1. nedeľa po Zjavení – úžasná výmena
Written by radovan on jan 08, 2021 in - No Comments
- nedeľa po Zjavení – 10.1.2021
„… úžasná výmena …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Matúš 3, 13 – 17
13 Vtedy prišiel Ježiš z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. 14 Ján mu však chcel v tom zabrániť a povedal: „Ja by som sa mal tebe dať pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ 15 Ale Ježiš mu odpovedal: „Nechaj to teraz! Patrí sa nám naplniť všetko, čo je spravodlivé.“ A tak mu Ján už nebránil. 16 Po krste Ježiš hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorili nebesia a videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval naňho. 17 A z nebies zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Priznajme sa, koľkokrát sa pristihneme, ako sme naplnení závisťou. Nie je to síce pekná vlastnosť, ale za to je veľmi ľudská rozšírená. A už vôbec nie je jednoduché mať ju v živote pod kontrolou. Závidíme zväčša tým, ktorí sú od nás vyššie postavení, lepšie situovaní, s lepším príjmom, krajším domom, výkonnejším autom, či šťastnejšou rodinou. Čím sa človek v hierarchii spoločnosti či firmy nachádza vyššie, o to väčšie privilégiá smie užívať. Taký vždy dostane lepšie služobné vozidlo a na služobných cestách smie prespávať v drahších hoteloch s lepšími službami. Žiaľ, na Slovensku nejeden raz počúvame aj o takých, ktorým vyššie postavenie, dobrý príjem, pekný dom či auto nestačí. A tak svoje postavenie začnú zneužívať vo svoj prospech, aby si prilepšili ešte viac. Poznáme to pod názvom „zneužitie právomocí verejného činiteľa“.
Dnes sme v prečítaných slovách Písma počuli o Niekom, kto k nám zostúpil z tej najvyššej priečky v hierarchii. Áno! Reč je o Ježišovi, Synovi Božom, ktorý k nám zostúpil priamo z neba. On, ktorý si mohol užívať všetky možné privilégiá či benefity, ktoré si my ani nedokážeme predstaviť, sa však napriek svojmu postaveniu správa úplne ináč. Nenárokuje si práveže žiadne privilégiá. Netúži po žiadnom špeciálnom postavení ani zaobchádzaní. Nemá nijaké špeciálne nároky, ako sa to neraz dozvedáme o filmových či speváckych hviezdach. Namiesto toho so svojimi učeníkmi neraz prespáva pod šírim nebom, pod hviezdami. A raz dokonca sám vyznáva: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá kde by hlavu sklonil …
Bratia a sestry, jeden z prvých, ktorý nad tým žasne, je Ján Krstiteľ. Je to vôbec prvé, no súčasne tak i posledné stretnutie Ježiša s Jánom Krstiteľom naživo, tvárou v tvár, pokiaľ nepočítame ich stretnutie spred zhruba 30 rokov, keď obidvaja sa ešte len nachádzajú v telách svojich matiek. Ján v Alžbete a Ježiš v Márii. Je úžasné, že toto jediné stretnutie postačuje Jánovi, aby v Ježišovi identifikoval Toho, kým On naozaj je. V tzv. synoptických evanjeliách (Matúšovi, Markovi a Lukášovi) sa o tom síce nedočítame, ale v Jánovom evanjeliu Krstiteľ na adresu Ježiša vyznáva: Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta. A tiež: On musí rásť a ja sa umenšovať.
Nenáročný, skromný, pokorný Ježiš. Ján nechápe, nejde mu to do hlavy, prečo sa Ježiš chce nechať ním pokrstiť. Vie totiž jedno: Ten, ktorý sa chce dať pokrstiť, On jediný je Ten, kto nepotrebuje žiaden krst na odpustenie hriechov. Napriek tomu sa Ježiš necháva Jánom pokrstiť, aby sa takto naplnila všetka spravodlivosť. Nežiada žiaden špeciálny prístup. Naopak! V ten deň, tam na brehoch rieky Jordán pred Jánom sa Ježiš stavia na našu stranu. V ten deň, vo chvíli svojho krstu na seba berie našu cestu. Cestu nás, ľudí. Hriech, kvôli ktorému sa necháva pokrstiť, nie je Jeho. Je to hriech sveta, do ktorého Ježiš zostúpil. Je to hriech, kvôli ktorému nakoniec zomrie.
Bratia a sestry, je to tak, ako keď niekto niečo nemusí urobiť. Ale napriek tomu do toho ide. Chce pomôcť a zachrániť druhých. Nehľadí na to, že pomoc druhým a záchrana druhých Ho nakoniec bude stáť život. Nemusí to robiť, ale chce. Ježiš teda už vo chvíli svojho krstu berie na seba náš ľudský hriech. Nuž a táto cesta vyvrcholí a zavŕšená bude na kríži Golgoty. Berie na seba náš hriech, aby nás obdaril svojou svätosťou a spravodlivosťou. Berie na seba náš trest, aby nám sprostredkoval odpustenie. Berie na seba vinu, aby nám vykúpil zmierenie. Áno, drahí priatelia! Práve tam, v rieke Jordán a na jej brehoch je začiatok úžasnej výmeny, z ktorej benefit môže mať každý, kto tomu verí.
Milé sestry, drahí bratia, tento Ježišov postoj lásky a sebaobete v danej chvíli nenecháva chladným ani nebeského Otca, ktorý sa v akte krstu k svojmu Synovi priznáva slovami: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ Týmito slovami akoby Boh Otec prehlásil: Od chvíle krstu ide môj Syn cestou v ústrety smrti, nakoľko na seba prijal ľudskú hriešnosť, avšak bez toho, aby sám niekedy zhrešil. No ja Ho v moci smrti nenechám, ale vytrhnem Ho z nej. Vytrhnem Ho z nej preto, lebo Ho milujem. A vytrhnem Ho z nej aj preto, pretože On ako jediný, infikovaným ľudským hriechom, sa ním súčasne nikdy nenakazil.
Pokiaľ sme 6. januára na sviatok Troch kráľov, ľudovo povedané, uvažovali o Ježišovom zjavení sa mudrcom, dnes, stojac na brehoch rieky Jordán, tu pred sebou máme ďalšie zjavenie. Boh Otec z výsosti, On sám nám zjavuje, s kým to máme do činenia. Pokiaľ sa nám v troch daroch mudrcov – zlate, kadidle a myrhe – Ježiš zjavil, či vyjavil ako: kráľ, kňaz a prorok, dnes o Ňom Jeho Otec nebeský zjavuje ďalšiu pravdu a skutočnosť: Ježiš je milovaný Syn Boží. Toto dnešné zjavenie Ježiša ako Syna Božieho odohrávajúce sa na brehoch Jordánu tak pred nás nanovo stavia stále aktuálnu otázku: Kto je pre mňa Ježiš? Ako som v sebe ja spracoval Kristovo zjavenie mudrcom? A ako som v sebe spracoval, ako som porozumel Božiemu zjaveniu o svojom Synovi pri Jordáne?
Drahí priatelia, to, čo sa deje pri Ježišovom krste, dnes musíme aplikovať aj na náš krst. Resp. na každý krst, ktorý sa vykonáva v kresťanskej cirkvi ako takej. Krst, to nie je nič iné ako to, že sa i my, ako pokrstení, staviame na Ježišovu stranu. Do svojho života prijímame Božiu cestu. Cestu nášho Vykupiteľa. Od chvíle krstu nastupujeme aj my na cestu umierania. Nemyslím však teraz na fyzické umieranie. Je to cesta umierania vlastnému ja. Cesta umierania vlastnému sebectvu a svojej vôli. Je to cesta každodenného mŕtvenia toho starého, hriešneho Adama v nás. Je to cesta, na ktorej rovnako ako pri Jánovi Krstiteľovi, tak i pri nás: On musí rásť a ja sa umenšovať. Je to cesta, na ktorej sa deň čo deň modlím: Buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi! Pokiaľ teda v krste svätom nastupujeme na cestu nášho Spasiteľa, potom i nás krst privádza na cestu v ústrety Božiemu kráľovstvu a životu večnému. Otázka je len, či touto cestou aj naozaj kráčame. Či po nej kráčať chceme.
Sestry a bratia, dnes je nemálo ľudí, ktorí v stave akejsi svetskej osvietenosti vytýkajú svojim rodičom, že ich nechali ako deti pokrstiť. Že ich sa nikto na názor nepýtal. A tak žiadajú cirkev o anulovanie krstu, pretože tak s cirkvou ako ani s Bohom a Ježišom nechcú mať nič spoločné. Je to zakaždým bolestivé a smutné. No Pán Boh dáva človeku aj takúto možnosť. V každom prípade krst svätý sa anulovať nedá. Nedá sa vziať späť to, čo sa raz udialo. Tak či onak, krst svätý nie je žiadne perpetuum mobile, ktoré pôsobí automatický samo o sebe. Kto je pokrstený, ten automaticky nie je aj spasený. Kto je pokrstený, ten ešte automaticky nemusí v živote Boha milovať a veriť v Neho. Ako to myslím? To je tak ako keď vám na dvore stojí funkčné auto s plnou nádržou pripravené vyraziť na dlhú cestu. Povedzme na dlhú cestu životom vedúcu až do večnosti. Všetko je pripravené, aj paliva je dosť. Tým palivom je Božia milosť, láska a prijatie. Stačí už len jedno. Sadnúť, naštartovať a ísť … A tu vzniká nejeden raz problém. Pán Boh dáva človeku zdarma niečo, čo sa nedá inak získať ani zaplatiť, no človek nemá neraz ani chuť otočiť kľúčikom v zapaľovaní, obrazne povedané.
Milí priatelia, Pán Boh svoju spásu nikomu nevnucuje. V krste svätom je ona ponúknutá každému rovnako, bez rozdielov a za rovnakých podmienok. No spúšťačom tohto procesu je naša viera. Pokiaľ tá absentuje, môžeš byť pokrstený aj 1000 ráz, nič ti to nepomôže. Pokiaľ absentuje viera, je to ako keď máte na dvore auto pripravené na cestu, do ktorého ste však nikdy nenasadli a nepreviezli ste sa na ňom. Resp. lepšie povedané: neviezli ste sa v ňom po celý ďalší život v ústrety zasľúbenej a pripravenej večnosti. To znamená: pokrstený človek bez viery v Boha v podstate sám v sebe anuluje krst. Svojou neverou ho pri sebe robí neúčinným. Svojou neverou neodpovedá na Božiu ponuku milosti ani na Božie pozvanie k večnému životu. Taký človek sa odsudzuje sám. Nuž a pokiaľ v takomto statuse zotrvá až do chvíle svojej fyzickej smrti, tento status nad ním nakoniec vyriekne aj samotný Sudca živých i mŕtvych pri poslednom súde …
Drahí priatelia, na toto dnes ani nikdy nezabúdajme: Boh i tebe i mne dal vo chvíli nášho krstu veľký dar. Dar, ktorý nám nemohol dať, ponúknuť, získať ani vydobyť nikto iný. Majme to na pamäti! Pokiaľ sme teda boli pokrstení, aj žime ako pokrstení! Tak ako to píše aj apoštol Pavol v liste Galatským: Ktorýkoľvek boli ste pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Kráčajme cestou krstu v ústrety večnej budúcnosti! A toho Krista nech je na nás stále viac a viac vidno! Nech je vidno to, ako v nás každým dňom On rastie a my sa umenšujeme! A to všetko preto, aby sme raz boli vďaka Božej milosti a svojej viere uznaní za hodných života večného! Amen.
Milý Pane Ježiši Kriste! Už vo chvíli svojho krstu si vzal naše hriechy na seba. Ďakujeme Ti za to, že vo chvíli nášho krstu nás všetkých pozývaš k spáse. Pozývaš nás na cestu hľadania, nachádzania a nasledovania Teba. Pozývaš na cestu, ktorú si pre nás pripravil svojou obeťou i svojimi zásluhami. Nám treba nič už iné, len sa nechať Tvojim Duchom po tejto ceste viesť až kým nás Ty sám neprivedieš do cieľa. Prosím, pomáhaj nám v tom! Veď a sprevádzaj nás po tejto ceste vedúcej k večnému osláveniu! Amen.
