1. pôstna nedeľa – Moc, pôžitok, pýcha
Written by radovan on feb 18, 2015 in - No Comments
1. pôstna nedeľa – 22. 2. 2015
„Moc, pôžitok, pýcha“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
L 4, 1 – 13
1 Ježiš sa vrátil od Jordána plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti 2 a diabol ho pokúšal. Počas týchto dní nič nejedol, až celkom vyhladol. 3 Vtedy mu diabol povedal: Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom. 4 Ježiš mu odpovedal: Je napísané, že človek nebude žiť iba z chleba . 5 Potom ho diabol vyviedol na vysoký vrch, ukázal mu v okamihu všetky kráľovstvá sveta 6 a povedal: Tebe dám všetku túto moc a slávu, lebo patrí mne, a dám ju tomu, komu chcem. 7 Ak sa mi teda pokloníš, to všetko bude tvoje. 8 Ježiš mu odpovedal: Je napísané: Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a len jemu budeš slúžiť. 9 Potom ho zaviedol do Jeruzalema. Tam ho postavil na chrámové cimburie a hovoril mu: Ak si Boží Syn, skoč odtiaľto. 10 Veď je napísané: Svojim anjelom prikáže o tebe, aby ťa chránili. 11 A: Oni ťa vezmú na ruky, aby si si neudrel nohu o kameň. 12 Ježiš mu odpovedal: Je povedané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha. 13 Keď diabol skončil všetky svoje pokušenia, načas od neho odišiel.
Milí priatelia, bratia a sestry!
„Neuvoď nás do pokušenia …“ Takto denne mnohí z nás odriekajú slová najznámejšej modlitby. A predsa, mnohí zápasíme so zmyslom týchto slov. Totiž : môže Boh niekoho uviesť do pokušenia? Veď On predsa nie je zdrojom pokušení alebo by aspoň nemal byť. On predsa do pokušenia nevedie alebo by aspoň nemal. Ako je to teda?
Je známe, že keď chce firma uviesť na trh nejaký nový tovar, musí ho predtým vyskúšať. Skúšajú sa lieky, potraviny i materiály. To isté sa robí aj s ľuďmi, ktorí sa rozhodnú pre mimoriadne podujatia – napríklad pre let do vesmíru alebo pre výstup na najvyšší končiar sveta. Simulujú sa podmienky a okolnosti, v ktorých sa dotyčný človek bude nachádzať, a on ich musí zvládnuť. Ak nie, potom napríklad letieť do vesmíru nemôže. S týmto hlboko súhlasíme.
Ako je však možné, že toto pravidlo testovania nezachovávame vždy? Máme veľa ľudí, ktorí dostali moc alebo sa stali známymi, či zbohatli, a mnohí z nich nielenže nie sú tými, čím bývali, ale stali sa z nich doslova diabli. Tri pokušenia z evanjelia – pokušenie k moci, k pôžitkom a pýche – sú vzorovými pokušeniami a je len málo ľudí, ktorí dokážu s mocou v rukách, s prístupom k pôžitkom a zahrnutí slávou zostať aj naďalej jednoduchými a čestnými ľuďmi.
Čo sa týka moci, pripomeniem výrok amerického prezidenta Abrahama Lincolna : „Človek je schopný v živote zniesť veľa skúšok a príkorí. No ak chceš naozaj vyskúšať jeho charakter, daj mu moc!“ Naozaj, až moc ukáže, čo je v nás. Pritom sa nemusí jednať o moc, ktorou disponuje americký, či ruský prezident. Aj upratovačka má svoju moc – malú, ale predsa : ak drží kľúče od WC a my sme v úzkych, tiež by od nás v tej chvíli asi dosiahla čokoľvek J To ako zaobchádzame s mocou, hovorí teda veľa o našom charaktere. A pravda je taká, že od pokušenia moci nie je uchránený nikto. Ani človek, ktorý si myslí, že prešiel už veľký úsek svojej duchovnej cesty. Kto si na to nedá pozor, môže to z neho urobiť priam netvora.
K moci patria aj výhody, hlavne prístup k zdrojom, ako sú majetok a peniaze. Peniaze sú, bez debaty, silným pokušením. Nie nadarmo sa spoločnosť intenzívne zaujíma o majetkové priznania tých, ktorí sú pri moci. Zneužívanie peňazí je čosi, čomu veľa ľudí neodolalo a čo ich nakoniec doviedlo „do pekla“.
Čo sa týka pôžitkov, ani tie nie sú malým pokušením. Ba dá sa povedať, že u mnohých je to prostriedok k najväčšiemu možnému rozkladu tela i duše. Niet lepšieho spôsobu ako človeka oslabiť, než je ten, že ho urobíme závislým na pôžitkoch. A niet lepšieho spôsobu ako si človeka podmaniť, než je ten, že si ho získame cez jeho neresti a slabosti. Človek, ktorý sa oddá pôžitkom, začne pomaly otupievať, strácať duchovnú pevnosť, zásady, všetko. Keď sa ľudia, ktorí boli kedysi zásadoví, oddali pôžitkom, všetkého sa postupne vzdali a o všetko prišli.
Bratia a sestry, myslím si, že práve toto je dnes ten najsilnejší a najzáludnejší nástroj diabla. Médiá, kultúra – to všetko je presiaknuté pôžitkami, ich ponukami, ich vychvaľovaním, propagáciou, zľahčovaním ich dôsledkov a vysmievaním sa tých, ktorí na ich nebezpečenstvo upozorňujú. Žijeme v prostredí, ktoré sa riadi podľa známeho motta pôžitkára : Čím viac, tým lepšie, a príliš veľa je tak akurát!
Ani sláva, keď sa človek začne správať ako poloboh, či dokonca boh, nie je zriedkavá. Pýcha, zahľadenosť do seba a arogancia plynúce z velikášstva sú tými najodpornejšími vlastnosťami, aké sa pod slnkom nachádzajú. Ľudia si začnú namýšľať, že sú „celebrity“ alebo že sú čímsi výnimoční. Sú akoby zabetónovaní pred spätnými väzbami, varovaniami, dobrými radami zo strany iných. Veď kto už môže radiť výnimočnému človeku?
Bratia a sestry, treba si však uvedomiť, že nie všetci, čo majú moc, pôžitky a slávu, takto dopadli, či musia dopadnúť. Poznáme ľudí, ktorí majú moc a prístup k veľkým hmotným zdrojom, no aj napriek tomu sú pokorní, skromní a štedrí. S mocou v ruke dokážu ľuďom slúžiť a pomáhať. Moc samotná totiž ľudí nerozkladá. Ak by to tak totiž bolo, nikto by potom nemohol zastávať vysoké miesta.
Podobne aj pôžitky. Bolo a je veľa ľudí, ktorí majú prístup k tým najrozmanitejším pôžitkom, no aj napriek tomu vedia s nimi správne zaobchádzať. Vedia, čo áno a čo nie a koľko čoho. Pôžitky si ich nikdy nepodmanili a neurobili z nich netvorov, či závislých. Nuž a podobne je tomu aj so slávou.
Milí priatelia, v čom to teda je, že niektorí ľudia v moci, pôžitkoch a sláve obstoja a niektorí nie? Myslím, že odpoveď by mohla byť asi takáto : Sú ľudia, ktorí nemajú na to, aby dostali do ruky moc, pôžitky a slávu. To je dôvod, prečo je pre človeka nevyhnutné sebapoznanie. Ak som človekom, ktorý je kdesi v jadre chamtivý alebo lačný po moci, pyšný alebo pôžitkár, poprípade mám aj iné vlastnosti, ktoré ma už toľkokrát zradili – som napríklad nervák alebo perfekcionista či idem na doraz, – potom by som sa radšej mal uspokojiť s málom. Mal by som si jednoducho povedať : Som len liatina, a preto zo mňa mocný železničný most nebude! Alebo : Som slama, a preto by som k ohňu nemal loziť.
Milí priatelia, čo však ak to od nás žiada Boh? Ja síce viem, že som slama. No Boh aj tak chce, aby som šiel k ohňu. Čo vtedy? V takomto prípade je to vec Boha, aby ma viedol a uchránil. No ja s Ním musím byť neprestajne v kontakte cez sebareflexiu, modlitbu a najmä pokoru. Takýto človek si musí vytvoriť akýsi interný, vnútorný kontrolný systém, ktorý ho včas upozorní, kde sa práve nachádza. Tak ako most, na ktorom je nepretržite pripevnený merací prístroj, ktorý odborníkom dokáže včas ukázať, aký je jeho momentálny stav.
Čo teda s prosbou : Neuvoď nás do pokušenia? Dá sa na to pozrieť aj takto : Táto prosba sa týka odovzdanosti do Božej prozreteľnosti. Prosíme ňou Boha, aby On rozhodol, na čo sme súci, aby nám nedával úrady, pocty, či pozície, v ktorých by sme osobne zlyhali. Možno aj toto je dôvod, prečo sa nám v mnohých našich ambicióznych plánoch nedarí. Presne v tej chvíli, keď možno túžime po nejakej pozícii a zároveň sa modlíme : Neuvoď nás do pokušenia! – Boh našu prosbu počuje a pozíciu nám nedá. Nedá nám ju možno nikdy alebo nám ju nedá možno len v tej chvíli. Neskôr, keď do nej dorastieme a dozrieme, nám ju možno dá.
Milí priatelia, kto z nás pozná náš život lepšie ako Boh? Nikto! Preto je múdre a správne odovzdávať sa Mu deň čo deň do rúk a prosiť Ho, aby nás viedol tak, aby sme dosiahli cieľ : spoločenstvo s Ním ako aj so svojimi bratmi a sestrami v Jeho kráľovstve. Amen.
Použitá literatúra : Milan Bubák – Dve vína
