1. po sv. Trojici – Príťažlivá cirkev : fikcia alebo vízia?
Written by radovan on máj 25, 2016 in - No Comments
1. po sv. Trojici – 29. 5. 2016
„Príťažlivá cirkev – fikcia alebo vízia?
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Skutky apoštolov 2, 41 – 47
41 Tí, čo prijali jeho slovo, boli pokrstení a v ten deň sa pridalo k nim asi tritisíc duší. 42 Neustále sa venovali učeniu apoštolov, bratskému spoločenstvu, lámaniu chleba a modlitbám. 43 Všetkých sa zmocňovala bázeň, lebo prostredníctvom apoštolov sa dialo veľa zázrakov a znamení. 44 Všetci, čo uverili, boli pospolu a mali všetko spoločné. 45 Predávali svoje pozemky a majetky a rozdeľovali z toho všetkým podľa toho, koľko kto potreboval. 46 Deň čo deň spoločne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a spoločne jedávali pokrm s radosťou a úprimným srdcom. 47 Chválili Boha a tešili sa priazni celého ľudu. A Pán deň čo deň pridával k ich spoločenstvu tých, čo povolával na spásu.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Sú kostoly, do ktorých chodia ľudia radi a do ktorých sa radi vracajú. Do niektorých chodia kvôli obľúbenému kazateľovi, do iných zas kvôli stretnutiu s inými veriacimi. Niekde takým magnetom pre ľudí môže byť netradičná bohoslužba s modernou hudbou. No azda tým najsilnejším motívom, ktorý ľudí tiahne do kostola a vedie ich k účasti na bohoslužbe je stretnutie so živým Bohom. Veď to je nakoniec to najdôležitejšie, čo má v cirkvi byť : Božia milostivá a mocná prítomnosť. Nuž a tá sa nedá ničím nahradiť. Bez nej cirkev nie je cirkvou, iba ďalšou ľudskou spoločenskou ustanovizňou.
Niečo o tom, ako to vyzeralo v začiatkoch kresťanskej cirkvi, sme dnes počuli v prečítanom kázňovom texte. Myslím si, že je to jedna z kľúčových statí Písma Svätého zaoberajúca sa problematikou cirkvi a kresťanského spoločenstva ako aj zmyslu a poslania kresťanskej cirkvi. Obsahuje strategické informácie, ktoré sú pre Kristovu cirkev a pre každý kresťanský zbor nesmierne dôležité. Máme teda pred očami model novozmluvnej cirkvi, akýsi prototyp cirkevného kresťanského zboru, tak ako si ho sám Pán Ježiš predstavoval. Je treba hneď na úvod povedať, že to nebolo ani o šikovnosti, múdrosti, či prezieravosti apoštolov, čo dalo konkrétnu podobu spoločenstvu prvých kresťanov v meste Jeruzalem. Bol to naopak Ježiš Kristus sám, kto prostredníctvom Ducha Svätého viedol apoštolov, pôsobil na kresťanov a formoval ich. Ukazoval im, čo majú robiť a viedol ich v tom ako to majú robiť.
Pán Boh im ukazoval, čo je pre ich život dôležité a oni sa „neustále venovali učeniu apoštolov“. Prví kresťania pochopili, že bez Božieho slova, bez vyučovania v Božom slove nemôžu existovať ani nič robiť. Milí priatelia, kázanie Božieho slova je pre kresťanskú cirkev dodnes nesmierne dôležité. Preto je aj kázeň stredobodom, akýmsi vyvrcholením každých evanjelických služieb Božích. Je to predsa jedna z foriem, v ktorej sa Boh dáva ľuďom poznať a približuje sa k nim. Pre nás dnes je to výzva, aby sme aj na pôde nášho cirkevného zboru využívali všetky možnosti, ktoré máme k tomu, aby sme sa v Božom slove vzdelávali a rástli v jeho poznaní – či už sa jedná o služby Božie, biblické hodiny, modlitebné týždne alebo iné. Tu nech sa každý sám odpovedá na to, do akej miery možnosti v našom cirkevnom zbore v tomto smere využíva lebo zanedbáva.
Prví kresťania okrem toho poznali, že majú byť spolu. V spoločenstve k nim predsa Boh prehovoril. V spoločenstve v Neho uverili a prijali Ho do života. Všimnime si na tomto mieste dobre, bratia a sestry, že cirkev od samotného počiatku bola vnímaná ako spoločenstvo, nie ako vec súkromná, individuálna. Keď sa v Novej zmluve hovorí o cirkvi, vždy sa myslí na spoločenstvo, nie na jedinca, ktorý je izolovaný od spoločenstva. Všimnime si aj to, že prví kresťania vnímali spoločenstvo ako dar od Boha, ďalej ho pestovali a prehlbovali. „Chodiť do kostola“ /povedané po našom/ – to pre nich nebola náboženská povinnosť, rutina ani zvyk, ale radosť a výsada. Prví kresťania sa totiž práve takýmto spôsobom zdieľali v rovine duchovného života ako aj v každodenných praktických potrebách. Učili sa vidieť potreby svojich spolubratov a spolusestier a navzájom si pomáhali.
Bratia a sestry, tam, kde pôsobí Duch Svätý, tam sa ľudia tiež modlia. Modlitby veriacich pritom opäť nie sú výsledkom zbožnej povinnosti. Naopak! Sú zreteľným prejavom Božej prítomnosti a Jeho pôsobenia v danom spoločenstve. Takéto úprimné, konkrétne a príhovorné modlitby sú rovnako tak pekným svedectvom viery pre okolitý svet. Nuž a v neposlednom rade, to čo si na prvotnom kresťanskom spoločenstve v Jeruzaleme chceme všimnúť, je misijný zápas Kristovej cirkvi, ku ktorému vedie Ježiš svojich učeníkov. Kresťania sa učia odovzdávať ďalej radostnú správu o Božej záchrane. Nesmú ostať v pozícii len prijímateľov. Línia odovzdávania viery nesmie byť prerušená. Viera musí ďalej pokračovať a žiť v našich potomkoch. Taká je totiž Božia vôľa pri nás a s nami, priatelia. O tomto všetkom čítame v prečítaných slovách zo Skutkov apoštolov.
Drahí bratia, milé sestry, akým zborom sme my tu v Dobšinej? Čo si ľudia tu v Dobšinej predstavia, keď sa povie „evanjelický cirkevný zbor“? Kostol? Farára? Dozorcu? Spevokol? Naše pôsobenie v tomto meste? Naše vzťahy a svedectvo viery? Akým zborom máme a chceme byť? To je ďalšia otázka, ktorou by sme sa mali seriózne zapodievať.
Jedným z najsilnejších dôkazov Božej prítomnosti v Kristovej cirkvi je láska. O kresťanoch v jeruzalemskom cirkevnom zbore čítame, že „všetci, čo uverili, boli pospolu a mali všetko spoločné. 45 Predávali svoje pozemky a majetky a rozdeľovali z toho všetkým podľa toho, koľko kto potreboval“. Bratia a sestry, keď to funguje týmto spôsobom, je to nielen radosť pozerať, ale to je hotový zázrak! Áno, práve preto, že to nebolo vôbec samozrejmé, že to bolo nápadité, si to ľudia všimli, ukazovali na kresťanov a hovorili : „Hľa, ako sa milujú!“ Premena človeka, ktorý uveril v Ježiša Krista sa prejavuje láskou k druhému človeku. Takáto láska je Božím darom. Pre kresťanov by malo byť charakteristické, že sa snažia žiť a vychádzať medzi sebou v láske. Snažia sa však mať dobré vzťahy so všetkými, teda aj s neveriacimi ľuďmi. Pokiaľ tomu tak nie je, pokiaľ je to všetko skôr iba zbožné divadielko a jedna veľká nábožná pretvárka, rýchlo sa nám to vráti ako bumerang v podobe rôznych nechutných káuz, v podobe presadzovania osobných záujmov na úkor dobra spoločenstva a jeho členov, v podobe straty záujmu sveta o takýto pokrytecký spolok a pod. Myslím si, že práve podobným úpadkom prechádza v súčasnosti aj naša drahá ECAV. Ešte že Kristus dal svojej cirkvi úžasné zasľúbenie, že ani „brány pekelné ju nepremôžu“. Pretože tie „podpásovky“ posledných dní v podobe medializovaných nechutností, ktoré od nás schytáva, by ju vskutku ľahko mohli položiť na kolená.
Priatelia, niet azda lepšieho dôkazu premeneného ľudského srdca, než keď sa človek dokáže podeliť o to, čo má, s niekým iným. Práve o tomto čítame i v dnešnom kázňovom texte : kresťania sa zdieľali v duchovných veciach, no pomáhali si navzájom aj v hmotných potrebách.
V 21. storočí žijeme samozrejme v iných podmienkach ako prví kresťania. Zrejme teda aj tá konkrétna pomoc bude vyzerať ináč ako v 1. storočí. Ale princíp ostáva nezmenený : láska – to je čin; láska sa prejavuje konkrétnou pomocou. Spolubrat, ktorý rozumie elektrike, opraví niečo v domácnosti vdovy, ktorá si s tým nevie dať rady. Iný pomôže s opravou auta niekomu, kto tomu nerozumie. Inokedy to môže byť finančná pomoc niekomu, kto sa ocitol v núdzi. A podobne by sa dali vymenovať kadejaké možné príklady konkrétnej pomoci. Bratia a sestry, vidno na nás, že sa máme radi a že si pomáhame? Je v tom, ako si pomáhame, ako spoločne budujeme i tento zbor, vidieť Božie pôsobenie a konanie v nás a skrze nás?
Kresťanský spisovateľ a mysliteľ C.S. Lewis napísal : „Cirkev existuje iba kvôli tomu, aby priťahovala ľudí ku Kristovi. Keď to nerobí, potom sú všetky katedrály, farári a misionári zbytoční a všetky kázne iba zabíjaním času.“ Inými slovami povedané : cirkev má byť príťažlivou cirkvou. Cirkvou, ktorá priťahuje ku Kristovi.
Chválili Boha a tešili sa priazni celého ľudu. Mám za to, priatelia, že jeruzalemský zbor bol otvoreným spoločenstvom, v ktorom sa cítili dobre noví kresťania a kde bolo miesto pre nových členov. Veď tí, ktorí uveria v Krista, potrebujú pre svoj ďalší život a rast spoločenstvo cirkvi. My si možno povieme : Prečo nie? Veď nech ľudia prídu! Miesta je tu dosť! Radi ich uvidíme! Len väčšinou pritom čakáme, že sa tí noví okamžite zaradia do nášho zabehaného systému a príjmu za svoje všetky naše formy a prejavy zborového života tak ako ony už po dlhé roky „osvedčene“ fungujú. Často ako by sme si ani neuvedomovali, že s každým novým človekom sa mení aj ovzdušie v zbore. Cirkev neustále stojí pred výzvou po čase meniť spôsoby bohoslužieb, a najmä – byť zrozumiteľnou. A predovšetkým : aby bolo miesto pre nových kresťanov v našom zbore, musí byť najprv pre nich miesto najmä v našom srdci! To všetko si tu dnes hovoríme preto, nakoľko sa často stáva, že sa vo svojich zboroch uzatvárame sami do seba. Zvykli sme si na seba a v kostole má každý „svoje miesto“, na ktoré mu nikto iný nesadá. Potrebujeme pocit bezpečia a istoty a spoločenstvo nám ho aspoň na chvíľku ponúka. No pritom sa možno celkom nepozorovane uzatvárame pred svetom a zabúdame pritom na svoju úlohu.
Drahí priatelia, misijná otvorenosť cirkvi voči svetu si vyžaduje zmenu myslenia a postojov. Aby cirkev bola „cirkvou pre druhých“, aby sa stávala domovom pre hľadajúcich a nešťastných ľudí a aby takým miestom aj ostala, to si vyžaduje trvalý zápas, pokorné a Bohu oddané srdce, vernosť, obetavosť a najmä veľa úprimnej, nezištnej, čistej a nefalšovanej lásky bez pretvárky.
Bratia a sestry, na záver nás všetkých chcem povzbudiť k budovaniu takéhoto cirkevno – zborového spoločenstva, v ktorom Boh mocne jedná prostredníctvom svojho slova, svojho Ducha a svojich darov. V takomto spoločenstve je dobre tak domácim ako aj hosťom. Som presvedčený o tom, že Ježiš Kristus umieral na kríži nielen kvôli našej spáse, ale tiež kvôli tomu, aby na svete boli a pôsobili práve takéto živé, zdravé a príťažlivé zbory Kristovej cirkvi. Také, ktoré sú pre ľudí duchovným domovom. K budovaniu príťažlivého evanjelického kresťanského spoločenstva sme dnes pozvaní aj my tu v Dobšinej. Nech nám v tom Pán Boh pomáha! Amen.
Použité materiály : Bronislav Kaleta – Buh hovoří
