2. sviatok Vianočný – Podobnosť s Kristom čisto náhodná?
Written by radovan on dec 18, 2013 in - No Comments
2. sviatok Vianočný – 26. 12. 2013
„Podobnosť s Kristom čisto náhodná?“
Pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý ľudský rozum, ten nech naplní naše srdcia i naše mysle v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom! Amen.
Sk 7, 56.59b.60b
Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej. Pane Ježiši, prijmi môjho ducha! Pane, nepočítaj im tento hriech!
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry v narodenom Pánovi Ježišovi Kristovi!
Dnes si chceme povedať niekoľko slov o postave Štefana, ktorého zvykneme nazývať „mučeník“. Jeho pamiatku si u nás pripomíname práve dnes, teda na 2. sviatok Vianočný. Podľa kresťanskej tradície sa jedná o prvého kresťanského mučeníka, teda o človeka, ktorý pre vieru v Krista položil svoj život.
Čo o Štefanovi vlastne vieme? Štefan patril medzi tých, ktorí mali v ranej cirkvi na starosti prerozdeľovanie potravy. Dávno predtým totiž, než v spoločnosti prepuklo oficiálne prenasledovanie kresťanov, tí už trpeli určitou spoločenskou perzekúciou a izoláciou. Židia, ktorí prijali Ježiša za svojho Mesiáša, boli zvyčajne vylúčení zo svojich rodín. Preto boli závislí na vzájomnej podpore. Delenie sa o domov, potravu a prostriedky na živobytie bolo tak praktickým a nutným rysom ranej kresťanskej cirkvi. Kvôli stúpajúcemu počtu veriacich nakoniec bolo nutné dať prerozdeľovaniu potravín nejaký systém a poriadok. Niektorí totiž boli prehliadaní, a tak sa začali objavovať sťažnosti. Muži, ktorí mali mať toto na starosti boli vyberaní starostlivo. Predovšetkým sa bazírovalo na ich čestnosti a na citlivosti voči Božiemu vedeniu.
Štefan sa tak stal diakonom. Bol však nielen dobrým a oddaným služobníkom Krista zaangažovaným v službe druhým. Bol tiež schopným rečníkom. Keď sa v chráme stretával s rôznymi nepriateľskými skupinami, odpovedal s presvedčujúcou logikou. To je nakoniec aj zrejmé z obhajoby, ktorú predniesol pred židovskou radou. Predložil zhrnutie histórie židovstva a aplikoval to tak mocným spôsobom, že jeho poslucháči ostali ako obarení. Štefan počas svojej reči musel tušiť, že nad sebou vynáša rozsudok smrti. Členovia rady nemohli zniesť, že ich skutočné motívy boli odhalené, a tak Štefana nechali ukameňovať na smrť, zatiaľ čo sa Štefan modlil, aby im bolo odpustené. Jeho posledné slová zjavujú, ako veľmi sa stal za krátku dobu podobným Ježišovi.
Pretože bol vzdelaný a veľmi výrečný, úspešne šíril Kristovu vieru medzi Židmi z iných obcí, ktorí prijali za svoju reč gréčtinu. Tým však veľmi pohoršoval židovských vykladačov Písma. Štefan nielenže tvrdil, že Kristus bol Boží Syn a Mesiáš, ale zavrhoval aj krvavé obete v chráme, ktoré predpisoval Mojžišov zákon. Najprv sa pokúšali presvedčiť Štefana učenými argumentmi, ale on všetky ich tvrdenia vyvracal a citátmi z Písma im dokazoval, že zotrvávajú v omyle. A keď nemohli nič urobiť proti jeho múdrosti, pobúrili proti nemu ľud. Tvrdili, že sa rúha Mojžišovi a jeho zákonom, napokon ho odvliekli pred veľradu a obžalovali z rúhania. Predstúpili kriví svedkovia s tvrdením, že predpovedal zrúcanie chrámu a zrušenie Mojžišových zákonov. Namiesto obhajoby Štefan začal hovoriť o Abrahámovi a Mojžišovi a vyčítal Židom, že prenasledujú prorokov rovnako ako ich predkovia a že sami nezachovávajú Boží zákon. “Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici,“ zvolal nakoniec. Všetci členovia veľrady začali v tej chvíli kričať a zapchávať si uši. Potom Štefana odvliekli za mesto a kameňovali ho, kým nevypustil dušu. Zomierajúci diakon sa za svojich vrahov modlil: “Pane, nepočítaj im to za hriech!“ Jeho telo malo byť ponechané napospas dravcom, ale zbožní kresťania ho v noci pochovali. Po slávnosti Božieho narodenia zaradila cirkev do svojho kalendára spomienku na prvého mučeníka – svätého Štefana. Tento sviatok sa zaviedol okolo roku 380, len niekoľko rokov po ustanovení Vianoc.
Bratia a sestry, zabili ho iba preto, že rozprával o Ježišovi. Bolo to niekedy medzi rokmi 32-36. Veľmi skoro sa naplnilo to, čo predpovedal Ježiš, že jeho nasledovníkov budú prenasledovať. Ľudia, ktorí zabili Štefana si mysleli, že ľudstvu preukazujú veľkú službu. Zabili ho ako prvého preto, lebo vynikal spomedzi všetkých. Bol plný viery a Ducha Svätého.
Od tých čias sa až tak veľa nezmenilo. Kristových učeníkov poznáte podľa toho, že do nich všetci s radosťou hádžu kamene. Myslím, že máloktoré náboženstvo v dejinách zažilo toľko prenasledovania, ako kresťanstvo. Ohlasovatelia pravej viery budú vždy prenasledovaní, či už priamo, alebo nepriamo.
Štefanov život je pre všetkých kresťanov neustálou výzvou. Pretože bol prvý, kto zomrel za svoju vieru, jeho obeť pred nás kladie otázky : Koľko dnes riskujeme my, keď sa staneme Ježišovými učeníkmi? Boli by sme ochotní pre Neho aj zomrieť? Sme skutočne ochotní žiť pre Neho?
Bratia a sestry! Čomu sa teda zo života Štefana a jeho príbehu dnes ako cirkev, ako kresťania môžeme naučiť? Pokúsil by som sa to zhrnúť do niekoľkých bodov :
– Kresťan sa nepodlizuje svojim poslucháčom
– zvesť kresťana nie je závislá od reakcie poslucháčov, ich prijatia či odmietnutia
– Kresťan má Ducha Božieho a má podľa Neho žiť
– Má odvahu povedať pravdu a pritom zachovať pokoj
– Vie argumentovať, rozumie veci (výzva k hlbšiemu štúdiu Písma svätého, nielen k povrchnému čítaniu)
– Je pripravený priniesť obeť. Nevyhľadáva ju ako „džihádisti“, ale jasne si uvedomuje, že lojalita ku Kristovi je dôležitejšia ako pohodlie, majetok a nakoniec aj ako vlastný život.
– Je odosobnený – ide mu záchranu aj jeho protivníkov
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, nakoniec : Žime tak, aby i nás Kristus privítal v nebeskom kráľovstve! Žime tak, aby Štefanovo svedectvo : Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej – bolo aj našim osobným vyznaním vo chvíli, keď budeme odchádzať z tohto sveta! Žime, ale aj odchádzajme z tohto sveta s istotou, že putujeme do láskavej prítomnosti nášho nebeského Otca! Nuž a napokon žime v tomto svete i odchádzajme z tohto sveta v zmierení, odpustení, nie v pomstychtivosti a hneve! Amen.
