1. po sv. Trojici – najlepšia kázeň si ty sám …
Written by radovan on máj 28, 2024 in - No Comments
- po sv. Trojici – 2.6.2024
„… najlepšia kázeň si ty sám …“
Milosť vám s pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
5 Mojžišova 6, 4 – 9
4 Počuj, Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin jediný! 5 Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. 6 Tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budeš mať na srdci. 7 Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš o nich hovoriť, či budeš sedieť vo svojom dome, či pôjdeš po ceste, či budeš líhať alebo vstávať. 8 Priviažeš si ich na ruku ako znamenie a budeš ich mať ako pripomienku na čele medzi očami. 9 Napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Niektorí ľudia majú taký zvyk, že si na chladničku alebo na kuchynskú linku prilepujú alebo vešajú určité výroky, citáty. Je to tak preto, nakoľko chladnička a kuchynská linka sú doma miesta, okolo ktorých sa pohybujeme relatívne dosť často. Ide o to, aby sme svojim pohľadom čím častejšie zachytili nejakú tú výpoveď, výrok, či citát, pretože je pre nás z nejakého dôvodu dôležitý. Je pre nás dôležité, aby sme si čím častejšie pripomínali to, čo je tam napísané a nezabúdali na to.
Slová, ktoré nám pred chvíľkou zazneli z 5. knihy Mojžišovej ako kázňový text pre dnešok, boli určené predovšetkým Izraelu. Jedná sa o ono známe: Šema Jisrael, Adonaj elohejnu, Adonaj echad … 4 Počuj, Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin jediný! Jedná sa o slová, ktoré v podstate majú prehĺbiť ľudské city voči Pánu Bohu. Slová, ktoré majú posilniť vieru. Sú to slová, ktoré si nesmie privlastniť a sprivatizovať iba jedna generácia v národe. Naopak! Jedná sa o výpoveď, ktorá musí ísť ďalej. A síce: z generácie na generáciu. Tie slová majú by dokonca vložené do zárubní na dverách a uložené v tzv. mezúze, aby kedykoľvek človek vstupuje do domu, si ich pripomenul, aby mu nezišli z mysle.
Predpokladám, že vy, starší medzi nami, si ešte z čias detstva dobre pamätáte na prvé verše niektorých piesní z Evangelického spěvníka alebo rovno z Tranovského kancionálu, ktoré ste sa na náboženstve učili naspamäť. Dnes sa na tom už až toľko nebazíruje, čo je určite na škodu veci ako takej. V každom prípade to vnímam ako úžasný zdroj sily, keď vo svojom živote má človek v pamäti slová, citáty, verše a výpovede z Písma svätého, ktoré pre neho sú akýmsi sprievodcom na ceste. Sú to zakaždým užitočné slová, keď sa človek ocitne v chorobe či zármutku a hľadá potešenie, povzbudenie a útočisko. Vždy vtedy dobre padne, keď má človek naporúdzi slová z nejakého žalmu alebo nejakej duchovnej piesne, ktorá ho v ťažkých chvíľach môže potešiť či povzbudiť. Tak to vo svojich spomienkach uvádza už zosnulý bývalý pán generálny biskup Pavol Uhorskai, keď sa ako kňaz ocitol kvôli zásahu vtedajšej štátnej moci na niekoľko rokov za mrežami. Bez prístupu k Božiemu slovu. V podstate mohol ťažiť iba z toho, čo si zapamätal, čo vedel naspamäť. Toto mu nikto vziať nemohol. A tak bol rád, že aspoň takýmto spôsobom, cez naučené citáty a verše, môže mať i naďalej kontakt s Božím slovom.
Presne pred týždňom sme na pôde nášho cirkevného zboru mali slávnosť konfirmácie. Samotným jadrom a centrom tejto slávnosti je, aby konfirmandi sami za seba vyznali svoju vieru v Trojjediného Boha slovami viery všeobecnej kresťanskej. Tej viery, ktorú namiesto nich, keď boli ešte len deti vyznávali ich rodičia a krstní rodičia v momente aktu svätého krstu. Poukazujem na to preto, nakoľko o vyznanie viery ide aj v prečítaných slovách biblického textu. Dalo by sa povedať, že vyznanie viery v jediného Boha sa postupne stalo každodennou záležitosťou v židovstve – judaizme. Bolo to základom rannej i večernej modlitby.
Drahí bratia a sestry, ako často svoju vieru v Boha vyznávame my? Predpokladám, že tak v drvivej väčšine robíme len počas služieb Božích. Či už v podobe spievaného kréda alebo normálne odriekajúc tzv. Apostolikum, teda: Vieru všeobecnú kresťanskú. Tzv. „verím v Boha“ sa okrem toho zvykne odriekať pri krstoch a pohreboch. No popravde: kto si toto len tak sám od seba povie v bežný pracovný deň? Asi len málokto. I keď, osobne mám za to, že oveľa dôležitejšie ako len odriekať vieru všeobecnú kresťanskú ústami je podľa tejto viery predovšetkým žiť, podľa nej sa správať a skutkami života ju dokazovať.
Drahí priatelia, ako by sa teda vyznanie viery malo dokázať v našom živote? 5 Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. V príkaze milovať Hospodina sa nemyslí na city ani na pestovanie zbožných nálad ani na nejakú kresťanskú mystiku. Myslí sa skôr na poslušnosť a vernosť. Sme vo svojom živote verní Pánu Bohu? Sme Mu poslušní? Vidno tieto hodnoty na našich životoch? Vernosť a poslušnosť. Takto dokázaná láska vo vernosti a poslušnosti sa potom má prejaviť v celom myslení. To je to: Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom … Takto dokázaná láska sa má ďalej preukázať v tom, že si svoje vášne a túžby držíme na uzde a máme samých seba pod kontrolou. To je to: Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celou dušou … Napokon takto dokázaná láska sa má prejaviť v konaní človeka podľa jeho možností a schopností, ktoré má a ktorými disponuje. To je to: Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celou silou.
Bratia a sestry! V týchto slovách však zároveň ide o to, že je to Hospodin, komu patrí celé naše srdce, celá duša i všetka naša sila. Hospodin človeku sľubuje všetko, a preto od človeka aj všetko požaduje. Tak či onak: z prečítaných slov vyplýva, že človeku môže byť skutočne dobre iba vtedy, pokiaľ žije v oddanosti Pánu Bohu. Tieto slová vyznania viery má každý Izraelec poznať naspamäť. Má sa k nim stále vracať ako k základným ukazovateľom životnej cesty a ako k predpokladom radostného a plného života. Je to tak preto, nakoľko Hospodinovi patrí človek so všetkým svojim myslením aj so všetkým svojim konaním.
Vyznanie viery má poznať naspamäť rovnako tak každý kresťan. Je smutné a úbohé, keď sa ktokoľvek hrá na veľkého a horlivého evanjelika, no keď treba vyznať svoju vieru, nevie ani „zaťať“. A preto: nebuďme len veľkí evanjelici! Nebuďme len hrdí na svojich evanjelických predkov! Buďme predovšetkým vyznávajúci evanjelici a kresťania! Pretože len s hrdosťou a veľkosťou si pred Bohom nevystačíme …
Milí priatelia, o tom, ako trefne, účinne a s láskou aplikovať svoje vyznanie viery v každodennom praktickom živote, pojednáva aj jeden pekný príbeh s názvom: Kázeň svätého Františka.
Raz, keď svätý František vychádzal z kláštora, stretol brata Junipera. Bol to jednoduchý, dobrý brat. Svätý František ho mal rád. Pri stretnutí mu povedal: „Brat Juniper, poď, pôjdeme kázať.“ „Otče,“ povedal Juniper, „Vieš, že ja toho veľa neviem. Ako by som mohol kázať ľuďom?“
Keď svätý František naliehal, brat Juniper súhlasil. Pochodili celé mesto. Ticho sa modlili za všetkých, ktorí pracovali v obchodoch a záhradách. Usmievali sa na deti, najmä na tie najbiednejšie. Sem – tam prehodili slovko s najstaršími. Vľúdne sa prihovárali chorým. Pomohli žene odniesť ťažkú nádobu plnú vody. Keď tak niekoľkokrát prešli mestom, svätý František povedal: „Brat Juniper, je čas vrátiť sa do kláštora.“
„A kedy budeme kázať?“ spýtal sa Juniper. „Už sme kázali … Už sme kázali,“ odpovedal s úsmevom svätý František.
Drahý brat, milá sestra! Ak máš vo vrecku voňavku, nemusíš o tom hovoriť každému. Vôňa hovorí za teba. Najlepšia kázeň si ty. A ja len dodám, že aj najlepšie vyznanie viery v Boha pre tento svet si len a len ty sám. Amen.
