1. adventná večiereň – Sola scriptura – Jedine Písmo sväté
Written by radovan on dec 04, 2017 in - No Comments
1. adventná večiereň – 6.12.2017
„Sola scriptura – Jedine Písmo sväté“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od prichádzajúceho Pána Ježiša Krista! Amen.
Izaiáš 7, 14
Sám Pán vám dá znamenie : Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Prežívame rok 500. výročia reformácie. O reformačných myšlienkach i skutkoch reformátorov sme nielen v tomto, ale aj v uplynulých rokoch veľa počúvali a veľa sa o nich dozvedali. Naše vedomostné i duchovné obohacovanie vyvrcholilo 31. októbra, keď sme si pripomenuli tento významný deň a následne si mnohí povzdychli: „Možno je už aj dobre, že je to za nami…“ Teraz je advent a navonok by sa mohlo zdať, že život sa vracia do starých koľají a témy reformačné vystriedajú klasické témy cirkevného roka. A predsa pri nich chceme ešte chvíľku zotrvať.
Martin Luther pri svojom učení vychádzal z Písma svätého a jedine Písmo sväté určil za základ a stredobod všetkého poznávania. Písmo je pritom nielen zdrojom jeho učenia o ospravedlnení, ale aj zdrojom všetkého ostatného poznania – poznania hriechu, poznania Božej lásky, poznania Božieho aktívneho konania. Veď aj o príchode Pána Ježiša Krista sa dozvedáme práve z Písma. V evanjeliách čítame zvesť o Jeho narodení, no ešte dávno predtým proroctvo o Jeho príchode.
Židia príchod Mesiáša veľmi túžobne očakávali. Vo svojej mysli či podvedomí mali veľmi aktívnu znalosť o tom, že Mesiáš príde, pretože to hovoria Písma. Nebola to iba legenda, ktorú si každý vypočuje s úsmevom. Príchod Mesiáša bol reálne očakávaný, a to jedine na základe proroctiev, obsiahnutých v Písme.
Jedno z takýchto proroctiev v sebe obsahuje aj náš dnešný kázňový text. Presúva nás do staroveku, do obdobia judského kráľa Acháza, do obdobia cca 800 rokov pred Kristom. Po nástupe Acháza na trón sa prorok Izaiáš so svojimi stúpencami dostal do tých najhorších pomerov, aké kedy v júdskom kráľovstve boli. Mnohí z tých, čo predtým odolávali zvodom modloslužby, teraz boli presviedčaní, aby sa zúčastnili uctievania pohanských božstiev. Izraelské kniežatá sa spreneverili svojej zodpovednosti; povstávali falošní proroci so svojimi zvodnými proroctvami, ba aj niektorí kňazi učili ľud len kvôli zisku. Izaiáš varovne upozorňoval, že postavenie ľudu medzi okolitými národmi je neisté a poukázal na následky bezbožných vodcov. Počet stúpencov dobra sa rýchlo zmenšoval, zatiaľ čo síl zla stále pribúdalo. Blúdiaci Izrael síce dostával výzvu za výzvou, aby sa vrátil a bol verný Hospodinovi, predsa však i naďalej pokračoval v modloslužbe a vzývaní cudzích božstiev.
Modloslužba, ktorej sa Acház pridŕžal napriek vážnym prorockým výstrahám, mohla mať len jeden následok. Kráľovstvo rýchlo upadalo a jeho existenciu ohrozoval vpád cudzích vojsk. „Vtedy pritiahol sýrsky kráľ Recín s izraelským kráľom Pekachom, synom Remaliovým, do boja proti Jeruzalemu. Obľahli Acháza“ (2 Kráľ 16,5). Keby Acház a poprední muži jeho krajiny boli vernými služobníkmi Najvyššieho, neboli by sa báli takého neprirodzeného spojenectva, ktoré sa proti nim utvorilo. Oslabovali ich však stále znova páchané hriechy a kráľa tiesnila veľká hrôza z Božieho spravodlivého súdu nad nevernosťou svojho národa.
V tejto rozhodujúcej chvíli Izaiáš počuje Hospodina, ktorý ho posiela za prestrašeným kráľom s oznamom: „Daj si pozor a buď pokojný, neboj sa a neklesaj na mysli, pretože Sýria s Efrajimom a synom Remaljovým si zaumienila zlú vec proti tebe, hovoriac: Tiahnime do Júdska a predesme ho; odštiepme ho pre seba a urobme v ňom kráľom syna Tabeélovho – takto vraví Pán, Hospodin: Neuskutoční a nestane sa to.“ Prorok povedal, že kráľovstvá Izrael a Sýria čoskoro padnú, a dodal: „Ak neveríte, neobstojíte!“ Bratia a sestry, Acház by bol dobre urobil, keby bol toto nebeské posolstvo prijal. Rozhodol sa však hľadať pomoc v ľudskej sile pohanských kráľov.
V zúfalstve odkázal asýrskemu kráľovi Tiglat-Pileserovi: „Som tvoj služobník a tvoj syn. Príď ma vyslobodiť z ruky sýrskeho a izraelského kráľa, ktorí povstávajú proti mne“ (2 Kráľ 16,7). K žiadosti pridal bohaté dary z kráľovskej pokladnice a z chrámového skladiska. Požadovaná pomoc nakoniec aj prišla a kráľ Acház bol spokojný. No za akú cenu?! Acházov dar podnietil v Asýrčanoch chamtivosť a tento zradný národ sa vyhrážal blízkym vpádom do krajiny a zničením Judska. Acház a jeho poddaní tak žili v ustavičnom strachu, že ich krutí Asýrčania ovládnu.
Milí priatelia, spoliehanie sa na „pofiderné“ ľudské spojenectvá a pakty nikdy nemôže byť a ani nebude zdrojom pokoja a bezpečnosti. Obdobie adventu, na ktorého začiatku sa nachádzame, pre nás má celkom iný a mocný odkaz : Naším najväčším a najmocnejším spojencom je Boh sám. Jemu máme veriť, na Neho sa spoliehať, v Ňom hľadať útočisko a riešenie v akejkoľvek kríze a hraničnej situácii.
Drahí bratia, milé sestry, v tejto vážnej situácii sám Hospodin chce Acházovi poskytnúť zvláštnu pomoc. Kráľ to však nepochopiteľne odmieta. Predsa však, aj keď kráľ odmieta pomoc od Boha Izraela a radšej sa i naďalej naivne spolieha na bohov okolitých pohanských národov, bude to sám Hospodin, kto svojmu ľudu dá znamenie. Bude to znamenie, v ktorom sa prejaví Jeho zvrchovaná milosť, ale aj súd. Napriek porušenosti vyvoleného národa s ním Pán Boh neskoncuje. Naopak! Dá mu potomka, ktorého meno bude obvinením pre všetkých tých, ktorí sa stali Hospodinovi nevernými a vypudili Ho tak zo svojho života ako aj zo života spoločenstva. Na druhej strane bude zasľúbením a uistením pre všetkých, ktorí ostali Pánu Bohu verní, a to aj vtedy, keď väčšina odpadla. To meno bude Immanuel, čo v preklade znamená : Boh s nami (Boh je s nami).
Bratia a sestry, bude to Pán Boh sám, kto vytvorí nové spoločenstvo so svojim ľudom. Dôraz pritom nie je položený na otcovi tohto dieťaťa, ale na jeho matke. Syn, ktorý sa narodí, bude pevne spojený s Bohom. Nuž a skrze Neho bude pevne s Bohom spojený aj celý ľud. Bude obdarený jedinečnou múdrosťou, bude vedieť rozlišovať dobro od zla. Teda to, o čo sa ľudia už od počiatku tak silno usilovali, čo však nikdy celkom nedokázali a tak dobro zamenili za zlo a zlo za dobro. Zasľúbený syn však bude zlo premáhať a dobro konať.
Drahí priatelia, názory na to, kto bude tým zasľúbeným synom sa počas dejín rôznili. Nakoľko však toto zasľúbenie smeruje predovšetkým k eschatologickému naplneniu, v plnosti času, kresťanská cirkev ho už od počiatku vzťahovala na Pána Ježiša Krista ako na toho, v ktorom je Immanuel – s nami Boh. To je napokon aj dôvod, prečo sa dnes vôbec nad znamením Immanuela zamýšľame. V tom Immanuelovi vidíme Ježiša. Jeho meno znamená : Boh je pomoc a záchrana. V Ňom dnes i teba i mňa, drahý brat, milá sestra, Boh uisťuje o tom, že nám ľuďom neprestajne, ešte i dnes pomáha a zachraňuje nás. Jeho plány s nami sú : dať nám budúcnosť a nádej.
Vráťme sa však v tejto chvíli k tomu, o čom bola reč na začiatku! Tí, ktorí ostali verní v národe izraelskom, brali Písmo sväté vážne. Dalo by sa povedať, že to, čo Luther zdôrazňoval ako reformačnú zásadu sola scriptura, bolo vlastne v živote Izraela bežné. Mnoho žalmov velebí človeka, ktorý má záľubu v Písmach. Čítanie Písma bolo súčasťou života každého človeka, študovanie Písma a jeho vyučovanie bolo mimoriadne cenené a ušľachtilé. Aj v tomto smere bola preto reformácia iba návratom k pôvodnému, keďže stredoveká cirkev sa štúdiu Písma vzdialila a viac sa zaoberala štúdiom prác cirkevných otcov než štúdiom Písma samotného.
To všetko nás vedie k otázke: Aký máme my vzťah k Písmu svätému? Je ono aj pre nás dnes „normou normans“ – normou, ktorá určuje naše uvažovanie, smerovanie a konanie? Berieme ho vážne ako ukazovateľ smeru v našom každodennom živote? Alebo pochybujeme tak ako aj kráľ Acház? A tak namiesto Boha vyhľadávame pomoc na miestach, kde sa ona nájsť nedá?
Dnes sa veľmi často stretávame s tým, že kresťania deklarujú, že Ježiš Kristus je ich Pánom, že si čítajú a ctia Bibliu, no pritom nemajú problém konať v živote tak, ako by si to ich Pán určite neželal. Vo chvíli, keď sa ich názor, túžba či vôľa rozchádzajú s názorom Biblie, hľadajú ospravedlnenie pre svoje konanie, rozvíjajú nové, liberálne učenia a výklady Písma, len aby svoje vlastné uvažovanie nemuseli korigovať a prispôsobovať tomu, koho nazývajú svojím Pánom. Je toto naozaj úcta k Písmu a je potom Ježiš naozaj ich Pánom?
Drahí priatelia, reformačné sola scriptura platí vždy a všade. Platí nielen v období reformácie, ale aj v období adventu. Platí nielen v dobách Izaiáša, ale i dnes. Tak ako Izraelci s plnou vážnosťou a dôverou očakávali Mesiáša, zasľúbeného v Písme, majme aj my plnú dôveru v Písmo a urobme ho určovateľom nášho života, pretože ono predsa oznamuje vôľu Toho, koho my sami nazývame naším Pánom. Amen.
Použité materiály : Prípravky ku adventným večerným službám Božím z GBU ECAV 2017
