1. adventné večerné služby Božie – arogancia a ignorancia
Written by radovan on nov 30, 2020 in - No Comments
- adventná večiereň – 2.12.2020
„… arogancia a ignorancia …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Izaiáš 1, 1 – 3
1 Videnie Izaiáša, Amócovho syna, ktoré prijal o Judsku a Jeruzaleme v dňoch Uzziju, Jotáma, Acháza a Chizkiju, judských kráľov. 2 Počujte, nebesia, počúvaj, zem, lebo Hospodin hovorí: „Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili. 3 Vôl pozná svojho gazdu, osol jasle svojho pána, ale Izrael nepozná, môj ľud nechápe.“
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Na adventných večierňach, ktoré sme na pôde nášho cirkevného zboru mali počas posledných rokov, sme sa zakaždým zamýšľali nad nejakou významnou postavou, s ktorou sa môžeme stretnúť na stránkach Písma svätého. V tomto trende chceme pokračovať aj tento rok. A tak sa na tohoročný advent chceme pozrieť optikou proroka Izaiáša. Bude to takpovediac advent na Izaiášov spôsob. Spoločne s vami by som sa postupne chcel zamyslieť nad jednotlivými pasážami z knihy tohto proroka a jeho odkaz aktualizovať pred tohoročný advent. Nuž a na konci by nám z toho mal vzniknúť, myslím, zaujímavý adventný cyklus zamyslení na spôsob proroka Izaiáša.
Dnes nám v úvode zazneli prvé 3 verše z knihy proroka Izaiáša, ktorá je svojim spôsobom dosť obsiahla a má celkom 66 kapitol. Podľa tzv. biblického kriticizmu túto knihu nenapísal jeden autor, ale hneď traja. Kniha proroka Izaiáša mapuje obdobie 7. storočia pred našim letopočtom a vykresľuje obdobie zhruba 100 rokov, prinajmenšom však 60, v rámci uvedeného storočia. Jednalo sa pritom obdobie vážnych geopolitických zmien, ktoré sa v danom čase na území tzv. blízkeho východu odohrali.
Izaiášovo proroctvo sa začína slovom „videnie“. Akým spôsobom Izaiáš videl Božie slovo, to nie je povedané. Predpokladáme však, že v starých dobách Boží muži toto slovo a Božie odkazy videli v rôznych znameniach. Alebo tiež chápali ako Božie oslovenie rôzne úkazy, ktoré iným nič nehovorili. Bratia a sestry, videnie sa skoro vždy nejakým spôsobom týka toho, čo príde, čo bude, čo nastane. Videnie však rovnako tak úzko súvisí s tým, ako je to dnes, teraz. Ako to vyzerá so mnou, s mojou rodinou, s mojim cirkevným zborom, s našou cirkvou, s našim národom a spoločnosťou ako takou. Videnie – to je istá forma analýzy aktuálneho stavu a sebareflexie. Videnie má teda v sebe tak budúci ako aj prítomný rozmer.
Myslím, že nejako takto je treba vnímať aj čas adventu, do ktorého sme 1. adventnou nedeľou vstúpili. Na jednej strane nás obdobie adventu pripravuje na budúci príchod Pána Ježiša v moci a sláve. Na druhej strane nás nabáda k tomu, aby sme Toho, ktorý prichádza, prijali už teraz, dnes, hneď. Teda, aby sme s tým zbytočne neotáľali a neodkladali to na neskôr. Je to rovnako tak čas, ktorý nás nabáda k uvažovaniu nad sebou samým ako aj nad tým, čo už bolo menované. Akýsi čas bilancovania, čas hodnotenia doteraz vykonaného, pochopeného a prežitého. Čas, kedy si tiež chceme vytýčiť nové duchovné ciele v živote.
Za zmienku určite stojí samotné meno proroka. Izaiáš, z hebrejčiny „Ješajáhú“ znamená toľko ako: Hospodin je spása, resp. Hospodin spasil. Takto je Izaiáš priam predurčený na to, aby sme sa ním a jeho proroctvom zaoberali. Zaoberali sa ním práve v tomto predvianočnom čase, v ktorom si pripomíname a tešíme z jednej veľkej biblickej pravdy: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov (1Tim 1,15).
Ďalej sa dozvedáme to, že toto videnie proroka Izaiáša sa odohralo v konkrétnom časovom rámci. V tomto prípade za panovania štyroch júdskych kráľov: Uzziju, Jotáma, Acháza a Chizkiju. To pre niekoho môže byť celkom nepodstatná informácia. Avšak i ona má svoj zmysel a význam. Čo sa nám týmto údajom teda chce povedať? Adventný čas nás pripravuje na prijatie správy o narodení Spasiteľa. Nuž a Ten prišiel na tento svet takisto v konkrétnom čase a konkrétnom mieste. Azda najviac práce si s tým dáva evanjelista Lukáš, ktorý to v 2. kapitole svojho evanjelia dosť podrobne rozvádza: 1 V tých dňoch cisár Augustus vydal príkaz vykonať súpis ľudu na celom svete. 2 Tento prvý súpis sa konal, keď v Sýrii vládol Kyrenios. 3 A všetci sa šli dať zapísať — každý do svojho mesta. 4 Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazareta do Judska, do Dávidovho mesta Betlehema, lebo pochádzal z domu a rodu Dávida … (Lk 2, 1- 4). Lukáš to robí preto, aby nevznikla predstava, že narodenie Božieho Syna je len obyčajná legenda, povesť či mýtus, ktorý sa však reálne nikdy neodohral. A tak túto udalosť zasadzuje do presného časového ako aj priestorového rámca. Nám, sestry a bratia, sa tým chce povedať toľko, že narodenie Božieho Syna sa musí jasne a konkrétne odohrať aj pri nás samotných, v našich životoch. Nuž a musí to byť jednoznačné a nespochybniteľné. Musí to byť na nás viditeľné.
Drahí priatelia, Izaiášovo proroctvo, žiaľ, nezačína pochvalnými slovami. Skôr opačne. Hneď prvé prorokove slová sú nárekom nad neverou ľudu. Dovoláva sa pritom svedectva nebies a zeme. Obžaloba je síce krátka, ale drvivá: Hospodin si vychoval svoj ľud ako otec vychováva svojich synov. Venoval mu svoju starostlivosť. Vyvolil si ho. Zachránil ho z Egypta a daroval mu zem. Z bývalých otrokov vytvoril mocný národ. Za Dávida a Šalamúna ich pozdvihol a vzbudil rešpekt okolitých národov. Pán Boh v podstate splnil všetky povinnosti dobrého otca voči svojmu synovi – Izraelu. Avšak z tejto skutočnosti vyplývajú pre ľud aj záväzky. No Izrael sa im zatiaľ vyhýba a svojim správaním Pána Boha všemožne popudzuje. Je azda dobré vedieť, že za takéto konanie syna sa ukladal trest smrti. Tak o tom čítame v 5 Mojžišovej 21, 18 – 21: 18 Ak má niekto vzdorovitého a zanovitého syna, ktorý neposlúcha svojho otca ani svoju matku a nedbá na ich napomínanie, 19 jeho otec a matka nech ho chytia, privedú k starším mesta k miestnej bráne 20 a povedia im: ‚Tento náš syn je vzdorovitý a zanovitý, neposlúcha nás, je zhýralec a pijan.‘ 21 Potom nech ho všetci muži mesta ukameňujú. Jeho smrťou odstrániš zlo zo svojho stredu. Nech to počuje celý Izrael a bojí sa. Drahí priatelia, blížime sa k vianočným sviatkom, počas ktorých budeme opäť raz konfrontovaní s hlbokou pravdu: Namiesto, aby potrestal nás, Boh ponížil svojho poslušného a verného Syna do jasieľ a potom Ho vyvýšil na kríž. Svojho dokonalého Syna sa Boh vzdal v prospech nás. Hľa, aký úžasný a jedinečný dôkaz Božej lásky voči nám, nedokonalým hriešnikom!
Milé sestry a bratia, tak ako domáce zviera nemôže žiť bez starostlivosti svojho gazdu, tak sa aj Izrael vystavuje smrteľnému nebezpečenstvu, ak odmieta poznať Hospodina, žiť s Ním a chodiť s Ním po Jeho cestách. Boh chce byť svojim ľudom uznávaný ako Pán. Veď o Ňom svedčí všetko stvorenie, no tiež Jeho spásne konanie s ľudom a Jeho láska. Nechcieť poznať Boha je preto hriech. A jeho následkom nemôže byť nič iné ako smrť.
Drahí priatelia, keď v izaiášovom proroctve počúvame slová o volovi a oslíkovi, nedá nám to nemyslieť na scénu z betlehemskej maštaľky. I tam sa objavujú tieto zvieratká. Objavujú sa aj v betlehemoch, ktoré stoja na námestiach našich miest. Vnímame ich zväčša ako nevyhnutnú idylickú dekoráciu tohto predvianočného, či vianočného obdobia. Avšak všetky tieto betlehemy sú zároveň jedným veľkým obvinením nás všetkých: Z betlehemov sa totiž zdá, že vôl a osol vedia, o čom sú Vianoce. Áno, vôl a osol. Zvieratká, ktorými v našej kultúre skôr opovrhujeme a pohŕdame nimi. Zvieratká, ktoré sú pre nás akýmsi symbolom ľudskej hlúposti. Zatiaľ čo oni uprene hľadia na ten najväčší dar od Boha, my popri ňom nejeden raz iba rýchlo prebehneme za darčekmi vo vianočnej akcii. Chtiac nechtiac natíska sa nám tu na jazyk nepríjemná, priam až znepokojujúca otázka: Kto je tu vlastne väčší vôl a osol? Tie zvieratká alebo my? …
Bratia a sestry, neraz máme pocit, že tie staré proroctvá napísané takmer pred 3000 rokmi sa nás už netýkajú a v podstate nám nemajú čo povedať. Z toho, čo sme počuli dnes, ja osobne nemám taký pocit. Práve naopak! Skôr sa mi zdá, že tak ako boli slová proroka Izaiáša aktuálne pred 2700 rokmi, tak majú svoju váhu, pravdu a opodstatnenie i dnes. Dovolíme im, aby sa nás dotkli? Alebo budeme i naďalej synmi a dcérami, ktorých Hospodin síce vychoval, no my sme sa mu spreneverili? A ktorých nakoniec ešte i ten vôl a osol predbehuje v chápavosti a rozume … Amen.
Použité materiály: Kázňové prípravky od doc. Ing. Bohdana Hroboňa PhD. M.A.
