1. slávnosť Veľkonočná – Koniec, ktorý nie je koncom
Written by radovan on apr 15, 2017 in - No Comments
Veľkonočná – 16. 4. 2017
„Koniec, ktorý nie je koncom“
Bratia a sestry : Pokoj vám!
Na úsvite prvého dňa po sobote, hneď po východe slnka prišli k hrobu … Áno, presne tak o tom píše evanjelista Marek. Slávnu veľkonočnú udalosť Ježišovho vzkriesenia datuje na prvý deň po sobote. Pokiaľ sobotu v židovskom ponímaní chápeme ako posledný, siedmy deň týždňa, potom prvý deň po sobote môžeme pokojne označiť ako ôsmy deň. Uvedomujem si, že to pre nás nie je štandardné nazeranie na počítanie dní, nakoľko my dni týždňa počítame do sedem a potom začíname opäť od prvého. Ôsmy deň v kalendári jednoducho nemáme. Ten deň totiž nepatrí do nášho chápania času. Je to deň, ktorý patrí do večnosti. Je to niečo ako deň Boží. Je to deň, ktorý vytŕča z obvyklého chápania a nazerania na čas. V Biblii čítame, že to bolo práve ôsmeho dňa, keď Hospodin uzavrel zmluvu s Abrahámom. Ôsmeho dňa bol Áron vysvätený za kňaza. Dávid bol ôsmym synom svojho otca Izaja. Bol najmladší a spočiatku sa s ním ani nepočítalo. A predsa práve on sa mal stať kráľom Izraela. Ôsmeho dňa po narodení sa v Izraeli konala obriezka každého chlapca. Ôsmeho dňa akoby sa večnosť prelamovala do časnosti. Ôsmeho dňa sa všedný život mení na život s Bohom. A práve o tejto zmene je aj slávnosť Veľkej noci. Je to o prelome večnosti do časnosti. (Otčenáš …)
Marek 16, 1 – 8
1 Keď sa skončila sobota, Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salomé nakúpili voňavé oleje, aby ho išli pomazať. 2 Na úsvite prvého dňa po sobote, hneď po východe slnka prišli k hrobu. 3 Hovorili si medzi sebou: Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu? 4 Keď sa lepšie prizreli, videli, že kameň je už odvalený. Bol totiž veľmi veľký. 5 Vošli do hrobu a napravo videli sedieť mládenca oblečeného do bieleho rúcha. Zľakli sa. 6 No on im povedal: Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Niet ho tu — bol vzkriesený. Hľa, miesto, kde ho položili. 7 Ale choďte a povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal. 8 Nato rýchlo vybehli a utekali od hrobu, pretože sa ich zmocnila úžasná hrôza a boli ako bez seba. Ale nikomu nič nepovedali, lebo sa báli.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia vo vzkriesenom a živom Pánovi!
V evanjeliu čítame, že keď Ježiš umieral, celú zem pokrývala tma. Čierny deň. Teraz však, vo veľkonočné ráno, vychádza týmto ženám slnko. Majú namierené k Ježišovmu hrobu, aby dokončili proces balzamovania mŕtveho tela, ktorý sa v piatok večer s prichádzajúcim šabatom pre krátkosť času nestihol dokončiť. Hľadá sa zopár silnejších chlapov, ktorí by im pomohli odvaliť ťažký kameň spred vchodu do hrobu. Ale tí tu nie sú. Ženy sú samé. Naozaj sú až také samé?
4 Keď sa lepšie prizreli, videli, že kameň je už odvalený. Bol totiž veľmi veľký. 5 Vošli do hrobu a napravo videli sedieť mládenca oblečeného do bieleho rúcha. Zľakli sa. Čo je to za mládenca? Ostatní evanjelisti z neho urobia rovno anjela. Marek nám hovorí iba toľko, že to bol mládenec. Oveľa dôležitejšie je však to, akú správu má ten mládenec. Je to dobrá správa, pretože i on sám sedí napravo od hrobu. Nuž a pravá je v Biblii vždy tou dobrou stranou. Mládenec so správou prišiel priamo z neba, pretože jeho rúcho je biele. Nuž a biela je farbou neba.
Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Niet ho tu — bol vzkriesený. Hľa, miesto, kde ho položili. Hrob je prázdny. Tohto človeka smrť nezadržala. Evanjelista Marek týmto obrazom vydáva svedectvo o svojej viere, že Boh prijal ukrižovaného Ježiša do svojej slávy. Kde sa v ňom berie toľko viery? Veď on sám predsa ako pisateľ evanjelia pri týchto udalostiach osobne nebol prítomný! Odovzdali mu ju však ľudia, ktorí boli pred ním a medzi inými aj samotný vzkriesený Ježiš. Bratia a sestry, takto vidíme, že pre evanjelistu Marka viera nie je iba ľudský dar, ktorý jemu niekto odovzdal a on ho vďačne prijal. Je to predovšetkým dar Boží. Nuž a dôkazom toho je mládenec, ktorý na sebe má rúcho – biele a čisté ako samotné nebesá. Bol vzkriesený – hovorí.
… choďte a povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal. Ježišovi učeníci nemajú hľadať svojho Pána v hrobe. Tak kde teda? V Galiley. V Galiley sa predsa Ježišom nechali povolať. Tam Ho nasledovali. Tam Mu slúžili, a mládenec v bielom súdi, žeby v tom mali aj teraz pokračovať … povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley.
Bratia a sestry, prečo sa tu o Petrovi hovorí zvlášť? Pravdepodobne sa tým chce zdôrazniť, že Boh je Bohom odpustenia. Večný Boh sa zmiloval nielen nad svojim Synom, ale skrze Neho aj nad celým svetom, ktorý Ho zaprel. Prázdny hrob stelesňuje vieru ranej cirkvi, že smrť nemá posledné slovo. Pri prázdnom hrobe sa však zvestuje ešte aj niečo navyše : Posledné slovo nemá ani vina. Tí, ktorí Ho nasledovali a padli, môžu povstať nanovo. Nanovo sa môžu stáť Jeho učeníkmi . Bratia a sestry, prázdny hrob nie je nič iné ako Božia ponuka a možnosť začať odznova. Dá sa začať nanovo. Kým žijeme, vždy je na to príležitosť. … predchádza do Galiley. Tam ho uvidíte …
Ale ako Ho uvidia? Na rozdiel od ostatných evanjelistov, ktorí svoje evanjeliá spísali až po ňom, Marek nám nehovorí nič o tom, ako sa Ježiš svojim učeníkom zjavoval po svojom vzkriesení. Ako Ho teda uvidia? Uvidia Ho ako nasledovníci. Pán Ježiš síce vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesá. Nie je teda tu. Lenže On neprebýva niekde „vysoko nad oblakmi“. On je aj tu medzi nami. Je medzi nami vo veľkonočnom príbehu, ktorý sa o Ňom až doposiaľ rozpráva. V príbehu, ktorý je živý, tak ako aj Ten, ktorý bol Vzkriesený, je živý.
Nato rýchlo vybehli a utekali od hrobu, pretože sa ich zmocnila úžasná hrôza a boli ako bez seba. Ale nikomu nič nepovedali, lebo sa báli. Bratia a sestry, to sú posledné slová Markovho príbehu. Je to vskutku dosť zvláštny koniec. Prečo končí evanjelista práve takto, náhle? Akoby ešte všetko nebolo dopovedané. Prečo ženy utečú a navyše ani nikomu nič nepovedia? Len na okraj poviem, že počas celých stáročí pôsobil kresťanom tento Markov strohý koniec rozpaky. Neznámi autori k nemu preto v rôznych verziách pripájali uspokojivejší záver. Ten však nepochádza z Markovho pera, a preto nie je autentický. I keď sa nám to zdá divné, predsa len držme sa toho, že evanjelista Marek vedel, prečo končí práve takto!
Áno, uznávam. Je to dosť smutný koniec. Ženy na tomto mieste jednajú rovnako ako muži pred nimi. Akoby semeno Ježišovho slova aj pri nich padlo na skalnatú pôdu. Sú vystrašené, ich viera je nedostatočná. A to práve vo chvíli, keď nádej celého kresťanského sveta sa upína k nim. Tým ženám sa dostalo niečoho výnimočného! Kto iný ak nie ony by teraz mali ďalej zvestovať Božie evanjelium? Tieto ženy, rovnako tak ako muži nasledovali Ježiša a slúžili Mu počas celej tej dlhej cesty z Galiley do Jeruzalema. Počúvali Ho v synagógach a ľudských príbytkoch, keď kázal nové učenie ako Ten, kto má moc. Prijímali z Jeho rúk chleby a ryby. Pozorovali Jeho záujem o nemocných, chorých a trpiacich, tiež Jeho lásku k deťom. Vedia, že umlčal démonov a utíšil búrku. Poznajú podobenstvá, ktoré po sebe zanechal. Vedia tiež o nenávisti, ktorú voči sebe vyvolal. Vedia o zlyhaní Jeho priateľov, o Jeho úzkosti na nádvorí, o mlčaní pred sudcom, o ukrižovaní i pohrebe. Je tu však jedno, čo vedia iba ony samé, pretože iba ony to počuli od mládenca v bielom rúchu : že Syna človeka nič nemôže odlúčiť od lásky Božej. A že presne toto isté platí aj pre Jeho verných.
Tak čo bude teraz ďalej, priatelia? Keď sa už aj ženy porúčajú, neostane nikto, kto by hovoril, ako to bolo ďalej. Prečo práve tu končí evanjelista svoj príbeh? Mám za to, že je to tak preto, aby túto otázku vyprovokoval pri nás, svojich čitateľov. Robí tak preto, aby sme si uvedomili, že tú správu z neba nedostali len tie ženy, ale rovnako tak aj my. Marek chce, aby sme aj my, ktorí tu sedíme a počúvame jeho príbeh, teraz Ježiša nasledovali „do Galiley“.
Evanjelista Marek sa celkom geniálne postaral o to, aby sme jeho knihu nemohli len tak zavrieť a vrátiť sa k svojim všedným záležitostiam. Svoje evanjelium začal začiatkom, ktorý nebol začiatkom, pretože Ježiš nezačal existovať až od svojho narodenia z Panny Márie. Existoval predsa už aj celú večnosť predtým. Nuž a končí koncom, ktorý nie je koncom. Príbeh o Ježišovi sa totiž nekončí pri Jeho prázdnom hrobe.
Drahý priateľ, Markovo evanjelium nemôžeš len tak zavrieť. Musíš ho otvoriť opäť na začiatku. Musíš sa akoby vrátiť opäť do Galiley. Práve tam totiž pred tebou ide Syn človeka vo svojej skutočnej ľudskosti. Na tejto ceste Ho i ty nasleduj! Dnes teda, keď sa i my ocitáme pri prázdnom hrobe, akoby sa nám chcelo povedať : Cesta za Ježišom nie je slepá cesta. Naopak! Je to cesta k životu. Je to cesta nasledovania toho Dobrého Pastiera. Je to cesta s pohľadom upretým na zasľúbenú zem – na večnú otčinu v nebesiach. Poď po tejto ceste aj ty! Amen.
