chcel, som z toho naštvaný, frustrovaný a demotivovaný. Neraz som blízko rezignácie. Človek si tak prezerá všetky tie hodnotiace štatistiky za uplynulý rok, ktoré sa teraz spracovávajú cez nový cirkevný Elektronický informačný systém (EIS) a keď vidí pri mnohých cirkevných zboroch množstvo tých núl – teda že veľa práce sa tam nerobí, pýtam sa: dokedy toto prežije? Dokedy je tento zbor udržateľný? Uvažujem pritom celkom logicky, racionálne a pragmaticky. Veď tak sa to odo mňa, myslím, aj očakáva. A keď dnes kážem na toto podobenstvo, cítim, ako sa ním Ježiš prihovára i mne osobne. Akoby mi hovoril: Rado, Božie kráľovstvo neurýchliš ani svojim hnevom, ani frustráciou ani nespokojnosťou, ani lamentovaním, ani sťažovaním sa a ani svojou rezignáciou. Božie kráľovstvo – to nie je vec revolúcie a revolucionárov, ktorí si to kráľovstvo chcú vybudovať v podstate sami. Áno, som odhalený. Som ako ten revolucionár, ktorý akoby si to niekedy chcel postaviť sám, bez Pána Boha. A tak opäť raz nanovo spoznávam, že to nie je o tom, aby som sa kvôli cirkvi či kvôli seniorátu zodrel. Je to predovšetkým o mojej viere v Božie suverénne, na nikom a na ničom nezávislé pôsobenie. Je to predovšetkým o mojej viere, ktorá počíta s časom žatvy a trpezlivo sa na tú žatvu pripravuje a očakáva ju.
Nie, priatelia! Toto podobenstvo nie je o podporovaní človeka v lenivosti. Skôr je o tom, že až prílišnou snahou a úsilím niektoré veci môžeme viac pokaziť ako urýchliť alebo zlepšiť. Vo veciach Božieho kráľovstva my nemáme čo urýchľovať alebo zlepšovať. Boh sa riadi svojim, nie našim časom. Božie cesty sú iné ako tie naše. Rovnako tak Jeho myšlienky sú iné ako tie naše. Takže v tejto chvíli poviem celkom vážne a kriticky: Toto podobenstvo je šité na mieru takým nervákom a stresákom ako som ja. Lebo ja fakt nerváčim a stresujem, keď veci v cirkvi nejdú tak ako by som chcel. Možno to na mne nie je až tak viditeľné, ale viem taký byť.
Nakoniec poviem jedno: Na nás je, aby sme si zodpovedne spravili svoj podiel roboty. Vkladali semienka do zeme. To znamená: zvestovali ľuďom Krista. Svojimi slovami, svojimi skutkami, svojim životom. A ďalšie už nie je v našej ruke. Všetko ďalšie je už v Božej ruke. My so svojimi rukami môžeme spraviť už len jedno: zopnúť ich v modlitbe a prosiť, aby sa diala Božia vôľa. Aby Boh bol oslávený. Aby čím viacerí priniesli vo svojom živote úrodu. Aby, keď nastane žatva, čím viacerí boli spasení a zachránení pre večnosť! Amen.