1. pôstna nedeľa – Nepovolaným vstup zakázaný
Written by radovan on mar 04, 2025 in - No Comments
- pôstna nedeľa – 9.3.2025
„… nepovolaným vstup zakázaný …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Židom 4, 14 – 16
14 Pretože máme veľkého Veľkňaza, ktorý prenikol nebesá, Ježiša, Syna Božieho, pridŕžajme sa vyznania. 15 Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, ale (máme Veľkňaza), podobne pokúšaného vo všetkom, (ale) bez hriechu. 16 Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Nepovolaným vstup zakázaný! Áno, priatelia! Takéto nápisy, umožňujúce vstup iba oprávneným osobám, sa nenachádzajú iba na staveniskách a podobných miestach. Pravda je taká, že takýto zákaz vstupu sa voľakedy nachádzal aj v samotnom jeruzalemskom chráme. Ženy a deti, chorí a postihnutí, rovnako tak cudzinci – všetci títo museli ostať vonku. Dnu sa nedostali. Rovnako je pravda, že do toho najposvätnejšieho chrámového priestoru, do tzv. svätyne svätých, sa mohol dostať raz do roka iba najvyšší kňaz, ktorý tento úrad zastával v danom roku. Dialo sa tak na sviatok „Jom kippur“ – čiže: deň zmierenia. Len pre zaujímavosť poviem, že je to deň tvrdého 24 hodinového pôstu a do dnes je to jeden z významných sviatkov judaizmu.
Je azda dobré vedieť, že v spomínanej svätyni svätých stála drevená schránka, ktorá obsahovala 10 Božích prikázaní, tak ako ich Mojžiš prevzal na hore Sinaj od samotného Hospodina. Samotný kryt / veko tejto schránky pritom predstavovali miesto prebývania Božej prítomnosti. Bol to trón Božej milosti. Práve v spomínaný Deň zmierenia – Jom kippur najvyšší kňaz predstúpil pred tento trón Božej milosti. Krvou obetovaného zvieraťa pokropil veko schránky zmluvy, ako prejav ľútosti a pokánia, a to najprv za svoje hriechy a následne za hriechy celého ľudu. Takto bolo zmierenie medzi Bohom a svojim ľudom dokonané a národu bola darovaná milosť. Tak či onak: toto všetko sa odohrávalo v skrytosti svätyne svätých a ľud musel čakať vonku. Inými slovami povedané: Nepovolaným vstup zakázaný!
To, čo sa niekedy odohrávalo v jeruzalemskom chráme na Deň zmierenia, to pisateľ listu Židom v dnešných prečítaných slovách prirovnáva k udalosti Veľkého Piatku, ktorý vnímame ako vyvrcholenie pôstneho času, do ktorého sme počas tohto týždňa vstúpili. Nuž a vtedy, nie v skrytosti chrámu a v svätyni svätých, ale vonku, na verejnom priestranstve, pred bránami mesta Jeruzalem, celkom viditeľne pre každého, bola prinesená obeť zmierenia.
Pán Ježiš ako najvyšší kňaz, ustanovený samotným Pánom Bohom, vtedy ako obeť zmierenia prelial svoju krv a obetoval seba samého. Stalo sa tak raz. No je to platné pre všetky časy a úžitok z toho môže mať každý, kto je ochotný tomu veriť. Žiadne „repete“ nie je viac potrebné. Ježišova obeť zmierenia je dokonalá, jedinečná, originálna, nenahraditeľná a platná naveky. Tým sa vstup – prístup do kráľovstva nebeského, do raja, uvoľnil a otvoril. Pred nebeským Otcom teraz stojí vyvýšený Ježiš a pozýva nás ako spoločenstvo, pozýva teba i mňa ako jednotlivca: Pristúpte a prijmite Božie odpustenie! 16 Pristupujme s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.
Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, ale (máme Veľkňaza), podobne pokúšaného vo všetkom, (ale) bez hriechu. Dnes, bratia a sestry, je čas i priestor na to, aby sme Bohu ďakovali za to, že za veľkňaza máme práve Pána Ježiša. On je hodný našej viery. Inak povedané: prvá dôležitá vlastnosť veľkňaza bola „hodnovernosť“. Každému v národe malo byť zjavné, že jedine veľkňaz je kompetentný k tomu, aby raz za rok predstúpil pred Hospodina, do Jeho najtesnejšej blízkosti. Pán Ježiš svoju hodnovernosť prejavil počas svojho verejného pôsobenia nespočetne mnohokrát. Druhou vlastnosťou veľkňaza Krista bolo milosrdenstvo. Možno by niekto mohol namietať, že pokiaľ je Ježiš ako veľkňaz teraz v Božej sláve, toto súčasné postavenie ho od nás natoľko vzďaľuje a oddeľuje, že nemôže byť našim účinným prostredníkom pred Bohom. Táto námietka je však vyvrátená tým, že aj keď Ježiš prebýva teraz v sláve, neprestal byť milosrdným veľkňazom. Počas pozemského života bol predsa vystavený rôznym skúškam, tak ako aj my. Poznal hlad aj smäd, únavu, smútok i pokušenie – ako to napokon často dosvedčuje aj podanie evanjelií. Prešiel dokonca extrémnymi skúsenosťami, ktoré snáď nikto z ľudí nezakúsil: ponižovanie, týranie a extrémne bolestnú a potupnú popravu ukrižovaním. Toto všetko Mu umožnilo, aby mal súcit s našimi slabosťami.
Autor listu Židom pritom predstavuje Kristovo milosrdenstvo nie ako nejaký povrchný pocit, na ktorý sa rýchlo zabudne. Naopak! Milosrdenstvo je tu opísané ako trvalý postoj, ktorý Ježiš nadobudol osobným zakúšaním utrpenia. Aby mohol skutočne súcitiť, musel najprv sám trpieť. Inými slovami povedané: utrpenie vnútorne pretvorilo Jeho ľudskú stránku bytia. Táto Kristova solidarita sa prejavila v skúškach, v ktorých však Ježiš nikdy neupadol do hriechu. Keď na bežného človeka doľahne bolesť a utrpenie, má sklon podliehať malomyseľnosti. Kristus sa však uprostred pokušenia nikdy neuchýlil k žiadnemu hriešnemu riešeniu svojej situácie.
16 Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas. Drahí priatelia! Čo sa nám tým všetkým dnes chce povedať? Jednoducho toto: Pri Bohu už nie je žiaden zákaz vstupu nepovolaným osobám. Naopak! Každý je povolaný. Cesta je voľná. Každý má možnosť prístupu. Každý pokrstený kresťan má prístup k trónu milosti. Trón Božej desivej svätosti sa stal trónom milosti, pretože Kristus, ktorý sa stal našim bratom, bol pozvaný, aby kvôli svojmu utrpeniu zasadol na Božej pravici. Keď Ježiš zomieral na kríži, jeden z nadprirodzených javov, ktorý sa vtedy odohral, bolo aj to, že chrámová opona sa roztrhla napoly. Myslím, že tomu pri čítaní Pašií málokto rozumie. Jednalo sa presne o tú oponu, ktorá oddeľovala najsvätejšiu časť chrámu – svätyňu svätých od ostatných chrámových častí. Akoby sa tým chcelo symbolicky povedať jedno: Každoročné obete prinášané ľudským veľkňazom končia. Už viac nie sú potrebné, požadované, prospešné ani užitočné. Odteraz je vďaka obeti dokonalého veľkňaza, ktorý k nám bol zoslaný z neba, prístup k Bohu možný. A to sa týka každého, kto túto obeť prijíma s vďačným a veriacim srdcom do svojho života.
Sestry a bratia! Čitateľom listu Židom, dnes teda aj nám, sa tak dostáva uistenia, že teraz na audiencii pri Bohu obdržíme nielen milosrdenstvo pre svoju úbohosť a hriešnosť, ale aj milosť, ten veľkorysý nezaslúžený dar. Jedno i druhé pritom prichádza ako pomoc v pravom čase. Teda v čase, keď to potrebujeme. Dovolím si povedať, že dnes je ten pravý čas. Tak ako to čítame aj na inom mieste v Písme svätom: Dnes, keď počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia! Ajhľa! Dnes je deň príhodný, dnes je deň spasenia. Dnes je pravý čas na prijatie jedného aj druhého. Tak Božieho milosrdenstva ako aj Jeho milosti. Dnes, keď sa nachádzame takpovediac na začiatku tichého pôstneho času, ktorý nás chce pripraviť na udalosti Veľkej noci.
Dnes, milá sestra, drahý brat, som to ja, ako cirkvou ustanovený, nehodný Boží služobník, ktorý i teba na mieste Kristovom pozýva: pristúp a prijmi Božie milosrdenstvo i Božiu milosť! Prijmi túto milosť vo sviatosti Večere Pánovej, v dare Kristovho tela vydaného za teba a rovnako tak v dare Kristovej krvi, ktorá bola vyliata za teba. Prijmi to všetko v dôvere, že Kristus na kríži vykonal všetko preto, aby aj ty si mohol skrze svoje vyznanie dôjsť zmierenia a odpustenia. Amen.
