1. slávnosť Svätodušná – Štyri poznávacie znamenia pôsobenia Ducha Svätého
Written by radovan on jún 05, 2014 in - No Comments
1 . slávnosť Svätodušná – 8. 6. 2014
„Štyri poznávacie znamenia pôsobenia Ducha Svätého“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista v Duchu Svätom! Amen.
Sk 2, 42 – 43
42 Títo zotrvávali v apoštolskom učení a v spoločenstve, v lámaní chleba a na modlitbách. 43 I prišla bázeň na všetky duše, a apoštolovia robili mnoho zázrakov a znamení.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, vážení členovia baníckeho bratstva „Bruderschaft“ na čelom s pánom predsedom, drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Koniec 2. kapitoly knihy Skutky apoštolov nám prináša pohľad na život raného kresťanského spoločenstva v Jeruzaleme krátko po udalosti zoslania Ducha Svätého a po Petrovej Duchom Božím naplnenej a preniknutej kázni. Tento pohľad možno pokojne vnímať ako ľudskú reakciu na dar Božieho Ducha, ako praktické dôsledky prijatia a následného pôsobenia Ducha Božieho v človeku. Títo zotrvávali v apoštolskom učení a v spoločenstve, v lámaní chleba a na modlitbách. Reakciou a poznávacím znamením raného kresťanského spoločenstva naplneného a vedeného Duchom Svätým sú tak 4 fenomény, na ktoré by som sa chcel sústrediť : slovo, spoločenstvo, večera Pánova a modlitba.
Prvým poznávacím znamením raného kresťanského jeruzalemského cirkevného zboru bolo Božie slovo, apoštolské učenie, zotrvávanie v učení a slove Pána Ježiša. Milé sestry, drahí bratia, ak toto bolo poznávacím znamením prvých kresťanov, to isté musí charakterizovať dnes i nás – ako cirkev i ako jednotlivcov. Je to pre nás jasná inštrukcia, priam až napomenutie a varovanie, aby sme sa v cirkvi nezaoberali kadejakými ľudskými náukami a múdrosťami, aby sme do vierouky cirkvi nevnášali kadejaké prvky iných náboženstiev. Je to pre nás výzva, aby sme apoštolské učenie neprispôsobovali dobe, v ktorej žijeme alebo očakávaniam spoločnosti, v ktorej žijeme. Je to pre nás povzbudenie k vernosti. K tomu, aby sme vo svojej viere nerobili kompromisy s obľúbenými a rozšírenými liberálnymi názormi a takpovediac : nemiešali jablká s hruškami. Veď nedá sa slúžiť dvom pánom, povedané slovami nášho Pána. Lebo buďto jedného budeš milovať druhého nenávidieť. Buďto jedného sa budeš pridŕžať a druhým budeš pohŕdať. To znamená : nedá sa vyznávať viera v biblického Boha a súčasne pre istotu nosiť na ruke červenú nitku. Nedá sa vyznávať viera v biblického Boha a súčasne sa to všetko snažiť prepájať s ezoterikou, mágiou a kadečím iným, čo síce vyzerá a tvári sa dobre, no nakoniec to pochádza od toho zlého, ktorý sa dokáže premeniť aj na anjela svetla, len aby nás zviedol a oklamal.
Prvým poznávacím znamením aj dnešnej cirkvi, aj nášho cirkevného zboru, aj teba a mňa teda musí byť toto : jasná pozícia založená na Božom slove, na učení Ježiša Krista, na učení apoštolov. Žiadne kompromisy s učením novodobých „mesiášov“, liečiteľov, duchovných guru a samozvaných „spasiteľov“. Ich názory síce máme tolerovať a rešpektovať, tak nás k tomu totiž zaväzuje láska k blížnemu, ale nemáme sa s nimi stotožňovať ani ich prijímať, preberať a snažiť ich zakomponovať do biblického učenia, len aby sme boli moderní, populárni, obľúbení, či pokrokoví. Takými sa síce staneme, ale súčasne budeme neverní Bohu, Jeho slovu, Jeho učeniu. Dovolím si povedať, zachovávanie biblickej viery v Trojjediného Boha a apoštolského učenia bolo niečím charakteristickým aj pre dobšinské banícke bratstvo Bruderschaft, ktoré aj svoje vlastné zásady postavilo na biblickom a kresťanskom učení.
Druhým poznávacím znamením raného kresťanského jeruzalemského cirkevného zboru bolo spoločenstvo. Prví kresťania neopúšťali svoje spoločenstvo. Ostávali jednotní. Tvorili spolu duchovnú rodinu, v ktorej sa cítili dobre, a preto ani nemali dôvod odchádzať od nej. Nuž a nešlo len o nejaký pocit eufórie z peknej kázne, či pekných bohoslužieb, ktorý následne rýchlo vyprchal. Sila a úprimnosť spoločenstva prvých kresťanov sa prejavovala celkom prakticky ako to aj čítame v ďalších veršoch 2. kapitoly knihy Skutky apoštolov : 44 A všetci veriaci, ktorí boli pospolu, všetko mali spoločné, 45 aj statky a majetky predávali a rozdeľovali všetkým, ako kto potreboval; 46 deň čo deň zotrvávali jednomyseľne v chráme, lámali chlieb po domoch a prijímali pokrm s plesajúcim a úprimným srdcom, 47 chválili Boha a boli obľúbení u všetkého ľudu.
Ak dnes máme veriacich ľudí, ktorí odmietajú cirkev ako aj spoločenstvo Božieho ľudu a namiesto toho tvrdia, že veriť si môžu aj doma, jedná sa o niečo nezdravé. Je to síce stále viac a viac obľúbenejší trend medzi ľuďmi, ale určite nie zdravý. Je to tak ako keď dieťa musí vyrastať v detskom domove a nie pri svojich rodičoch a rodine. I pri tej najväčšej snahe zamestnancov domova, pocit ozajstnej rodiny sa nedá navodiť. Vieme to urobiť len približne. Takto aj kresťan žijúci v anonymite, či v izolácii nikdy svoju vieru nemôže prežiť tak hlboko ako ten, kto je súčasťou spoločenstva. Kto svojimi darmi danými mu od Boha vie a aj chce poslúžiť v spoločenstve. Viera v Boha ako súkromná záležitosť prežívaná mimo cirkev nie je nič iné ako jeden zo satanových trikov, klamstiev a podvodov, ktoré sú na nás páchané. Taká viera po čase, skôr či neskôr, zoslabne a nakoniec vyhorí. Starosti sveta, pohodlnosť života, pochybnosti – to všetko vieru nahlodávajú tak silno, že bez spoločenstva ako živnej pôdy, neprežije. Aj preto prví kresťania zotrvávali v spoločenstve. Ak dnes ako kresťania chceme prežiť, bez spoločenstva a vzájomného stretávania to nepôjde. Sila kresťanského spoločenstva celkom isto nebola cudzia ani bratom baníkom v minulosti. Práve v spoločenstve kresťanov, aj v tomto chráme, čerpali vnútorné sily, duchovné posilnenie ako aj odvahu a istotu Božej blízkosti, pomoci, ochrany a požehnania pre svoju neľahkú a nebezpečnú prácu v podzemí.
Tretím poznávacím znamením raného kresťanského jeruzalemského cirkevného zboru bolo lámanie chleba. Teda pripomínanie si základnej udalosti našej spásy – Ježišovej obete za naše hriechy na kríži – obete zmierenia, ktorá bola prinesená za nás. Intenzívne a najintímnejšie prežívanie blízkosti obetovaného, ale aj vzkrieseného a živého Krista v daroch Jeho tela a krvi. Bratia a sestry, ide tu teda o jednu z dvoch sviatostí, ktoré máme v našej cirkvi – o Večeru Pánovu. Milý priateľ, ako ty vnímaš Večeru Pánovu? Ako kresťanskú povinnosť, ku ktorej sa patrí pristúpiť aspoň dva razy do roka? Pred Veľkou nocou a Vianocami? Alebo túto sviatosť vnímaš ako úžasnú možnosť, príležitosť a privilégium byť blízko Krista, blízko Kristovi, byť s Ním, nechať sa Ním preniknúť? Nechať sa Ním posilniť, transformovať, prijať odpustenie a zmierenie. Pre prvých kresťanov večera Pánova nebola náboženskou, cirkevnou povinnosťou. Bolo to radostné stretnutie s Kristom. Nemá to logiku, ak veriaci človek nemá dnes potrebu prijímať dary Božej milosti vo večeri nášho Pána. Nad vierou takéhoto človeka potom visí jeden veľký otáznik. Aj starí baníci sa duchovne posilňovali v tomto chráme pri daroch stola Pánovho. Telo a krv ich Pána im neboli cudzie. Škoda, že možno aj vplyvom minulej ideológie sa táto kontinuita bolestne prerušila v niekoľkých generáciách a je veľmi ťažké na ňu dnes nadviazať.
Osobne to však vnímam ako dve prepojené nádoby. Úspech, životná naplnenosť a spokojnosť na jednej strane a zbožnosť, pokora a pokánie pred Bohom na strane druhej, idú ruka v ruke. Toto jasne vnímali aj naši predkovia a krásne to zakomponovali do básne „O strieborných baniach“, ktorú mi daroval pán predseda Ing. Neubauer a ktorá mi visí v buleenerskom origináli ako aj v slovenskom preklade na stene v mojej pracovni tu na fare. Myslím, že nám neostáva nič iné, len sa z tejto múdrosti našich predkov poučiť. Teda poučiť sa z nej tak, že zbožnosť a nie pýcha sa stane normálnou súčasťou našich životov, a potom sa aj Pán k nám prizná a dopraje úspech, aj životnú naplnenosť aj spokojnosť s tým, čo máme.
Posledným poznávacím znamením raného kresťanského jeruzalemského cirkevného zboru bola modlitba. Aktívny modlitebný život. Ak modlitbu vnímame ako dýchanie duše, potom ona takisto nie je len nejakou našou náboženskou povinnosťou. Naopak! Stáva sa niečím nevyhnutným, podmienkou duchovného života, viery a vzťahu s Bohom. Presne tak ako je to s našim telesným dýchaním. Asi nikto z nás to nevníma ako povinnosť, že musí dýchať. Vieme, že keď dýchať prestaneme, alebo nám v tom niekto, či niečo bráni, zomrieme. Škoda, že to takto ľudia nevnímajú aj pri modlitbe. Ak si sa prestal modliť, duchovne zomieraš. Tvoj vzťah s Bohom duchovne umiera. A ak tento stav trvá pridlho, zahynieš načisto. Pretože keď sa ti rozpadne vzťah s Bohom, odchádzaš od prameňa života – časného i toho večného. A to je koniec, duchovný exitus.
Myslím si, že o modlitebnom živote starých baníkov nemusím zoširoka pojednávať. Pred asi dvoma rokmi sme tu na službách Božích predstavovali vzácnu knihu baníckych modlitieb s názvom „Zlatá báně“, ktorú zostavil vyšnoslanský evanjelický farár Martin Lauček, pôsobiaci v 18. storočí a ktorá je jasným dôkazom intenzívneho modlitebného života gemerských baníkov. Je naplnená Duchom Božím preniknutými hlbokými modlitbami, ktoré majú svoju aktuálnosť a opodstatnenosť po niekoľkých storočiach ešte aj dnes. Čo tak po nich nanovo siahnuť? Čo tak si na baníckom symbole prekríženého kladivka a želiezka všimnúť práve ten kríž, ktorý sa v tom symbole objavuje a rozmýšľať nad tým, prečo to asi tak je? Čo tak neostať len pri automatickom a samozrejmom baníckom pozdrave „Zdar Boh“, ale si aj uvedomiť, že zdar, úspech a požehnanie v živote je naozaj len od Boha a nikoho iného. Ak nás On požehná, vtedy sme požehnaní. Ak nie, potom nič z našej snahy, námahy a úsilia. Všetko nám akoby chátra a chradne pred očami.
Pozrime sa len na toto mesto! Zdá sa vám, že skôr prosperuje alebo chradne? Odpoveď nechám na vás. Nie je súčasný stav dôsledkom aj toho, že skoro väčšia polovica obyvateľov Dobšinej sa hrdo hlási k ateizmu alebo sú bez vyznania? Čo potom môžeme čakať? Ak sa ľudia od Boha odvracajú, Pán Boh ich necháva napospas sebe samým! Nemôže to potom skončiť ináč ako jedným veľkým marazmom. Pre mňa jedno s druhým ide ruka v ruke a má to pre mňa absolútnu logiku.
Drahí bratia, milé sestry, nakoľko prví kresťania brali vážne tieto 4 aspekty, o ktorých sme si hovorili, teda : slovo v zmysle apoštolského učenia, spoločenstvo, večeru Pánovu a modlitbu, nakoľko ich v živote bola bázeň, teda rešpekt pred Bohom, uznanie autority Boha – Pán Boh sa k nim priznával aj tým spôsobom, že apoštolovia robili mnoho zázrakov a znamení. Ak sa nám dnes zdá, že sa v cirkvi nič mimoriadne nedeje, alebo že sa to deje len v minimálnej viere, potom na vine určite nie je Boh. Určite to nebude tým, že by sa Božia moc nejakým spôsobom oslabila. Zrejme sa oslabilo niečo iné, resp. niekto iný. A síce my a naše zotrvávanie v apoštolskom učení, zotrvávanie na princípoch slova Božieho. Namiesto intenzívnej túžby po spoločenstve je neraz len kopec výhovoriek, prečo sa to nedá. Pritom podstata je len v tom, že neraz všetko iné je pre nás dôležitejšie, prednejšie a podstatnejšie len nie spoločenstvo. Všetko je to o tom, či to chcem alebo nie. Všetko je to o tom, či prekonám svoju ľahostajnosť a lenivosť alebo nie. Všetko je to o tom, či do spoločenstva prichádzam s otvoreným srdcom, mysľou a ušami alebo sa len sústreďujem na to, aké je to tam nudné. Namiesto intenzívnej túžby po večeri Pánovej k nej niektorí pristupujú len kvôli tomu, že sa to patrí. Alebo si myslia, že im Pán Boh ani nemá čo odpúšťať, tak neprichádzajú vôbec. Nuž a po modlitbe mnohí „siahnu“ len vtedy, keď je zle. Bratia a sestry, ak tieto charakteristické prejavy pôsobenia Božieho Ducha v cirkvi sú pri nás také aké sú, potom ani nič výnimočné nečakajme! Ani na pôde cirkvi, ani na pôde nášho života a nakoniec ani na pôde tohto mesta!
Bratia a sestry, dnes žasneme nad tým, ako ľudia, ktorí tu žili pred nami dokázali postaviť niečo tak nádherné ako je napríklad aj tento chrám. Ako dokázali s pre nás primitívnymi nástrojmi preraziť toľko banských chodieb a štôlní. Ako dokázali pomocou jedinečných oporných múrov vyriešiť vtedajší problém hladu, práce, ale zároveň aj fungujúceho systému proti zosuvu pôdy. Ako dokázali z mesta Dobšiná urobiť pojem v hornom Uhorsku. My dnes nie sme v stave toto ani udržiavať v normálnej kondícii. Nie sú aj toto znamenia a zázraky, ktoré sa tu diali? Určite tomu tak bolo vďaka usilovnosti, pracovitosti, ale aj umu a dôvtipu našich predkov. Osobne si však myslím, že tomu tak bolo aj kvôli 4 aspektom, o ktorých som vám dnes hovoril : slovo, spoločenstvo, večera Pánova a modlitba.
Prví kresťania veľmi intenzívne pociťovali vo svojom spoločenstve moc a pôsobenie Božieho svätého Ducha. To všetko bolo dôsledkom ich vernosti a poslušnosti. Neboli veriaci preto, aby sa im každého dňa dostalo od Boha nejaké zázraku. Neboli veriaci preto, aby bola show. Nie! Ostávali posilnení na Božích daroch a snažili sa verne, úprimne a nefalšovane tlmočiť Ježišov odkaz pre tento svet. K vernosti, poslušnosti a kresťanskému svedectvu sme dnes Duchom Božím pozvaní aj my. Prijmime toto pozvanie a potom sa aj prostredníctvom nás môžu začať uskutočňovať zmeny k lepšiemu. Najprv v nás samých a potom aj v okolí, na ktoré máme vplyv. Pán Boh nám v tom pomáhaj! Amen.
