3. adventná nedeľa – Potešenie je v odpustení
Written by radovan on dec 11, 2013 in - No Comments
3. adventná nedeľa – 15. 12. 2013 (Večera Pánova so spoveďou)
„Potešenie je v odpustení“
Milosť a pokoj nech je so všetkými vami!
Iz 40, 1 – 5
1 Potešujte, potešujte môj ľud, vraví Boh váš. 2 Hovorte k srdcu Jeruzalema a privolávajte mu, že sa skončila jeho otrocká služba, zmierená je jeho vina, že dostal z rúk Hospodina dvojnásobne za všetky svoje hriechy. 3 Čuj, ktosi volá: Na púšti pripravujte cestu Hospodinovi, na stepi urovnávajte hradskú nášmu Bohu! 4 Nech sa zdvihne každé údolie a nech sa zníži každý vrch i kopec. Všetko nerovné nech je rovinou a hrboľaté kraje rovným údolím; 5 lebo zjaví sa sláva Hospodinova a každý to naraz uvidí; lebo ústa Hospodinove prehovorili.
Nábožné kresťanské zhromaždenie, sestry a bratia v Pánovi!
Zvesť dnešnej 3. adventnej nedele je úzko spojená s Jánom Krstiteľom a jeho pôsobením. Dobre to vidno aj zo samotného názvu tejto nedele : „Pripravovateľ cesty Pánovi“. Aj dnešný biblický text z pera Izaiáša je v podstate prorockou zvesťou, ktorá svoje naplnenie našla práve v Jánovi Krstiteľovi. Tak totiž už odjakživa na tieto prorocké slová nazerala kresťanská cirkev. V tomto zmysle sa nad nimi chcem spoločne s vami zamyslieť dnes aj ja.
Potešujte, potešujte môj ľud, vraví Boh váš. Touto výzvou sme ako čitatelia, alebo poslucháči proroctva konfrontovaní hneď na začiatku. Je to sám Pán Boh, ktorý tieto slová hovorí. Nie je to teda objav nejakého človeka. Pán Boh sám si uvedomuje a vie, že človek potrebuje potešenie. Človek túži po potešení, keď potrebuje utíšiť pocit viny, potom ako zlyhal. Izrael zlyhal. To je fakt. Zlyhal vo svojom vzťahu k Pánu Bohu a vážne zlyhal aj na ľudskej úrovni.
No nielen on zlyhal. Zlyhali sme aj my. A síce presne v tom istom. Ako ľudia na medziľudskej úrovni zlyhávame tým, že si nevieme prísť na meno, nedokážeme si pozrieť do očí, nie sme schopní podať si ruku na znak prijatia, zmierenia, či odpustenia. Nedokážeme sa navzájom veľakrát ani pozdraviť. To všetko je signál nášho ľudského zlyhania. Je to zlyhanie na úrovni človek – človek. Je to signál, že ten druhý toho nie je hodný. Že si to nezaslúži. Otázka však je: Ak nedokážem milovať brata, či sestru, ktorých vidím, ako môžem milovať Boha, ktorého som nevidel? – použijúc slová Pána Ježiša. Takto nás Božie slovo odhaľuje ako tých, ktorí zlyhávajú aj na úrovni človek – Boh. Tým, že nevieme milovať svojho blížneho, popierame aj našu lásku k Bohu. Tým sa spreneverujeme najdôležitejšiemu prikázaniu, od ktorého sa odvíjajú všetky ostatné : prikázaniu lásky.
Za zlyhanie Izraela prichádza trest v podobe otrockého zajatia. Ešte šťastie pre nás, že my nemusíme násilím opustiť svoje domovy a putovať niekam v bezpráví, nevediac, čo nás očakáva. No ani my sme neostali celkom bez trestu. Ten sa prejavuje v stále zväčšujúcej sa nedôvere a upodozrievaní medzi ľuďmi. Nikto nikomu neverí. Boží trest sa prejavuje aj v tom, že mnohí ľudia síce túžia po pokoji, ale nevedia ho nájsť. Množstvo ľudí je frustrovaných zo života, vyhorených v práci, v depresii. Za tým všetkým stoja narušené medziľudské vzťahy a najmä narušený vzťah s Pánom Bohom.
Človek hľadá odpustenie a je to pre neho nesmierne potešujúce, ak vie, že odpustenie našiel. Pán Boh v našom biblickom texte usúdil, že trest za vinu je splatený. Potešenie je v odpustení. Potešenie je v uvedomení si, že Pán Boh sa viac nehnevá, že nás miluje a prijíma nás. V tom je vnútorné uzdravenie. V poznaní, že som milovaný a mám svoju cenu. Dá sa povedať, že potešenie je jednou z hlavných tém prorokovho posolstva. Je určite dobré vedieť, že potešenie sa pritom vníma aj ako zvesť o Božom zľutovaní a vykúpení, o Božej pomoci a prítomnosti. Kým sa pohneme ďalej, pamätajme aj na to, že výrazom „potešenie“ sa označuje aj mesiášska doba. To znamená, kúsok z toho božského potešenia môžeme síce z Božej milosti zažiť aj na tejto zemi. V plnosti však až v mesiášskej dobe večného kráľovstva nebeského.
Kto je nositeľom tohto potešenia, to tuná nie je uvedené. Napriek tomu, že existujú viaceré možné výklady, predsa len ostaňme pritom, že nezáleží ani tak na osobe zvestovateľa. Omnoho dôležitejšie a podstatnejšie je jeho posolstvo.
Napriek tomu, že nejde v prvom rade o osobu Potešovateľa, je fakt, že k takémuto potešeniu, ktorému predchádzalo vyznávanie hriechov a krst ako znamenie odpustenia – viedol svojich poslucháčov aj samotný Ján s prímenom Krstiteľ. My všetci sme už pokrstení a boli sme prijatí za Božie dietky. Teraz nám ostáva už len jedno. Povedané apoštolom Pavlom : Ako dietky svetla aj žime!
Potešenie sa má ohlasovať podrobenému Božiemu ľudu, ktorý žije v útlaku, neslobode, otroctve a v zajatí. Boží ľud, ktorý zostal bez Tešiteľa, potrebuje potešenie. Tento ľud bez vyhliadky na zmenu situácie, zdrvený neutešenou prítomnosťou a budúcnosťou bez perspektívy nazýva Hospodin napriek všetkému svojim ľudom. Ten ľud, o ktorom píše prorok mi tak trocha dnes pripomína i nás ako cirkevný zbor. Veď i nám sa zdá akoby najlepšie roky tohto zboru boli už dávno za nami. I keď sa nám čo to v prítomnosti aj podarí, predsa zrejme každého, komu na tomto cirkevnom zbore aspoň trocha záleží, vo vnútri škrie : Čo tu ostane po nás? Kto nahradí naše miesta? Kto príde po nás? Pre koho vlastne tento chrám opravujeme? Má to vôbec zmysel? Hospodin tento svoj rezignujúci ľud nazýva svojim ľudom. To znamená, že k nemu neprestal mať osobný vzťah. On sa nezriekol ani nás. Nestratil o nás záujem. Akoby sme tuná počuli slová samotného Pána Ježiša, ktorý hovorí : Neboj sa malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám spasenie!
Neznámy hlásateľ, ktorý je v našom texte označený ako „Volajúci“ je poverený, aby vyzval zajatý ľud, aby sa pripravil na zjavenie Hospodinovej slávy a na slávny návrat do zasľúbenej zeme. Izraelskí zajatci mohli často vidieť ako Babylončania okázalo pripravovali a zdobili cesty a hradské, po ktorej mala ísť procesia bohov pri náboženských slávnostiach. Toto všetko malo demonštrovať okolitému svetu babylonskú slávu a moc.
Práve tento obraz preberá aj samotný prorok. Cesta, o ktorej však on píše, bude cestou oslavy moci Hospodinovej. Povedie aj cez púšť – miesto bez vody a ciest, miesto démonov, pustatinou, oblasťou sucha a smrti, aby sa prejavilo, že ani tieto miesta nie sú vyňaté z Božieho panstva. Tak ako kedysi pri putovaní z Egypta, tak aj teraz Hospodin si svoj ľud povedie k slobode a novému začiatku.
Vidím v tom osobne aj situáciu dnešného človeka. Zdá sa mi, akoby sa aj on ocitol na púšti. Dovliekli ho tam jeho predsudky, podozrievania, závisť, nedôvera, neprajnosť, možno krivda a nespravodlivosť. Tomuto človeku na púšti nie je dobre. Ťažko sa tam totiž prežíva a život na nej je tvrdý. Napriek tomu tento človek nemieni urobiť prvý krok k tomu, aby sa z nej pohol a vydal sa smerom k zasľúbenej zemi, do ktorej ho Pán Boh chce viesť a k novému začiatku, ktorý pre neho Pán pripravil. Pán Boh ho síce chce viesť a on sa snaží samého seba aj nejako vnútorne presvedčiť, že ho vedie, ale v skutočnosti sa Ním dať viesť nechce. Necháva sa skôr i naďalej unášať svojou zášťou, horkosťou, zatrpknutosťou, tvrdohlavosťou a samospravodlivosťou. Takto v podstate koná zvláštne a paradoxne. Vie, že pomoc potrebuje, no na druhej strane si pomôcť dať nechce. Dúfa v Božiu pomoc, prosí Ho o pomoc a požehnanie, no pritom vo vlastnej pýche a ješitnosti zostáva na púšti a svoje utrpenie dáva celému svetu na obdiv. Niet však čo obdivovať. Možno spraviť len jediné. Vyznať, že zlyhal. Vyznať, že i ja osobne som zlyhal. Každý sám za seba. Čestne, úprimne, s plným vedomím.
Jánov hlas z púšte bol skutočne intenzívny. Viedol svojich poslucháčov k intenzívnej príprave na príchod Mesiáša, v ktorom sa zjaví sláva Hospodinova. Intenzita príprav je v prorockom texte vyjadrená akoby stavebnými úpravami : Nech sa zdvihne každé údolie a nech sa zníži každý vrch i kopec. Všetko nerovné nech je rovinou a hrboľaté kraje rovným údolím; Je to podobné ako dnes, keď sa stavia diaľnica. Ponad údolie sa postaví most, a tak sa údolie „zdvihne“. Cez kopec sa prerazí tunel, a tak sa kopec „zníži“. Všetko nerovné a hrboľaté sa buldozérmi a ťažkou technikou vyplaníruje do roviny. Prečo to všetko? Jednoducho preto, aby výsledná cesta bola pre vodičov čo najrýchlejšia a najpohodlnejšia.
Drahí bratia, milé sestry, o to ide aj v našej príprave pri očakávaní Ježišovho príchodu. Niekedy sú potrebné aj bolestivé zásahy a korekcie nášho životného, či charakterového terénu, terénu našej samospravodlivosti, či zbožnej pýchy. To všetko treba odstrániť, aby k nám mohol vstúpiť Ježiš. Aby k nám vôbec prišiel, pôsobil v nás, menil nás. Iba tak bude môcť okolitý svet skrze nás vidieť Kristovu slávu a vernosť. Nijako ináč.
Dnes sme pozvaní k tomu, aby sme seriózne rozmýšľali nad tým, ako vyzerá cesta k nášmu srdcu. Cesta, po ktorej k nám má prísť Syn Boží. Sme pozvaní, aby sme premýšľali aj nad tým, ako vyzerá moja cesta k môjmu blížnemu. Je krásna, čistá a vyzdobená? Je bez poškvrny? Priama, jasná, priehľadná, čitateľná a bez zbytočných zákrut našich pretvárok, ohováraní, osočovaní? Alebo nie?
Ak je všelijaká, len nie vyrovnaná, ak si to dnes, drahý brat a milá sestra, uvedomuješ, ak ťa to vo vnútri trápi a máš výčitky, potom je to dobrý predpoklad k tomu, aby si svoje nedostatky, zlyhania a pády mohol pred Pánom Bohom vyznať a prosiť o odpustenie Ak ešte dokážeme cítiť vinu, potom to ešte nie je načisto zlé. Vyznávaj v tejto chvíli preto Pánu Bohu, ale ak to osobne cítiš, tak aj svojmu blížnemu, čo ťa ťaží, čo máš na srdci! A pros o milosť i o silu Svätého Ducha, ktorý ti bude pomáhať a viesť ťa, aby si sa k starým obyčajom viac nevracal. Pristúp k svätej Večeri nášho Pána a prijmi Jeho telo a krv, ktoré majú tú moc vyrovnať v tebe všetko, čo je teraz pokrútené a zamotané. Narovnať všetko, čo je zdeformované. Povýšiť to, čo je ponížené a ukrivdené. A znížiť všetko, čo možno príliš vyskakuje. Amen.
