3. pôstna nedeľa – prečo ste nás vyviedli z Egypta?
Written by radovan on feb 27, 2024 in - No Comments
- pôstna nedeľa – 3.3.2024
…“prečo ste nás vyviedli z Egypta?“…
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Spasiteľa, Ježiša Krista! Amen.
4 Mojžišova 20, 1 – 13
1 V prvom mesiaci, keď Izraelci, celý zbor, prišli na púšť Cín, ľud sa usadil v Kádeši. Tam zomrela Mária a tam bola pochovaná. 2 Ale nebolo vody pre zbor; i zhŕkli sa proti Mojžišovi a proti Áronovi. Ľud sa dohadoval s Mojžišom 3 a hovoril: Ach, kiežby sme boli zomreli vtedy, keď pomreli naši bratia pred Hospodinom! 4 Prečo ste vyviedli zbor Hospodinov na túto púšť? Aby sme tam my i náš dobytok pomreli? 5 Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby ste nás doviedli na toto zlé miesto? Nie je to miesto vhodné pre obilie, ani pre figovník, ani pre vinič, ani pre granátové jablká, ani vody na pitie tu niet! 6 Keď Mojžiš a Áron odišli spred zhromaždenia ľudu ku vchodu do svätostánku, padli na tvár a ukázala sa im sláva Hospodinova. 7 Hospodin hovoril Mojžišovi: 8 Vezmi palicu a zhromaždi zbor; ty i tvoj brat Áron prihovorte sa tejto skale pred ich zrakom, a vydá svoju vodu. Keď im vyvedieš vodu zo skaly, napojíš zbor i jeho dobytok. 9 Vtedy vzal Mojžiš palicu spred Hospodina, ako mu prikázal. 10 Potom spolu s Áronom zhromaždili zbor pred skalu a Mojžiš k nim prehovoril: Počujte, vzbúrenci! Či z tejto skaly mám vyviesť vodu? 11 Potom Mojžiš zdvihol ruku, dvakrát udrel na skalu svojou palicou, i vytrysklo mnoho vody, napil sa z nej zbor i jeho dobytok. 12 Avšak Hospodin povedal Mojžišovi a Áronovi: Pretože ste vo mňa neverili a neposvätili ste ma v očiach Izraelcov, nevovediete tento zbor do krajiny, ktorú som im dal. 13 Toto boli vody Meríby, o ktoré sa hádali Izraelci s Hospodinom, a On sa medzi nimi osvedčil ako svätý.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Počas jednej dovolenky v Tunisku sa organizoval výlet do púšte. Na jednej strane ma ako chlapca fascinovali piesočné duny a ťavy, na druhej strane som v sebe cítil strach. Stále som bol smädný. Bolo neznesiteľne horúco. Určite by som na takom mieste nechcel žiť tak ako púštni Nomádi. Pamätám si, že som sa vtedy často pýtal rodičov: Ako dlho tu ešte musíme byť?
Nie, priatelia! Nemusíte mať strach. Ja až taký veľký cestovateľ nie som. A skúsenosť, ktorou som začal, nie je moja. Je to skúsenosť jedného nemeckého farára, ktorý spomína na svoje detské časy. Bratia a sestry, tak či onak! Myslím, že skúsenosť so smädom má každý jeden z nás. Nie je to naozaj nič príjemné, keď máte smäd, potrebuje sa napiť, už sa vám z toho sucha v ústach ani nerobia poriadne sliny, jazyk sa vám lepí na podnebie – a široko ďaleko žiaden prameň vody, žiadna studňa, žiaden potok ani rieka, žiadne jazerá, žiadna vodná plocha.
Pravda je taká, že pokiaľ chcete mať zážitok so smädom a nikde naokolo nevidieť zdroj vody, nemusíte chodiť do púšte v Tunisku. Stačí, keď sa vyberiete na turistiku na Plešiveckú planinu a nezoberiete si so sebou dostatočnú zásobu vody. Tam hore totiž nijakú tečúcu vodu nenájdete, ani prameň ani nič podobné. Chvála Bohu, keď som si v minulosti plánoval turistiku na toto krásne miesto, trošku som si o tom čítal a došiel som až k vážnemu upozorneniu, aby si turisti nezabudli vziať so sebou dostatok tekutín, lebo hore môžu mať problém.
Pospolitosť Izraelitov nebola na turistickom pochode. Mali to namierené z egyptského otroctva do slobody v Kanaáne. Len všetko to už trvalo akosi dlho. Blížil sa pomaly 40. rok ich putovania. Stráviť 40 rokov v púštnych podmienkach – to si asi dnes nedokáže predstaviť nikto z nás. V tomto zmysle celkom dobre chápeme, že ľudí už prechádza trpezlivosť a reptajú. Zrejme ani my na ich mieste by sme neboli inakší.
Je určite zaujímavé vedieť, že k reptaniu kvôli nedostatku vody došlo prvýkrát krátko po tom, ako sa Izraelci na púšť dostali po opustení Egypta. Druhýkrát k reptaniu dochádza v podstate krátko pred koncom tohto strastiplného putovania. Akoby sa tým chcela zdôrazniť ľudská stránka Izraela, jeho neustála odbojnosť a nechápavosť. No zároveň sa tým ilustruje tá skutočnosť, že Izrael je zakaždým zachovaný len vďaka Božej trpezlivosti a milosti.
Drahí priatelia, nepodobá sa to aj na nás? Veď koľko len požehnania a dobrodenia počas doterajšieho pozemského putovania sme od Pána Boha prijali? A koľkokrát zas len frfleme, sťažujeme sa, reptáme a preukazujeme nespokojnosť s Božím vedením, s Božou pomocou, s Božou ochranou i požehnaním. Ani pri nás ako jednotlivcoch, či spoločenstve cirkevného zboru, ani pri nás ako pri cirkvi vo všeobecnosti, ani pri nás ako národe či ľudstve ako takom to nie je inak. To, že tu ešte stále sme, nie je nič iné ako dôkaz obrovskej Božej trpezlivosti, milosti a dobroty.
Sestry a bratia! Izraeliti sa ocitli, ľudsky povedané: v kritickej situácii. Nemali čo piť. Pán Boh od nich nepožaduje, aby si na to nejako zvykli alebo aby sa s týmto nedostatkom nejako zmierili. Chce len, aby verili v Jeho moc, ktorá sa pri nich už toľkokrát dokázala. Aby k Nemu volali o pomoc a vždy nanovo si uvedomovali svoju závislosť na Ňom. Lenže Izrael na to ide inak. Ide na to zle. Proti ťažkej súčasnosti si ľud zas a znova stavia minulosť, ktorú dostatočne prizdobuje farbami fantázie. Ľudia dokonca obviňujú Mojžiša a Árona za to, že sa vôbec opovážili ich vyviesť z Egypta. Ach, kiežby sme boli zomreli vtedy, keď pomreli naši bratia pred Hospodinom! 4 Prečo ste vyviedli zbor Hospodinov na túto púšť? Aby sme tam my i náš dobytok pomreli? 5 Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby ste nás doviedli na toto zlé miesto? Nie je to miesto vhodné pre obilie, ani pre figovník, ani pre vinič, ani pre granátové jablká, ani vody na pitie tu niet!
Mojžiš s bratom Áronom sa snažia ako najlepšie vedia. Odchádzajú od rozbúreného davu a koria sa pred Hospodinom pri svätostánku. Zatiaľ stále nechápeme, čo akože robia zle. V čom sa previňujú proti Hospodinovi. Čo im asi tak v tejto nezávideniahodnej situácii možno vyčítať? A predsa! Tu niekde sa skrýva ich vina: 10 Potom spolu s Áronom zhromaždili zbor pred skalu a Mojžiš k nim prehovoril: Počujte, vzbúrenci! Či z tejto skaly mám vyviesť vodu?
Biblický text je v tomto smere dosť stručný a neuvádza žiadne podrobnosti. Avšak zo súvislosti vyplýva, že obidvaja bratia sa previnili nedôverou, a tak práve v tom rozhodujúcom momente neboli pre pochybovačný dav ani oporou ani svetlom. Ich pochybnosti sa skrývajú už v spomínanej otázke: Počujte, vzbúrenci! Či z tejto skaly mám vyviesť vodu?
7 Hospodin hovoril Mojžišovi: 8 Vezmi palicu a zhromaždi zbor; ty i tvoj brat Áron prihovorte sa tejto skale pred ich zrakom, a vydá svoju vodu. Keď im vyvedieš vodu zo skaly, napojíš zbor i jeho dobytok. 9 Vtedy vzal Mojžiš palicu spred Hospodina, ako mu prikázal. Po Božom uistení, že skala vodu vydá, bola takáto otázka nielenže nemiestna, ale aj zbytočná. Je svedectvom o tom, že Mojžiš a Áron slovu Hospodina nedôverujú. Vo chvíli, keď majú obidvaja bratia pred celým národom dokázať Hospodinovu životodarnú moc a majú sa skale prihovoriť, Mojžiš to svojvoľne porušuje a robí to inak ako mu prikazuje Hospodin. Namiesto príhovoru ku skale po nej Mojžiš dvakrát udrie palicou. Viac verí v silu svojej palice ako Hospodinovmu rozkazu. Nuž a za to ich postihuje trest. Ani Mojžiš ani Áron nevstúpia do zeme, do ktorej vedú izraelskú pospolitosť.
Drahí priatelia, Božie slovo dnes jasne zaznieva aj nám. A Pán Boh chce a túži po tom, aby sme sa ním riadili. Nechce, aby sme si ho prispôsobovali a menili tak ako to nám vyhovuje. Pán Boh i dnes chce vidieť našu dôveru v Neho, ale aj našu poslušnosť. Nepotrebuje vidieť naše pochybnosti ani špekulovanie. V opačnom prípade i my sami riskujeme trest, že nakoniec sa nedostaneme tam, kam by sme chceli.
Je azda dobré vedieť, priatelia, že vytrysknutie vody na púšti bol div, ktorý si neskorší Izrael spájal s mesiášskou dobou. Židovská tradícia tvrdila, že táto skala z púšte šla potom stále za Izraelom. Tak to vníma aj apoštol Pavol, keď v 1. liste do Korintu píše: 4 a všetci pili ten istý duchovný nápoj, pili totiž z duchovnej skaly, ktorá šla za nimi, a tou skalou bol Kristus: 5 ale vo väčšine z nich nemal Boh zaľúbenia, lebo zahynuli na púšti. Pavol uvádza, že tou skalou bol Kristus. Kristus bol teda už vtedy s Izraelom na púšti. V Ňom bolo dané zjavenie spásy – záchrany. Avšak kvôli svojej zatvrdilosti nie všetci tej spásy aj došli.
Drahé sestry a bratia! Kristus je tou skalou, ktorá putuje aj za nami. No nielen za nami, ale aj pred nami, aj okolo nás. Kristus je to skalou spasenia, ktorá je nám ponúknutá k záchrane. On je tou živou vodou, tak ako to Ježiša objasňuje aj žene Samaritánke sediac pri Jákobovej studni. No piť z tej vody už musíme my sami. Nikto za nás to neurobí. Svojou vierou a poslušnosťou musíme dokázať a dosvedčiť, že sme hodní toho, aby v nás Boh našiel zaľúbenie a my, aby sme nezahynuli na púšti tohto sveta.
Milí priatelia, nech je teda pre nás dnešný príbeh varovaním, aby nás naša nedôvera a neposlušnosť, vidiac Mojžiša a Árona, nakoniec nepripravili o samotný cieľ nášho putovania. V ich prípade to bol Kanaán. V našom prípade je to večný život v nebeskom kráľovstve. Nuž a kiežby nás naša zaťatosť a zatvrdenosť nakoniec nepripravili o živú vodu prúdiacu zo skaly, ktorou je Kristus!
Čas pôstu je zaiste dobrým časom v tom, aby sme sa cvičili, zlepšovali a zdokonaľovali tak v našej dôvere v Hospodina ako aj v našej poslušnosti voči Nemu. Je to rovnako tak dobrý čas na to, aby sme si nezatvrdzovali srdcia, ale otvorili sa volaniu a pozvaniu Toho, ktorý stojí pri bráne nášho srdca, pri bráne nášho života. Stojí a klope. Počuješ to? Otvoríš Mu? Amen.
