Pamiatka posvätenia chrámu
Written by radovan on okt 01, 2013 in - No Comments
Pamiatka posvätenia chrámu – 6. 10. 2013
„ Odkaz kostola postaveného do kríža“
Suspírium :
1Korintským 1, 18
Veď slovo o kríži je bláznovstvom pre tých, čo sú na ceste k záhube, nám však, ktorí smerujeme k spáse, je Božou mocou.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry a bratia!
Áno, bolo to tak, je to tak a bude to tak. Slovo o kríži vždy delilo, delí a aj bude deliť ľudí na dve skupiny, a to na základe ich postoja k nemu. Svoje o tom vedel aj apoštol Pavol, ktorý dnešné prečítané slová adresoval spoločenstvu kresťanov v gréckom meste Korint. Toto prístavné mesto, kde sa každodenne premlelo veľa ľudí z rôznych kultúr, ovplyvnených rôznymi náboženstvami a filozofiami sa celkom dobre podobá na dnešný liberálny svet, ale aj na naše malé mestečko s množstvom svetonázorov, „izmov“, postojov, náboženských i nenáboženských predstáv, kultúr i nekultúr, filozofií, ale aj čistých nezmyslov. Tak ako v Korinte, tak aj v tomto svete i v tomto meste zaznieva slovo o kríži a o Ukrižovanom. Tak ako v Korinte, tak i v dnešnom svete i v tomto meste je toto slovo pre tých, ktorí sú na ceste k záhube bláznovstvom a pre tých, ktorí smerujú k spáse, Božou mocou.
Bratia a sestry, prečo vlastne takto začínam? Prečo dnes v súvislosti so sviatkom „Pamiatky posvätenia chrámu“ hovorím o kríži, o symbole kríža? Z jednoduchého dôvodu. Keď som v roku 2001 prišiel do Dobšinej ako čerstvý kaplán, aby som si obzrel svoje nové pôsobisko, bol som očarený týmto chrámom. Už vtedy som videl, že je na ňom veľa roboty, no predsa som bol očarený jeho nezvyčajnou architektúrou. Také kostoly v kraji, z ktorého ja pochádzam, jednoducho nie sú. Hneď som si všimol, že tento kostol je postavený do kríža. A čoskoro na to som nemohol prehliadnuť, že jeden kríž sa nachádza aj na veži kostola a druhý na opačnej, východnej strane, na konci hrebeňa strechy. Obidva kríže sú pritom spojené aj so symbolmi baníctva – prekríženými kladivkami. Dnes by som sa tak chcel spolu s vami zamyslieť nad tým, čo nám tieto tri symboly kríža na tomto kostole chcú povedať, o čom nám chcú svedčiť a na čo nám chcú poukázať.
Kostol v tvare kríža. To, že tento kostol je takto postavený, neupútalo vtedy pred 12 rokmi len moju pozornosť. Je to fakt, ktorý si v podstate hneď všimne každý návštevník. Otázka je : Chce sa nám tým niečo povedať? Má to pre nás nejaký zmysel, či výpovednú hodnotu? Je pravda, že pôvodne bol tento kostol postavený ako jednoloďová stavba. Priečne krídla, severné i južné, boli pribudované až v 2. polovici 18. storočia. Stalo sa tak zrejme z dôvodu zvýšenia kapacity kostola – teda kvôli zvýšeniu počtu miest na sedenie. Ináč povedané : v istom momente začal byť tento kostol pre našich predkov malý a potrebovali si ho zväčšiť, rozšíriť. Dovolím si povedať, že to spravili najlepšie ako sa dalo. A tým, ako to spravili, pre všetky ďalšie generácie zanechali jeden hlboký odkaz : Cirkev vo všeobecnosti i cirkevný zbor ako taký sa môže šíriť len zvesťou o kríži a o Ukrižovanom! Nijako ináč! Nás dnes ako cirkev, či ako cirkevný zbor nezachráni ani nám nepomôže „pchanie sa do zadku“ mocným tohto sveta. Nezvýši nám kredit to, že sa budeme snažiť byť dobrí pre všetkých, a to aj za cenu porušovania biblických princípov. Nezvýši nám popularitu, či obľúbenosť to, keď budeme prehliadať hriech, tolerovať hriech a radšej budeme používať diplomatický jazyk, len aby sme nikoho neurazili. Tak človeku radšej ani nepovieme pravdu. Nepomôže nám ani spriahnutie sa s tými, ktorí sú akurát pri moci v politike. Nie! Kostol postavený v tvare kríža nás, ktorí ho navštevujeme, zaväzuje k tomu, aby sme svojimi slovami, skutkami i činmi poukazovali na Toho, ktorý na golgotskom kríži zomrel. Zomrel tam za hriechy každého jedného z nás. Zomrel tam ako dokonalý „Baránok Boží“, ktorý nás svojou svätou krvou na kríži zmieril s Otcom nebeským. Svojou obeťou utíšil oprávnený hnev Boha nad nami ľuďmi a našimi hriechmi. V tejto obetnej smrti Božieho Syna za nás na kríži je základ nášho spasenia – odpustenia, zmierenia s Bohom a záchrany pre večný život. V minulosti si naši predkovia tento chrám rozšírili, pretože čím viacerí túžili počuť túto dobrú zvesť o Božej milosti. Realita dnes je taká, že bočné krídla, ktoré ten kríž v podstate z kostola vytvárajú, ostávajú zväčša prázdne. Aj v tom je symbolika. Ľudia akoby ten kríž a ani Toho, ktorý na ňom za nás obetoval svoj život, nepotrebovali. Dnes je moderný človek skôr vedený k tomu, že sa nemusí pred nikým zodpovedať. Možno len sám pred sebou. Nemá mu kto čo odpúšťať. Netreba mu nijaké zmierenie. A to je bolestivé a zároveň smutné konštatovanie. Prosme dobrého Boha, aby raz i bočné lode tohto krásneho chrámu mohli byť pravidelne využívané, a to nielen (pravidelne) na Štedrý večer! Prosme o to, aby čím viacerí túžili po poznaní pravdy evanjelia, pravdy o sebe samom!
Kríž na kostolnej veži. Keď som do Dobšinej nastúpil ako mladý kaplán, čoskoro som mal túžbu vybehnúť hore na vežu a pokochať sa pohľadom na mesto. Za tých 12 rokov som tak urobil už veľa ráz. Pohľad odtiaľ je totiž naozaj zakaždým krásny. Keď potom zídete dole a zistíte, že ste stáli „len“ na balkóniku, a že samotný koniec veže, ktorá je zakončená krížom je ešte o nejakých 20 metrov vyššie, i v tom je určitá výpovedná hodnota. Kríž na veži nášho evanjelického kostola je zároveň krížom nad týmto mestom. Je to symbol ponuky milosti, záchrany, zmierenia s Bohom a odpustenia nad týmto mestom, ktorý je platný pre všetkých bez výnimky. Je zároveň dobre viditeľný z viacerých častí Dobšinej. Možno aj preto, aby nikto nemal výhovorku, že o tejto Božej ponuke nevedel. Kríž na veži kostola a súčasne nad mestom je síce nevtieravý, no zároveň vedie človeka k rozhodnutiu : Kto je pre mňa Ježiš? Čo pre mňa znamená kríž? Týka sa aj mňa? Týka sa ma vôbec? Alebo sa vzťahuje len na tých, čo chodia do kostola? Alebo ako je to vlastne? Postoj k tomuto krížu takto delí ľudí na „ovce a kozlov“ zo známeho Ježišovho podobenstva. Na tých, ktorí budú po Kristovej pravici a ľavici. Na tých, ktorí dedične dostanú ako odmenu večný život a na tých, ktorí ho nedostanú. Nie je to teda tak, žeby o našom večnom údele rozhodoval Boh. My sami o ňom rozhodujeme. A to teraz, každý deň. Vždy vtedy, keď náš pohľad upúta kríž na veži kostola, kríž nad týmto mestom, vždy vtedy sme vyzvaní, aby sme zaujali postoj a rozhodli sa. Na poslednom súde Pán Boh bude už len akceptovať naše slobodné rozhodnutie za Neho alebo proti Nemu. On toto rozhodnutie už len potvrdí večným životom alebo večným zatratením. Kríž na kostolnej veži, kríž nad týmto mestom sa tak stáva … bláznovstvom pre tých, čo sú na ceste k záhube, nám však, ktorí smerujeme k spáse, je Božou mocou. Čím je tento kríž pre teba, jasne odhaľuje, na akej ceste sa v danej chvíli nachádzaš. Buď si na ceste bláznov vedúcej do záhuby. Alebo je pre teba kríž zachraňujúcou mocou Božou, a tvoja životná cesta smeruje k spáse.
Zaujímavé na tomto kríži ne veži je aj to, že jeho pomerne dobre vidieť aj z evanjelického cintorína a z domu smútku. Takto všetkým tým, ktorí na poslednej ceste vyprevádzajú svojich zosnulých, všetkým zarmúteným a opusteným smútiacim môže pripomínať jeden podstatný fakt, ktorý je zároveň tým najväčším a najlepším potešením v žiali : Kristus zomrel na kríži, aby sme my nemuseli zahynúť naveky. Kristus po troch dňoch vstal z mŕtvych, aby sme raz takto smeli vstať v Jeho moci aj my. Treba však pamätať na jedno! Záchrana pred večným zahynutím je síce ponúkaná univerzálne, teda všetkým. Osoh z nej však má len ten, kto Krista vierou do svojho života aj prijíma.
Na našom kostole sa však nachádza ešte aj iný kríž. Ten je osadený na východnej strane, na konci hrebeňa strechy. Je to východná zemepisná strana. Je dobré vedieť, že staré kostoly boli stavané tak, aby ich hlavný oltár bol obrátený smerom na „východ“. Bolo to tak preto, nakoľko podľa starej kresťanskej tradície, keď sa Ježiš druhýkrát vráti, príde od / z východu. Kríž orientovaný na východ nám teda má pripomínať to, že Ježiš sa vráti. Kedy to bude, to nevieme. Ale Ježiš nám to povedal, a my s tým máme počítať ako s faktom. Pre nás je dôležité, či nás nájde pripravených alebo nie. Najlepšou prípravou je pritom viera v Toho Ukrižovaného. Láska k Nemu, vďačnosť i poslušnosť voči Nemu. Je to služba lásky druhému človeku.
Či jeden, či druhý kríž na našom kostole však v sebe ukrývajú ešte jeden symbol. Sú to prekrížené banícke kladivká ako symboly banskej histórie a tradície mesta Dobšiná. Je to tiché, ale súčasne veľavravné svedectvo toho, že banská práca v podzemí a viera v Boha išli vždy ruka v ruke. V tom prenesenom význame slova je to poukaz na to, že aj naši predkovia znášali svoj „kríž“. Mnohí z nich ho pritom znášali v podzemí banských štôlní.
Týmto preneseným symbolom kríža by som napokon svoje zamyslenie chcel aj ukončiť. Ak vychádzame z roku 1480, kedy sa objavuje prvá písomná zmienka o existencii kostola (i keď stredoveké fresky objavené v presbytériu kostola poukazujú na jeho skoršiu existenciu!), z toho vyplýva, že už 533 rokov si sem, na toto miesto ľudia smú nosiť svoje „osobné kríže“ – starosti, trápenia, bolesti, smútky, zúfalstva. Robili tak počas neľahkých rokov stredoveku, robili tak po katastrofálnom Tureckom vpáde v roku 1584, robili tak počas stredovekých náboženských vojen, počas kadejakých epidémií, vždy vtedy, keď mesto vyhorelo, tiež počas 1. i 2. svetovej vojny, ale aj počas obdobia komunistického režimu a majú možnosť tak robiť i dnes – nosiť svoje kríže pod kríž Ježiša Krista. Pretože len tam sa môže človeku naozaj uľaviť. Pod krížom Toho, ktorý vie veľmi dobre, čo prežívame. Veď On sám to všetko prežil tiež. Pod krížom Toho, ktorý nám svoju lásku dokázal tým, že za nás, nehodných, položil svoj život.
Dnes sme vďační Pánu Bohu za to, že takýto priestor, kostol máme. Je to vskutku skvost medzi nami, ktorý sa nám svojou symbolikou ticho, ale súčasne naliehavo prihovára a žiada od nás jednoznačný postoj. Ďakujme Pánu Bohu aj za našich predkov, že tento chrám postavili tak, aby sa nám aj svojou tichosťou a architektúrou vedel vždy prihovoriť a viedol nás k jednoznačnému rozhodnutiu vo veci kríža a Toho Ukrižovaného. Amen.
