1. pôstna večiereň – Na ceste
Written by radovan on feb 16, 2015 in - No Comments
1. pôstna večiereň – 18. 2. 2015
„Na ceste“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
2M 13, 17 – 22
17 Keď faraón prepustil ľud, Boh ho neviedol cestou, ktorá vedie územím Filištíncov, hoci bola kratšia. Boh totiž povedal: Keby ľud videl vojnu, mohol by svoj odchod oľutovať a vrátiť sa do Egypta. 18 Preto ho Boh viedol okľukou cez púšť popri Červenom mori. Izraeliti odišli z Egypta v usporiadaných zástupoch. 19 Mojžiš vzal so sebou Jozefove kosti. Ten totiž zaviazal Izraelitov prísahou: Boh vás určite navštívi, potom odneste odtiaľto aj moje kosti. 20 Keď odišli zo Sukkótu, utáborili sa v Etáme, na okraji púšte. 21 Hospodin ich však predchádzal a ukazoval im cestu vo dne oblačným stĺpom a v noci stĺpom ohnivým, aby im svietil, takže mohli putovať dňom i nocou. 22 Oblačný stĺp sa nevzdialil od ľudu vo dne ani ohnivý stĺp v noci.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Obdobie pôstu je vzácny čas vrámci cirkevného roka, kedy sa ako veriaci ľudia sústreďujeme na posledné udalosti Ježišovho života, na vyvrcholenie Jeho pozemského pôsobenia, na Jeho utrpenie, zástupnú obetnú smrť, ale aj na Jeho vzkriesenie po troch dňoch. Je to čas, ktorý sa v našej cirkvi i na pôde nášho cirkevného zboru snažíme využiť okrem iného aj na zintenzívnenie bohoslužobného života a podujatí s tým spojených. Na to nám slúžia aj pôstne večerné služby Božie, ľudovo nazývané „večierne“. Jednotiacou témou tohoročných večerných pôstnych bohoslužieb bude postava Mojžiša.
Prečítaný biblický text nás prenáša do obdobia, keď sa ľud Boží – Izrael nachádza na ceste. Je to cesta z Egypta do zasľúbenej zeme kanaánskej. Je to cesta z otroctva do slobody. Cesta od neslobody a nesvojprávnosti k autonómii a sebaurčeniu. Nie je to cesta, na ktorú by sa bol Izrael vydal sám od seba. Naopak! Biblický text za touto aktivitou vidí jednoznačne Pána Boha a Jeho konanie. Toto putovanie nie je pritom žiadnym rýchlym presunom. Napriek tomu, že existuje kratšia a zrejme aj pohodlnejšia cesta, Hospodin svoj ľud vedie do zasľúbenej zeme okľukou. Kratšia cesta totiž nie vždy musí byť lepšia. Práve naopak! Ak Hospodin niečo také robí, iste na to má svoje dôvody. Môžu to byť celkom pragmatické dôvody. Napríklad : kratšia a známejšia cesta bola celkom iste chránená egyptskými vojskami, ktoré putujúcim Izraelitom mohli spôsobovať nemalé problémy. Okrem toho viedla cez územie Filištíncov, ktorí takisto mohli Izraelitom pekne skomplikovať život. No okrem týchto praktických dôvodov tu boli ešte aj iné, povedzme : duchovné záležitosti, ktoré Hospodin potreboval so svojim ľudom poriešiť. Izrael potreboval čas na to, aby sa naučil svojmu Bohu dôverovať a spoliehať sa na Neho. Potreboval čas, aby sa naučil tohto Boha poslúchať a brať Ho vážne. Potreboval čas, aby prijal Jeho zákon, naučil sa ho dodržiavať a žiť podľa neho.
Bratia a sestry, život každého jedného z nás je cestou. Cestou od momentu narodenia k momentu našej smrti. Cestou z mladosti ku starobe. Cestou poznávania, objavovania, učenia, hľadania i nachádzania, cestou dozrievania a nadobúdania životnej múdrosti. Ani my sme sa na túto cestu nepovolali sami. Tak ako v prípade Izraelcov, tak i v našom prípade je to predovšetkým Božia iniciatíva. Tak ako pri Izraelitoch, tak ani pri nás Boh nepoužíva rýchle metódy a cestičky. Každý z nás potrebuje a aj dostáva na svojej ceste dosť času na to, aby Boha hľadal i nachádzal, aby sa naučil Bohu dôverovať a spoliehať sa na Jeho vedenie. Preto i keď sa nám náš život niekedy javí nie ako krásna priamočiara línia, ale skôr ako sínusoida, veríme, že Hospodin to má mocne pod kontrolou a On sám najlepšie vie, čo s nami, pri nás a pre nás robí.
Aj keď biblické podanie pojednáva o Izraelitoch ako o ľude vojensky usporiadanom, predsa sa mu nedostáva najlepšieho hodnotenia. Pisateľ ich vidí ako tých, ktorí veľmi rýchlo podliehajú malomyseľnosti; ktorí nie príliš dôverujú Hospodinovi a Jeho vedeniu a vystrašene sa obzerajú späť. Z biblických histórií napokon vieme, že Izraeliti to počas tejto cesty za slobodou a autonómiou chceli niekoľkokrát „zabaliť“ a vrátiť sa radšej do otroctva a neslobody. Nuž darmo : zmena myslenia je dlhodobý proces. Preorientovať sa na život v slobode a vedieť za seba prebrať zodpovednosť, to po mnohých rokoch útlaku tiež nie je také jednoduché ako by sa mohlo zdať. I to chce svoj čas. Práve okľuka, po ktorej Hospodin svoj ľud do zasľúbenej zeme viedol tomu mala byť nápomocná.
Kto vie aké svedectvo by sme od Hospodina prijali my dnes, milí priatelia? Nie je to veľakrát aj pri nás tak, že keď sa nám nevodí tak ako sme si priali, zmalomyseľnieme? Prestávame Bohu dôverovať, máme strach a možno aj ľutujeme, že sme uverili! Vďaka dnes Bohu za to, že keď sme to aj my s Ním chceli „zabaliť“, On to „nezabalil“ s nami. Mal a má s nami trpezlivosť, viedol a vedie nás po dobrej ceste do zasľúbenej zeme svojho nebeského kráľovstva. Tak ako pri Izraelitoch to nie je žiaden rýchly presun, tak aj pri nás je to postupné potupovanie, krok za krokom, lekcia za lekciou.
19 Mojžiš vzal so sebou Jozefove kosti. Ten totiž zaviazal Izraelitov prísahou: Boh vás určite navštívi, potom odneste odtiaľto aj moje kosti. Obdobie pôstu, bratia a sestry, v ktorom sa nachádzame, sa pre nás každoročne môže stať aj vhodným a vzácnym časom na určitú vnútornú analýzu a sebareflexiu : Ako vážne beriem Boha vo svojom živote? Nakoľko dôležitá je pre mňa viera a osobný vzťah s Pánom Bohom? Nakoľko dôležité je pre mňa spoločenstvo s bratmi a sestrami? Prečítaný veršík, ktorý je súčasťou dnešného kázňového textu poukazuje na to, že rozhodnutie pre Boha musí byť jednoznačné a zásadové. Správa o Jozefových kostiach, ktoré Mojžiš pri odchode z Egypta vzal so sebou, nám chce naznačiť, že v prípade Izraelitov sa jedná o konečný a trvalý rozchod s Egyptom – s krajinou neslobody a otroctva. Pokiaľ Egypt budeme vnímať starovekým spôsobom, teda ako stelesnenie zla a hriechu, potom sa jedná aj o vedomý rozchod s hriechom. Tento rozchod má byť dôsledný. Nič, žiadna pamiatka na Izrael nemá zostať v Egypte, aby sa snáď nestala dôvodom a zvodom k návratu do zeme otroctva a záhuby.
Drahí bratia, milé sestry, takto aj pri nás rozhodnutie pre Boha musí byť jednoznačné, zásadové a dôsledné. Obdobie pôstu nás vyzýva, aby sme sa aj my natrvalo rozišli so životom v hriechu a žili pre nový život v slobode, svätosti a Božej prítomnosti. Zanechajme starý spôsob života a už sa neobzerajme späť! Veď tak nás povzbudzuje aj Pán Ježiš, keď hovorí : Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie. V podobnom duchu píše aj apoštol Pavol v liste Filipským : Nehľadím na to, čo je za mnou. Hľadím na to, čo je predo mnou. Cieľ mám vždy pred očami. Hľadím na odmenu nebeského povolania, ktorú mi pripravil môj Pán.
Izrael sa teda nachádza na ceste. Nie je to len ľudský útek. Nie je to len obyčajná revolta, vzbura a ľudská akcia. Nie je to ani trápne blúdenie po púšti a hľadanie vhodného miesta na usadenie. Nie! Je to omnoho viac. Je to cesta za cieľom, ktorý Izraelu dáva Hospodin : zmluva s Hospodinom, spoločenstvo s Ním a vydanie Zákona (Desatora). Jedine v tom je zmysel putovania Izraela a jeho rozchod s Egyptom. Na tejto ceste sa Hospodin od svojho ľudu nevzďaľuje, ale ostáva blízko pri ňom, dokonca celkom nadprirodzeným spôsobom : v podobe oblakového stĺpu vo dne a ohnivého stĺpu v noci. Takýmto spôsobom je umožnené Božiemu ľudu putovať po správnej ceste k dosiahnutiu cieľa. Treba len dôverovať, poslúchať a ísť.
Milí priatelia, každý z nás je na ceste. Niekedy sa snáď tá naša cesta podobá aj úteku. Raz utekáme sami pred sebou, raz pred inými, inokedy pred nepríjemnými situáciami, či problémami. Inokedy sa naša životná cesta možno podobá blúdeniu a nachádzaniu zmyslu. Dôležité však je, aby to nebola cesta nezmyselná. Dôležité je uvedomovať si, že Pán Boh má svoj cieľ pri každom jednom z nás a s každým jedným z nás. Je to rovnaký cieľ ako pri Izraelitoch : dať nám budúcnosť a nádej. Ponúknuť nám spoločenstvo s Ním – tak pozemské ako raz aj večné. V tom je skutočný zmysel putovania. Nuž a tak ako s Izraelitmi bol na ich ceste Hospodin, tak je aj s nami a nevzďaľuje sa od nikoho z nás. Je s nami prostredníctvom svojho Svätého Ducha, ktorého nám dal. V Jeho moci, ochrane a vedení je tak i nám umožnené putovať po ceste k večnosti, k dosiahnutiu cieľa. Treba len dôverovať, poslúchať a ísť. Amen.
