1. po Zjavení – pojednanie o Krste svätom
Written by radovan on jan 06, 2017 in - No Comments
1. po Zjavení – 8. 1. 2017
„… pojednanie o Krste svätom…“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Mk 1, 9 – 11
9 V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. 10 Keď vystupoval z vody, videl roztvorené nebesá a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. 11 Vtom z nebies zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Prvá nedeľa po sviatku Zjavenie Krista Pána mudrcom, ľudovo : po Troch kráľoch, ktorý sme v cirkvi slávili predvčerom, nás privádza k rieke Jordán, k charizmatickému kazateľovi, skromne žijúcemu askétovi – Jánovi Krstiteľovi. Práve na tomto mieste, práve skrze tohto posledného starozmluvného proroka sa totiž má udiať udalosť, ktorá je aj témou dnešnej nedele, konkrétne : Ježišov krst. Pokúsme sa preto z tejto udalosti, ktorá stojí na samotnom začiatku Ježišovho verejného pôsobenia, odvodiť základné axiómy pre naše vnímanie sviatosti krstu svätého!
Predovšetkým prvá vec, ktorá stojí za povšimnutie je tá, že Pán Ježiš ako Syn Boží prichádza, aby sa nechal od Jána pokrstiť. Je dobre vedieť, že Ján krstil ľudí po tom, ako vyznávali svoje hriechy a robili pokánie. Krst v tomto prípade bol niečo ako potvrdením z Božej strany: Človeče, tvoje hriechy sú odpustené. Si očistený, si obmytý od svojich hriechov. Paradoxné na tom všetkom je to, že „Ten, ktorý hriechu neučinil a ľsti nebolo v Jeho ústach“ krst ako znak Božieho odpustenia nepotreboval. Predsa však prichádza a chce byť pokrstený. Robí to preto, aby sa vo všetkom stotožnil s nami, ľuďmi, samozrejme okrem hriechu. Dáva sa pokrstiť, aby sa stotožnil s biedou ľudského odlúčenia od Boha spôsobeného hriechom. Dáva sa pokrstiť, aby na seba prijal Boží trest za hriechy ľudí. Dáva sa pokrstiť, aby za nás nakoniec mohol zomrieť a priniesť tak svojmu Otcovi v nebi dokonalú obeť zmierenia.
Bratia a sestry, keď sám svätý, dokonalý a bezhriešny Syn Boží sa nechal pokrstiť, i keď to nepotreboval, o čo skôr krst svätý potrebujeme my, hriešni a nedokonalí ľudia, aby sme unikli pred Božím hnevom, aby nám bolo odpustené?
Predpokladám, že každý normálne uvažujúci rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie. Chodíme do práce, zarábame, aby sme sa vedeli o svoje deti postarať a zabezpečiť im prítomnosť i budúcnosť. Sú veci, ktoré svojim deťom ako rodičia zabezpečiť vieme, pokiaľ sa snažíme, pokiaľ k životu pristupujeme zodpovedne a rozumne. Predsa však, sú veci, ktoré im dať nevieme, akokoľvek by sme chceli. Nemôžeme im dať to, čím my sami nedisponujeme – a síce Božie odpustenie, Božie požehnanie, ochranu, vedenie, Božiu milosť a tiež závdavok (preddavok) večného života. To, čo im my dať nemôžeme, to im však môže a chce dať Ten, kto týmito fenoménmi disponuje – a síce Pán Boh.
Nuž a On, ktorý chce takto mocne naše deti obdarovať, On aj určil podmienky, za akých sa to môže stať skutočnosťou. Pán Ježiš hovorí : „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený. Ale kto neuverí, bude odsúdený!“ Na čo je teda dobré nechať si pokrstiť dieťa? Predovšetkým preto, lebo ho ako rodičia milujeme a túžime po jeho dobre. Túžime po jeho spáse, po jeho večnosti. Túžime po tom, aby bolo v Božích rukách, chránené a žehnané. Túžime po tom, aby bolo vedené po dobrých cestách života. Túžime po Božej blízkosti v jeho živote, nuž a práve pri krste svätom akoby sme otvárali Pánu Bohu bránu, nech vstúpi i do našej rodiny, do nášho života, do života nášho dieťaťa, nech s nami prebýva a nech je našim každodenným hosťom.
Na tomto mieste, bratia a sestry, sa však súčasne mnohí dopúšťajú aj jednej veľkej chyby. Nie málo je tých, ktorí sa uspokoja s tým, že naše dieťa je už pokrstené, tým pádom záležitosti s Pánom Bohom a cirkvou už máme vyriešené a všetko je vybavené. Dovolím si povedať, že ten, kto takýmto spôsobom k tomuto pristupuje, nepochopil celkom nič. Krst je totiž len jednou z podmienok spásy a večného života. Pán Ježiš nepovedal : Kto bude pokrstený, bude automaticky spasený. On hovorí : „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený.“ A hneď aj dodáva : „Ale kto neuverí, bude odsúdený!“ Krst je teda len tou ľahšou polovicou, ktorú od nás Syn Boží žiada. Krst, to je len začiatok niečoho veľkého – celoživotného procesu rastu a dozrievania vo viere.
Žiaľ, mnoho je tých, ktorí pri krste síce pekne začali, ale hneď aj skončili. Zvyknem to prirovnávať k stavbe domu : Krst, to je ako keď vykopete a urobíte dobré základy. Tie sú pre ďalšiu stavbu nesmierne dôležité. Keď sa odfláknu základy, celá stavba bude následne trpieť – bude to všetko sadať, praskať, vlhnúť – jednoducho to nebude bezpečné a pevné. V tom najhoršom prípade hrozí, že všetko spadne, tak ako aj ten dom postavený na piesku z Ježišovho podobenstva. Na druhej strane, asi nikto nepovie, že keď sú položené základy, tak to je už celý dom. Každý z nás dobre vie, že to bude chcieť ešte veľa práce a úsilia, kým dom bude stáť. A to je tá druhá Ježišova podmienka : viera. Dobré základy sa dajú spraviť pomerne rýchlo. Pri dnešnej technike a mechanizmoch – príde bager, vykope jamu. Príde domiešavač, zaleje to betónom, necháme to stvrdnúť a stuhnúť, a vec je vybavená. Rovnako je to pri krste. Príde rodina do kostola, 15 – 20 minútový obrad, a je to. Aby sme však z malého človiečika vychovali slušného, veriaceho a bohabojného človeka, ktorý bude mať bázeň pred Bohom a lásku k ľuďom, na ktorého ako rodičia budeme hrdí, z ktorého budeme mať radosť a z ktorého bude mať napokon radosť i samotný Pán Boh, to chce veľa úsilia, času, osobného záujmu, príkladu a vzoru. Rovnako, ako keď sa stavia samotný dom na dobrých základoch.
Bratia a sestry, je fakt, že naše deti po nás zdedia farbu očí, tvar nosa, postavu, povahu a podobne. To všetko je vec genetiky, ktorú nevieme ovplyvniť. Vieru po nás však nezdedia. Vieru im musíme odovzdať. Viera totiž nie je vecou genetiky, ale vecou osobného svedectva a príkladu kresťanského života. Nuž a to je tá ťažšia z tých dvoch Ježišových podmienok. Krst je totiž vybavený za 15 – 20 minút (niekedy poviem, že aj s fotením J ), ale kresťanské svedectvo a dobrý životný príklad sme svojim potomkom povinní odovzdávať celý náš život.
Pritom všetko je úžasné, čo sa to vlastne pri akte svätého krstu deje a odohráva. V momente, keď nášmu dieťatku tri razy steká voda po hlavičke, sa ono stáva aj Božím dieťaťom – Božím synom, Božou dcérou. Samozrejme, že stále ostáva aj našim dieťaťom a my jeho rodičmi. Avšak od chvíle svätého krstu patrí aj Bohu a On sám sa stáva jeho nebeským rodičom. Nuž a to je úžasná správa. Je dobre to vedieť. Veď naše deti budú postupne rásť, budú väčšie a väčšie, samostatnejšie a raz príde deň, keď nás ako rodičia opustia a budú si žiť svoj život. Vtedy nad nimi ako rodičia už nebudeme môcť bdieť a ochraňovať ich. Vždy s nimi a pri nich už nebudeme môcť byť. Ale Pán Boh áno. Je preto dobre vedieť, že naše deti, či už sme pri nich alebo nie, sú v dobrých rukách dobrého nebeského Otca, ktorý aj ich život má pod kontrolou.
V tej chvíli, keď voda steká po hlavičke našich detí, Boh akoby hovoril: Od tejto chvíle si ty môj syn. Od tejto chvíle si ty moja dcéra. Predsa však, krásne by to bolo, keď dieťatko povyrastie a príde do konfirmandského veku, aby aj ono pri slávnosti konfirmácie, verejne vyznalo svoju vieru v Trojjediného Pána Boha, a tým akoby Bohu ako svojmu nebeskému rodičovi vyznalo : Je to super, Pane Bože, že si ma pred nejakými 14 rokmi prijal za svojho syna, či dcéru. Dnes, pri slávnosti konfirmácie Ti aj ja vyznávam, že chcem byť tvojim synom, chcem byť tvojou dcérou. Chcem, aby si bol a až do smrti ostal mojim dobrým nebeským Otcom.
Drahí bratia, milé sestry, túto symboliku krásne vidíme aj na Ježišovom živote. Pri Jeho krste zaznieva : Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie. Je to priznanie sa Boha Otca k životu, dielu a pôsobeniu svojho Syna. Nuž a na konci Ježišovho pozemského života z golgotského kríža zaznievajú slová : „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho Ducha.“ To nie je nič iné ako priznanie sa Syna k Otcovmu programu spásy, vykúpenia a diela zmierenia. To nie je nič iné ako odovzdanie sa do vôle Otca nebeského a zachovanie vernosti až do hodiny smrti. Milí priatelia, to, čo vidíme na Ježišovi, sme pozvaní a svojim spôsobom aj povinní konať my sami. Ak totiž tvrdíme, že v Ježiša ako Krista a Syna Božieho veríme, potom sme povinní prejavovať Mu aj poslušnosť, a teda konať to, čo od nás žiada.
Na základe povedaného by som si preto dovolil položiť otázku : Prečo teda krstíme naše deti? Nejaké odpovede v kázni už dnes zazneli. Ďalšia možná je táto : Nie preto, že si to praje cirkev, farár alebo stará mama, a tak to spravíme pre pokoj v rodine. Naše deti krstíme preto, pretože tak si to praje sám Pán Ježiš, vieru v ktorého vyznávame, a preto Ho chceme aj poslúchať a brať vážne jeho slová : „Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, pretože takých je kráľovstvo nebeské!“
Áno, bratia a sestry, človeku sa treba po duchovnej stránke venovať od samotného začiatku, od malička. Na tomto mieste neobstojí argument, že malé dieťa predsa rečiam o Bohu ešte nemôže rozumieť. Samozrejme, naším dospeláckym úvahám určite rozumieť nebude. Dieťaťu sa treba prihovárať spôsobom, ktorému rozumie. Jedna vec je však istá : dieťa (do istého času) nepochybuje o tom, čo mu hovorí mamka alebo ocko, starká, či starký. Je dôverčivé. Verí a nepochybuje. A práve túto črtu, túto čistotu, nefalšovanosť, otvorenosť a dôverčivosť si na deťoch Pán Ježiš všíma. Preto aj hovorí : „Keď nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského.“ Začať sa venovať dieťaťu po duchovnej a náboženskej stránke až v tínedžerskom veku, je už trocha neskoro. Samozrejme, lepšie neskôr ako nikdy. No zároveň platí: čím neskôr, tým komplikovanejšie to je. Čím je dieťa staršie, tým je aj kritickejšie, tým viac pochybuje, tým ťažšie sa dá osloviť. A preto je dôležité nezanedbať vzácny čas nižšieho veku našich detí a využiť ho maximálne zodpovedne.
Bratia a sestry, je pravda, že naše deti sa počas života môžu dostať do rôznych partií, medzi rôznych ľudí, do rôznych kolektívov. Aj tá detská viera postupne prejde určitou kritickou fázou. To je nakoniec aj nevyhnutné. Ale to dobré, čo sme do nich vštepili za „decka“, to v nich, v ich podvedomí ostáva, formuje ich to a bude ich to pozitívne ovplyvňovať po celý život. Ale platí to aj opačne: Pokiaľ sme do nich nič zmysluplné nevštepili, čo ich bude neskôr formovať? Aké hranice budú mať? Čím sa dajú ovplyvniť?
Posledná vec, ktorú si chcem pri krste svätom všimnúť je : voda. Ňou naše deti krstíme. Voda je nevyhnutná zložka pre život. Bez nej niet života, a to tak toho pozemského ako ani toho večného. Vodou sa všetci umývame, očisťujeme svoje zašpinené telá. My však rovnako tak potrebujeme očistenie pre svoje duchovno – vnútro. Práve k takémuto očisteniu dochádza pri krste svätom. Boh nás v ňom očisťuje od tzv. dedičného hriechu. Jeho prejavy v našom živote síce ostávajú, ale Boh nás zaň nebude súdiť.
Symbolika vody sa okrem nádherne prejavuje vtedy, pokiaľ sa krstí tzv. ponorením. Teda že dieťa je na krátku chvíľu celé ponorené pod vodu. V momente, keď sa nad ním uzavrie vodná hladina, to zlé v ňom akoby odumrelo. To je ten starý Adam, starý človek – odbojný a spurný voči Bohu. Následne, keď je dieťatko z vody vytiahnuté, akoby sa v ňom zrodil nový človek, obmytý, očistený, omilostený a pripravený pre nový život v bázni a poslušnosti pred Bohom.
Je fakt, sestry a bratia, že človeku stačí byť pokrstený len raz za život. No pozvanie krstu, a síce v zmysle neprestajného, každodenného odumierania starého človeka v nás a znovuzrodenia toho nového, Bohu poslušného, nás má sprevádzať počas celého života. Krst svätý sa tak pre nás stáva denno – dennou výzvou k rozhodnutiu. Komu chcem dnes slúžiť? Po akých cestách chcem v tento deň kráčať? Drahí priatelia, kiežby sme sa, ako pokrstené dietky Božie, vždy nanovo vedeli rozhodnúť správne – pre dobro, pre Boha, pre lásku. I k tomuto nás pozýva a svojim spôsobom aj zaväzuje tá skutočnosť, že sme boli pokrstení. Pán Boh nech nám k takémuto životu sám pomáha, aby raz aj nad nami mohli zaznieť slová : Ty si môj milovaný Syn, ty si moja milovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie. Amen.
