1. adventná večiereň – Očakávania v starom veku
Written by radovan on dec 01, 2014 in - No Comments
1. adventná večiereň – 3. 12. 2014
„Očakávania v starom veku“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Mich 5, 1
1 Ale ty, Betlehem Efrata, hoci si najmenší medzi judskými čeľaďami, z teba mi vyjde ten, ktorý bude vládcom v Izraeli. Jeho pôvod je v praveku, v časoch večnosti.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Tak ako po minulé roky, chceme sa ako veriaci ľud i počas tohoročného adventu intenzívnejšie stretávať na bohoslužobných podujatiach. Majú nám v tom dopomôcť aj tzv. adventné večierne – teda adventné večerné služby Božie. Tak ako poväčšine každý rok majú tieto podujatia svoju jednotiacu tému, tak je tomu aj teraz. Počas dnešného stretnutia, ako aj počas nasledujúcich dvoch sa preto budeme spoločne zamýšľať nad fenoménom, s ktorým má skúsenosť zrejme každý jeden z nás – jedná sa o očakávania.
Dá sa povedať, že každý z nás v živote mal, resp. má nejaké očakávania. Tie sa môžu týkať tak života pracovného, spoločenského, politického, ako aj osobného – manželského, rodinného, či rodičovského. Naše očakávania by sa pritom zväčša dali rozdeliť do dvoch základných kategórií. Sú buď to charakteru materiálneho (hmotného, konzumného) alebo duchovného. Tak napríklad : Očakávame, že keď nepostúpime kariérne v práci, tak ju aspoň nestratíme. Očakávame, že ako spoločnosť sa budeme mať lepšie; že budeme mať zodpovedných lídrov, ktorí nás povedú správnym smerom. Očakávame rast životnej úrovne. Očakávame rast platov. Očakávame, že budeme milovaní, pochopení a prijatí. Očakávame, že keď zostarneme, bude sa mať o nás kto postarať. Je pravda, že očakávame veci tak pozitívne ako aj negatívne. Oveľa radšej sa však sústreďujeme práve na tie pozitívne, dobré. Sme ochotní kvôli nim aj snívať, trpezlivo na ne čakať, či za ne bojovať.
Vymenované záležitosti, milí priatelia, sú pravdepodobne normálne očakávania každého normálneho človeka. Dovolím si však povedať, že na jeden tip očakávaní sme pozabudli. Sú to očakávania spojené s Pánom Bohom. Naozaj, očakáva dnešný človek niečo aj od Boha? Očakáva od Neho veľa, málo alebo vôbec nič? Ja viem, je to individuálne. Predsa však, ako je to s ľudskými očakávaniami, čo sa týka Pána Boha, čo sa týka naplnenia Jeho zasľúbení, prísľubov? To je napokon téma tohoročných adventných večerných stretnutí.
Dnes sa tak spoločne chceme pozrieť na to, čo človek očakával od Boha v starom veku. Ak by sme boli v pokušení myslieť si, že to asi boli dosť primitívne veci, zrejme budeme veľmi skoro vyvedení z omylu. Práve naopak! Človek starého veku sa pre nás práveže môže stať vzorom a príkladom v očakávaniach spojených s Pánom Bohom a jeho zasľúbeniami.
Ak by sme chceli porovnať ľudí a spôsob života v dobách Starej zmluvy a dnes, bol by to poriadny rozdiel. No nie len v technickej vyspelosti ľudstva či v životnej úrovni. Život ľudí desať storočí pred Pánom Ježišom bol úplne iný aj v tom, že oni neriešili len hmotné veci. Na rozdiel od dnešného človeka, ktorého konzum takmer úplne opantal, ľudia staroveku vedeli, že okrem tela je tuná aj druhá – duchovná stránka ľudskej bytosti, ktorou sa treba rovnako vážne, seriózne a intenzívne zaoberať. Preto všade na svete nachádzame pokusy objaviť to duchovné a nejakým spôsobom sa s tým vysporiadať. To sa napokon v mnohých prípadoch pretavilo do rôznych pohanských náboženstiev. To znamená : aj ľudia, ktorí ešte nepoznali Hospodina, tušili, že existuje čosi „medzi nebom a zemou“. Jednoducho tak sme boli stvorení. Vedomie, či informáciu o Bohu do nás vložil samotný Stvoriteľ. Potláčať túto duchovnú stránku našej existencie, potláčať toto vedomie, presviedčať samého seba ako aj ostatných, že Boh neexistuje, nemá veľký zmysel. Človek takto v podstate ide akoby sám proti sebe; proti tomu, čo v sebe má od svojho zrodu – povedzme : ako súčasť svojej „genetickej výbavy“. Snaží sa to len v sebe otupiť, aby to príliš nevyrážalo „na povrch“ a neznervózňovalo ho to vedomie, že čo ak sa raz pred tým Bohom, ktorého sa tak veľmi snažil zo svojho života vytlačiť, bude musieť zodpovedať a stáť pred Ním.
Prečítané Micheášovo proroctvo je azda jedno z najznámejších a najvýstižnejších, no zďaleka nie je jediné. V Starej zmluve by sme našli mnoho výpovedí o Mesiášovi, ktorý príde zo Siona a zachráni Izrael. Rovnako by sme tam našli predpovede o nastolení Božej vlády, o novom svete, v ktorom sa všetky národy budú klaňať Hospodinovi a celá zem bude Jemu podriadená. Tieto očakávania však nie sú iba očakávaním určitej skupiny ľudí – kňazov, veriacich, príslušníkov náboženskej skupiny. Sú to očakávania všetkých. Duchovný náboženský život bol totiž bežnou súčasťou života. Každý človek riešil bežnú otázku, čo s ním v budúcnosti bude, či bude žiť večne alebo nie, a tak slová prorokov o novom a večnom živote či o Záchrancovi zo Siona boli pre každého veľmi živé, aktuálne a nanajvýš osobné.
Drahí bratia, milé sestry, aj keď Izraelcov často odsudzujeme pre ich neveru a nestálosť, aj keď ich viníme z odmietnutia Pána Ježiša Krista, predsa by sme sa od nich mali učiť. Sú nám príkladom v tom, ako odovzdane a naplno očakávali príchod Mesiáša, ako sa úplne spoliehali na to, že príde, ako realita Jeho príchodu bola pre nich samozrejmosťou.
Milí priatelia, ak sme nespokojní s tým, ako konzumne je dnes vnímaný advent, musíme s poľutovaním povedať, že je to práve vďaka tomu, že duchovné otázky pre dnešného človeka nie sú natoľko aktuálne ako tomu bolo v minulosti. Oveľa viac ho trápi, čo si kúpi na Vianoce, alebo, ak si myslí, že je pokrokovo zmýšľajúci, kam pred Vianocami utečie. Otázku spásy alebo večnosti zväčša vôbec nerieši, preto ani od Boha nič neočakáva a nechápe, prečo by sa vlastne mal radovať z toho, že Boh prišiel. Nie je to nič iné ako satanov úspech pri takomto človeku, ktorý nevidí význam v udalosti, ktorá je najvýznamnejšia. Nič nečaká od Toho, ktorý je naplnením všetkých našich očakávaní. Nič nechápe, že nie zopár užitých rôčkov na tejto zemi je všetko, čo sa dá dosiahnuť, pretože v porovnaní s celou blahoslavenou večnosťou je to nič. Uniká mu to podstatné. Jeho tragédia je v tom, že z nepodstatných vecí urobil podstatné, kardinálne. Tie skutočne podstatné a kardinálne však vytesnil na perifériu svojho života i záujmu.
Bratia a sestry, význam adventu i samotných Vianoc pochopíme len vtedy, keď si uvedomíme, aké dôležité je starať sa nielen o naše telo, ale aj o našu dušu, či duchovný život. neprestajne sa zvyšujúci počet ľudí, ktorí sú odkázaní na psychiatrickú, či psychologickú odbornú pomoc, liečbu a starostlivosť mi len dáva za pravdu. Takto sa teda očakávania ľudí v starom veku pre nás môžu stať poučením a vzorom, ktorý smieme napodobňovať. Pripomienkou, že nielen chlebom je človek na žive, ale predovšetkým každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. Príkladom, ktorý ani počas dlhých storočí nestratil nič na svojej aktuálnosti, platnosti a pravdivosti. Amen.
