1. slávnosť Svätodušná – o správnom vnímaní seba
Written by radovan on máj 31, 2017 in - No Comments
1. slávnosť Svätodušná – 4. 6. 2017
„o správnom vnímaní seba“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Žalm 51, 12 – 14
12 Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného! 13 Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj! 14 Navráť mi radosť z Tvojej pomoci a duchom poslušnosti podopri ma!
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Vypočuli sme si pomerne známe slová z 51. žalmu. Z času na čas nám zaznievajú aj ako súčasť kajúcej modlitby pred prijímaním sviatosti Večere Pánovej. Sú to síce len tri veršíky, no v každom jednom z nich sa hovorí o Duchu Svätom. Bude teda určite vhodné pouvažovať nad nimi práve dnes, keď kresťanská cirkev slávi Svätodušné sviatky. Predtým však, než sa lepšie pozrieme na prečítané slová, pozrime sa na 51. žalm ako celok!
Žalm sa začína takýmto nadpisom : „Po tom, čo bol Dávid s Batšebou, 2 prišiel k nemu prorok Nátan.“ Túto udalosť sme si dnes pripomenuli z čítaného textu spred oltára (2S 12, 1 – 14). Dá sa povedať, že na celú spomínanú záležitosť, ale napokon aj na celú Bibliu sa zakaždým môžeme pozerať dvoma spôsobmi. Ten prvý spôsob spočíva v tom, že sa na všetko pozeráme akoby zvonku. Je to čítanie biblických textov len kvli získaniu informácií. To znamená : Necháme sa informovať o tom, čo Dávid prežil s Batšebou a potom sám v sebe, keď mu to prorok Nátan vytkol. Ten druhý spôsob spočíva v tom, že do príbehov Písma my sami vstúpime. My sami sa ocitneme na Dávidovom mieste. My sami sa hanbíme a trápime nad svojim hriechom a spolu s Dávidom prosíme o zľutovanie a odpustenie. O tom je napokon, resp. mala by byť každá kresťanská kázeň – je to cesta od prvého spôsobu čítania k tomu druhému. Je to cesta od pohľadu zvonku k pohľadu zvnútra. Nie vždy sa to kazateľovi a poslucháčom podarí, ale v tom je v podstate celá pointa kázne – nebrať Božie slovo iba ako informáciu, ale predovšetkým ako ponorenie sa doň, ako dotyk Boha.
Sestry a bratia, fakt je, že v niečom sme Dávidovi až príliš podobní, v niečom zas veľmi málo. Podobáme sa mu v tom, že síce stojíme o Božiu priazeň a požehnanie, ale rovnako tak chodíme kade – tade a za kadekým, presne ako aj Dávid za Batšebou. Túžime po kadečom či kadekom, berieme si, čo nie je naše, čo nám nepatrí. Takto aj nám rovnako ako Dávidovi zaznieva hlas prorokov a apoštolov, ktorí nám ukazujú, akí vlastne sme, ako na tom sme. To všetko sú tie podobnosti.
Sú tu však aj rozdiely. Málokedy sú slová kazateľov také priame a adresné ako tie Nátanové. A hlavne : veľmi zriedka si ich berieme k srdcu! Veď načo aj? – povedia mnohí. Mňa skôr zaujíma to, čo Boh dlhuje mne. Nie to, čo ja dlhujem Jemu. To Boh, pokiaľ nejaký je, by sa mal zmeniť, nie ja! Alebo by aspoň mal zmeniť okolnosti môjho života a situáciu, v ktorej sa nachádzam. Od toho je predsa Boh bohom. Alebo nie?
Priatelia, je pravda, že na kadečo v živote nemáme dostatok síl. Nejde však o to, čo dokážeme sami zo seba. Ide skôr o to, o čo stojíme, čo hľadáme, za čo sa modlíme. Iste, mnohí sme unavení, sklamaní a pod. Pod tlakom doby, v ktorej žijeme, máme skôr sklony modliť sa takto : Srdce nevšímavé a ľahostajné stvor mi, ó Bože, a ducha úspechu mi neodnímaj! Neraz sme pohoršení zo svojho okolia, z ostatných. Sme znechutení z toho, čo je okolo nás, ale netrápi nás to, ako my sami žijeme, čo sme my sami spôsobili. Kadečo a kadekto nás vie rozčúliť, len sami so sebou sme spokojní.
Tým všetkým chcem povedať jedno : Pravda je taká, že my sa v skutočnosti neraz ani nemôžeme modliť spolu s Dávidom : svojho svätého Ducha mi neodnímaj! Veď môže sa nám azda odňať niečo, čo ani nemáme a o čo ani v skutočnosti nestojíme?
Kto teda má svätého Ducha, bratia a sestry? Alebo inak : Komu bol darovaný? Koho On vedie? Odpoveď je celkom prostá : Toho, kto sa trápi sám nad sebou, nad svojou nedostatočnosťou, nad svojimi zlyhaniami a vinami. Ducha Svätého má ten, kto začína s kritikou vždy sám od seba; kto nevie, ako splatiť Bohu svoje dlhy; komu je úzko a ťažko z toho, čo spôsobil, čo zavinil.
A práve pre toho dnes i ja predovšetkým kážem, aj keď by to bol len jediný človek v tomto spoločenstve : Drahý priateľ, ty, ktorý si sám zo seba nešťastný; ty, ktorý odmietaš lacnú útechu, že všetko sa to časom samé spraví a zajtra bude opäť dobre; ty, ktorý sa trápiš, pretože nedokážeš napraviť to, čo si pokazil a zavinil – práve pre teba je v Biblii dôležitá správa! Biblia hovorí, že človek sa nezačne trápiť sám nad sebou len tak z ničoho nič. Teda sám od seba. Nad ostatnými, to áno. Ale sám nad sebou, nad svojou vlastnou vinou – to nie. Sami sebe sa totiž zdáme ako dobrí. Prinajmenšom lepší než tí druhí.
A práve tu sa musíme opýtať : Ako je to možné, že niekto cíti vo svojej biede a ťažkostiach života iba hnev a obviňovanie všetkých naokolo, zatiaľ čo iný si uvedomuje svoju vlastnú vinu? To nie je nič iné ako zázrak! Je to dielo Ducha Svätého v človeku. Kto sa skutočne trápi nad svojou vinou, v tom už Duch Svätý začal svoje dobré dielo. Nuž a On, ktorý v človeku dobré dielo započal, On ho aj dokoná. Trápiť sa nad vlastnou vinou – pokiaľ ešte toto človek dokáže, má nádej.
Dokázať sa modliť spoločne s Dávidom jeho kajúcu modlitbu, 51. žalm, to je, milí priatelia, výsada tých, sŕdc ktorých sa dotkol Duch Svätý. Oni sú tí blahoslavení duchom, ktorých je kráľovstvo nebeské. Oni sú tí blahoslavení plačúci, ktorí budú potešení. Oni sú ti blahoslavení lační, ktorí budú nasýtení Božou spravodlivosťou, ako nám to aj zaznelo z dnešného evanjelia (Mt 5, 3 – 12). Podobne to vyznáva žalmista : Ja ospravedlnený uzriem Tvoju tvár, keď sa prebudím, nasýtim sa Tvojím obrazom (Ž 17, 15).
Čo ale v tejto chvíli odkázať všetkým tým, ktorí sú spokojní sami so sebou? Možno len jednu vec : Porozmýšľaj, ako dlho si s tým vystačíš! Možnože až do smrti. Ale vystačíš si s vlastnou „dobrotou“ aj vo chvíli smrti? Vystačíš si s tým aj po smrti? Odpoveď ti musí dať tvoje vlastné svedomie. Pre tých, ktorí spokojnosť so sebou samými medzitým stratili a trápia sa nad sebou, nad svojimi vinami a hriechmi, pre tých má Biblia dôležitú správu : Ak sa modlíš slovami : Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného! – Boh ti dá čisté srdce i priameho ducha, nezavrhne ťa od svojej tváre a svojho svätého Ducha ti neodníme! Veď práve prostredníctvom neho ťa priviedol k jedinej užitočnej ľútosti a jedinému užitočnému smútku v tvojom živote. Nie však preto, aby si v tom smútku zotrval, ale preto, aby si skrze neho smel vstúpiť do pravej radosti, ktorú nemení ani čas a ani moc smrti na nej nič nezmení. Pán Boh ti navráti radosť zo svojho spasenia. Jeho zákon a príkazy pre teba už viac nebudú ťažkým bremenom, ktoré sa nedá uniesť a zvládnuť, ale radostnou cestou, ktorá má svoj zmysel i jasný cieľ vo večnosti.
Áno, priatelia, pokiaľ sme v tomto živote, bude táto radosť zo spasenia znova a znova ohrozovaná. Znova a znova budeme prosiť o čisté srdce a svätého Ducha. Znova a znova budeme padať a zlyhávať, Veľkou vecou však bude, ak o Božieho svätého Ducha budeme prosiť v nádeji, že Boh dáva svoje dobré dary tým, ktorí Ho prosia úprimným srdcom.
Kde teda začať, priatelia? Možno prosbou o otvorené, vnímavé a sebakritické srdce. Prosbou o to, aby sme vo svetle Božieho slova smeli rozpoznať svoju vinu, odložili samoľúbosť a mohli tak začať prosiť spolu s Dávidom : 12 Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného! 13 Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj! 14 Navráť mi radosť z Tvojej pomoci a duchom poslušnosti podopri ma! Amen.
Použité materiály : Jan Heller – Stezka ve skalách
