1. slávnosť Veľkonočná – Božia moc nie je na kolenách
Written by radovan on apr 12, 2020 in - No Comments
1. slávnosť Veľkonočná – 12.4.2020
„… Boh nie je na kolenách …“
Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol mŕtvy, žije a viac neumiera! Amen.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia, vzácni priatelia!
Pán vstal z mŕtvych! Skutočne vstal z mŕtvych! Táto pravda, tento oslavný pokrik sa už takmer 2000 rokov rozlieha po celej zemi. To, čomu sa najskôr iba sotva kto odvážil veriť – to, čo sa až dodnes mnohým skôr javí ako detská a naivná „fake news“, teda falošná správa, to sa nakoniec dokazuje ako prejav božskej – kreatívnej moci, ktorá svoju silu demonštruje na oživenom Kristovi i na živote a existencii kresťanskej cirkvi ako takej : Pán žije! Moc skazy a záhuby nemá posledné slovo. Takto až dodnes sviatky Veľkej noci stavajú celú našu realitu bytia akoby na hlavu. Takto sú sviatky Veľkej noci až do dnešného dňa jednoznačným a jasným dôkazom neobmedzenej Božej moci. Sú naplnením slov samotného Krista, ktorý hovorí : Bohu nič nie je nemožné …
A tak, drahí priatelia, vďaka slávnej udalosti Kristovho vzkriesenia ani my viac svoje životy nežijeme iba preto, aby sme raz zomreli. Žijeme svoje životy preto, aby sme raz mohli žiť s Ním naveky. S Ním, ktorý síce zomrel, no bol vzkriesený! Žije a viac neumiera! Nejde len o to, aby sme sa so smrťou nejakým spôsobom vyrovnali. Nám nemá ísť ani o to, aby sme sa iba zmierili s tým, že moc smrti je silnejšia ako my. Takéto zmýšľanie je totiž typické skôr pre všetkých tých, ktorí nemajú nádej …
Sviatky Veľkej noci sú skôr opakom všetkej ľudskej racionality. Sú opakom ľudskej beznádeje, sú opakom strachu zo smrti. Veľká noc je o tom, že všetko je inak. Od momentu Ježišovho vzkriesenia už viac niet miesta pre beznádej ani strach. Už viac niet miesta pre rezignáciu a kapituláciu. Veď Ježiš Kristus vstal z mŕtvych ako prvotina, teda ako prvý z tých, ktorí zaspali. Nuž a tým zlomil neúprosnú moc smrti raz a navždy a umožnil večný život pre všetkých, ktorí Mu prináležia. Haleluja! (Otčenáš …)
Ezechiel 37, 1 – 14
1 Ruka Hospodinova bola nado mnou a Hospodin ma v Duchu vyviedol a zložil ma do stredu údolia, ktoré bolo plné kostí. 2 Povodil ma dookola nich. Bolo ich v údolí mnoho. A boli veľmi suché. 3 I povedal mi: Človeče, môžu tieto kosti ožiť? Povedal som: Hospodine, Pane, Ty to vieš! 4 Riekol mi: Prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, čujte slovo Hospodinovo! 5 Takto vraví Hospodin, Pán, týmto kostiam: Ajhľa, ja vovediem do vás ducha a ožijete, 6 položím na vás šľachy a obložím vás mäsom, natiahnem na vás kožu a dám do vás ducha; ožijete a poznáte, že ja som Hospodin. 7 A ja som prorokoval, ako som dostal príkaz. Keď som prorokoval, nastal šum a hrkot a kosti sa približovali jedna k druhej. 8 Videl som, že boli na nich šľachy, i mäso narástlo a zvrchu ich potiahla koža; ale duch v nich nebol. 9 Riekol mi: Prorokuj o duchovi, prorokuj, človeče, a povedz mu: Takto vraví Hospodin, Pán: Duch, príď od štyroch vetrov a dýchni na týchto pobitých, aby ožili. 10 A keď som prorokoval, ako mi prikázal, vošiel do nich duch, ožili a postavili sa na nohy. Bol to veľmi veľký húf. 11 Povedal mi: Človeče, tieto kosti znamenajú celý dom Izraela. Oni, pravda, hovoria: Suché sú naše kosti a zhynula naša nádej; sme stratení. 12 Preto prorokuj a povedz im: Takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z nich ako svoj ľud a privediem na pôdu Izraela. 13 Potom poznáte, že ja som Hospodin, keď otvorím vaše hroby a keď vás vyvediem z vašich hrobov ako svoj ľud. 14 Vložím do vás svojho ducha, ožijete a zložím vás na vašu pôdu; potom poznáte, že ja, Hospodin, som povedal i splním to – znie výrok Hospodina, Pána.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, sestry a bratia vo vzkriesenom a živom Pánovi Ježišovi Kristovi!
Nuž, poviem vám, to, čo sme počuli, to je fakt ako scéna z hororu. Hroby sa otvárajú a mŕtvi z nich vychádzajú. Kosti sa skladajú skoro ako skladačka na skúške z anatómie a vytvárajú celistvé skelety- kostry. Šľachy a mäso obrastajú mŕtve údy a nakoniec sú takéto telá potiahnuté novou kožou. To znie fakt bláznivo a šialene, priatelia! Pred nami povstáva akási armáda mŕtvych.
Prorokovi Ezechielovi však v žiadnom prípade nejde o to, aby svojim poslucháčom rozpovedal nejaký hororový príbeh. Nejde mu o to, aby nám pri počúvaní tohto príbehu naskakovala „husia koža“. Ezechielovi ide o niečo celkom iné. Žije v dobe, keď sa jeho národ izraelský nachádza na pokraji zániku, porazený Babylončanmi a v drvivej väčšine odvlečený do zajatia. Mnoho rodín oplakáva svojich mŕtvych. Mnoho rodín je rozdelených a rodinné putá sú spretrhané. Jedni sú odvlečení ako otroci, iní dezertujú a ďalší iba sedia v troskách a oplakávajú to všetko, čo ich postihlo. Následky vojny sú všade zjavné … Dokonca aj tí, ktorí prežili, sú nejakým spôsobom poznačení smrťou.
Drahí priatelia, mám za to, že to, čo postihlo Izraelcov v 6. storočí pred Kristom, sa tak trochu podobá situácii, v ktorej sa nachádzame aj my dnes. Áno, my, vďaka Bohu, nie sme v skutočnej vojne, kde sa strieľa, kde vybuchujú bomby a pod. No je pravda, že mnohí o dnešnej situácii ako o vojnovom stave hovoria. Sme vo vojne s vírusom. Našim zajatím je naša izolácia, či karanténa. Aj v dnešnom svete je nemálo tých, ktorí oplakávajú svojich mŕtvych. Tých, ktorých zahubil vírus. I medzi nami je mnoho takých rodín, ktorí sú kvôli karanténe rozdelené, či spretrhané. Minimálne v tom slova zmysle, že tieto sviatky nemôžu tráviť spolu tak ako po iné roky. I dnes je nemálo tých, ktorým neostáva nič iné iba plakať alebo si zúfať nad tým, čo sa to stalo. Následky vojny s vírusom sú všade vo svete zjavné, priatelia!
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi! Tak vtedy ako aj dnes všetkým tým, ktorí už prestali vidieť akúkoľvek perspektívu krajšej a lepšej budúcnosti predostiera prorok Ezechiel mocný obraz o znovu obživených mŕtvych. Týmto obrazom všetkým vystrašeným, smútiacim, pochybujúcim, strácajúcim nádej chce Ezechiel povedať jedno : Boh nie je na kolenách! Božia moc nie je zlomená. Nie je všetkému koniec. Práve naopak! Ten, ktorý dokáže do mŕtvych údov vdýchnuť dych života, Ten dokáže aj všetkých tých, ktorí strácajú nádej a perspektívu naplniť novým životom, novým zmyslom, novým poslaním, novou nádejou.
Drahí priatelia! To, o čom i nám dnes Ezechiel hovorí, nie je žiaden horor! Naopak! Je to príbeh o Božej veľkosti a moci. Je to príbeh, ktorý namiesto beznádeje stavia nádej. Namiesto konca nový začiatok. A namiesto smrti život! Ajhľa, ja vovediem do vás ducha a ožijete … Bratia a sestry, toto slovo nebolo určené iba Izraelcom spred mnohých storočí, či tisícročí. Je to slovo, ktoré je dnes určené nám všetkým, ktorí sme ochotní veriť mu, prijať ho, nechať sa ním potešiť a povzbudiť. Je to slovo, ktoré je určené všetkým tým, ktorí sú ochotní i v čase korony veriť v Božiu veľkosť a moc.
My, keď sa dnes pohybujeme po verejnosti, nosíme rúška, aby sme na seba nedýchali. No dnes skúsme v tomto smere spraviť výnimku! Dajme si, obrazne povedané, rúško dole a dovoľme Bohu, aby na nás dýchol! V Jeho dychu je totiž život, a to nielen ten pozemský, ale predovšetkým ten večný. Otvorme sa preto pre Boží dych, ktorý chce i na nás prúdiť, aby nás oživil, povzbudil, posmelil, vzmužil, dodal odvahu a naplnil slobodou pre život plný nádeje, pre život plný dobrej perspektívy! Dobrej preto, lebo je v Božích rukách. Dobrej preto, lebo Boh sám o nej hovorí takto: Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami – znie výrok Hospodinov – úmysly smerujúce k blahu, a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej (Jeremiáš 29,11).
Drahí priatelia, na základe aj týchto zasľúbení ako kresťania dnes spoločne s apoštolom Pavlom vyznávame, že tým, ktorí Boha milujú, všetky veci slúžia na dobro. A tak dnes spolu s celou kresťanskou cirkvou prosíme : Pane, dopraj mi cítiť na sebe Tvoj dych, aby som i ja obžil, tak telesne ako aj duchovne! Amen.
