1. slávnosť Veľkonočná – o /ne/smrteľnej duši
Written by radovan on mar 30, 2024 in - No Comments
- slávnosť Veľkonočná – 31.3.2024
„… o /ne/smrteľnej duši …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od vzkrieseného a živého Pána Ježiša Krista! Amen.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, drahí bratia, milé sestry!
Vo svojich dvoch listoch do Korintu vysvetľuje apoštol Pavol svoje pohľady na budúci život oveľa intenzívnejšie než v ktorýchkoľvek iných svojich listoch. Pokiaľ sa však dnes, na Veľkonočnú nedeľu, chceme zamýšľať nad vzkriesením, musíme najprv správne porozumieť smrti. Iba keď správne porozumieme smrti, iba potom môžeme správne pochopiť to, ako Ježišovo vzkriesenie z mŕtvych prináša nádej, ktorá sa vzťahuje za hrob, až do večnosti … (Otčenáš)
1K 15, 12 – 14.20
12 Keď sa teda hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, ako potom niektorí z vás hovoria, že niet zmŕtvychvstania? 13 Veď ak niet zmŕtvychvstania, ani Kristus nebol vzkriesený. 14 Ak však Kristus nebol vzkriesený, potom je márne naše kázanie a márna je aj vaša viera. 20 Kristus však bol vzkriesený z mŕtvych ako prvotina tých, čo zomreli.
Drahí priatelia, nábožné kresťanské zhromaždenie!
S akými názormi na smrť sa teda apoštol Pavol stretol vo svojej dobe, na svojich misijných cestách? Pozrime sa najprv na postoj tzv. epikurejcov! Epikurejskú filozofickú školu založil Epikuros. Tento filozof mal načisto vyhranený postoj k smrti. Hovorieval: Smrť, tá strašná vládkyňa, pre nás nič neznamená. Pretože dokiaľ existujeme, smrť tu nie je. A keď smrť príde, nie sme tu už viac my. Epikuros učil, že si zo smrti nemáme robiť starosti, pretože pokiaľ žijeme, smrť pre nás neexistuje. A keď budeme mŕtvi, tak budeme jednoducho mŕtvi. Tak načo si s tým robiť starosti? Epikurejská filozofia bola asi o tomto: Buď šťastný! Ži pre prítomnosť! Uchop dnešok a o zajtrajšok sa nestaraj!
Pravda je však taká, že smrť je skutočnosť, ktorej sa nikto nevyhne. Tak ako to nechal vytesať jeden rímsky občan menom Germanus nad svoju hrobku: Milý okoloidúci! Čím si ty, tým som bol aj ja. A čo som ja, budeš skoro aj ty. Užívaj si preto svoj smrteľný život! Skutočnosť je taká, bez ohľadu na to, či sme ochotní si to pripustiť alebo nie, že smrť je pre všetky ľudské bytosti veľkou realitou. Podľa Písma svätého iba dve postavy opustili tento svet ako živé. Henoch, o ktorom v knihe Genezis čítame, že chodil s Bohom a prorok Eliáš. Všetci ostatní sa museli podriadiť tej konečnej realite – smrti.
Keď apoštol Pavol prišiel do Korintu, stretával mnoho ľudí, ktorí boli akýsi plní beznádeje pod vplyvom epikurejskej filozofickej školy. Tá totiž učila iba nekonečnú prázdnotu za hrobom. Odráža sa to na mnohých hrobových kameňoch, ktoré sa našli z čias antického Grécka. Smrť je nekonečná noc, po ktorej už nikdy nepríde ráno. Pavol tak na svojej misijne ceste vstupuje medzi ľudí, ktorí sú nakazení pocitom beznádejnej budúcnosti. Smrťou sa totiž končia všetky ich vyhliadky.
Samozrejme, že okrem epikurejcov tu boli aj iné filozofické pohľady. Napríklad platonizmus. Platón a jeho učiteľ Sokrates učili, že ľudskou prirodzenosťou je nesmrteľnosť. Verili v zvláštny dualizmus. V zlé a smrteľné telo na jednej strane a v dobrú a nesmrteľnú dušu – na strane druhej. Hmota je zlá, duch je dobrý. Keď hmotné telo zomrie, duša je vyslobodená z otroctva hmotného tela. Stáva sa slobodnou k vyššej existencii. Podľa tohto učenia je smrť síce nevyhnutným údelom všetkých, ale nemusíme sa jej báť, pretože nám otvára dvere k vyššej posmrtnej existencii. Toto bola zrejme prevládajúca filozofia aj v samotnej Pavlovej dobe.
V Pavlovej dobe Gréci udržiavali čulý kontakt okrem iných aj s Egyptom. Nuž a egyptské pohľady na smrť rovnako tak vplývali na grécke myslenie. Egyptská viera v posmrtný život sa točila okolo Ká a Bá. Egypťania verili, že ľudská duša pri smrti opúšťa telo a bezcieľne sa potuluje podsvetím, dokiaľ opäť nenájde a nepozná telo zosnulého. Nuž a keď ho nájde a pozná, vráti sa doň a ostane v ňom. Preto Egypťania svojich mŕtvych mumifikovali. Preto boli ich sarkofágy zdobené ich podobizňami.
Takisto tu boli vplyvy perzské a orientálne. Aj oni verili v dvojakú podstatu človeka: telesnú a duševnú. Aj oni verili, že smrťou je duša vyslobodená z tela a vystupuje do vyšších rovín života. Dá sa teda povedať, že viera v nesmrteľnú dušu je tak spoločným znakom gréckeho platonizmu, egyptského mysticizmu ako aj perzského dualizmu. Je tu spoločná predstava duše, ktorá je smrťou vyslobodená z nižšej podoby života a existencie, aby následne mohla vystúpiť do vyšších sfér.
Dovolil by som si povedať, že na svojich potulkách sa Pavol sa v podstate stretol s dvoma hlavnými prístupmi ku smrti. Jeden predstavoval úplnú beznádej. Presvedčenie, že po smrti už nie je vôbec nič, iba temná noc, ktorá nikdy nebude ukončená ránom. Takýto prístup sa objavuje napríklad na pohanských hroboch v rímskych katakombách: Zbohom mami! Už sa nikdy neuvidíme. Zbohom miláčik! Do nevidenia! Nič viac iba beznádej a čisté zúfalstvo … Stretol sa však tiež s platonizmom, egyptským mysticizmom ako aj perzským dualizmom, kde sa objavovala viera v posmrtnú existenciu duše v nejakej vyššej forme.
Tak či onak ani jedno ani druhé Pavla neovplyvnilo, pretože jeho myseľ bola naplnená židovským Písmom. Pavol bol Žid, ktorý sa nenechal nakaziť gréckou filozofiou. Pavol bol Žid a od malička bol formovaný učením hebrejskej Biblie. Pavol takto ostal imúnny voči okolitým názorom. Tento apoštol neveril v prirodzenú nesmrteľnosť človeka. Neveril v to, že zatiaľ čo telo sa rozpadne v prach, nesmrteľná duša sa vznesie niekam hore. Pavol veril v telesné vzkriesenie z mŕtvych.
Drahí priatelia, tak či onak, predstava telesného vzkriesenia bola pre grécku filozofiu cudzia. V gréckom slovníku nič také ako „vzkriesenie“ nebolo. Keď Pavol stál pred epikurejskými a stoickými filozofmi v Aténach na Areopagu, povedali mu: Budeme ťa počúvať aj inokedy. Pojem vzkriesenie sa v ich slovníku jednoducho nevyskytoval. Takéto slovo rovnako tak nepoznali ani Egypťania. Rovnako tak sa slovo „vzkriesenie“ nevyskytovalo ani v slovníku perzského dualizmu.
Milé sestry, drahí bratia! Pavol veril, že mŕtvi vstanú zo svojich hrobov. Keď Pavol prišiel do mesta Korint, hlásal v ňom Ježiša – a to Toho ukrižovaného, ktorý bol pochovaný v hrobe. Strávil v ňom zvyšok piatku, celú sobotu, aby sa vrátil k životu v prvý deň nového týždňa, teda v nedeľu. Pavol hlásal Ježišovo vzkriesenie. Ako farizej veril v telesné vzkriesenie z mŕtvych po celý svoj život. Ale kým sa nestretol so živým Ježišom na ceste do Damasku, nerozumel tomu, ako by sa to mohlo stať. Tam však pred Ním stál z hrobu telesne vzkriesený Ježiš osobne. A to bol základ jeho nádeje. Nádeje vo vzkriesenie z mŕtvych.
Práve cirkevnému spoločenstvu v Korinte napísal apoštol Pavol najväčšie i najvýznamnejšie pojednanie o fenoméne smrti: 3 Lebo predovšetkým som vám odovzdal, čo som aj sám prijal, že podľa Písem Kristus zomrel za naše hriechy, 4 že bol pochovaný a tretieho dňa vzkriesený podľa Písem 5 a že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. (1K 15,3 – 5). Toto bolo jadro Pavlovho evanjelia. Smrť, pohreb a vzkriesenie Ježiša z mŕtvych. Pavol učil, že v súlade s Písmom Ježiš vstúpil do Jeruzalema. Bol ukrižovaný v piatok, celú sobotu preležal v hrobe a bol navrátený k životu v nedeľu ráno. To, čo vstalo z hrobu, to nebol nejaký duch zbavený tela. Nebola to duša zbavená pút tela. Nie. Pavol učí, že Ježiš vstal v dokonalom oslávenom duchovnom tele.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie! Na Veľký Piatok Ježiš vstúpil do ríše smrti. Smrť – to je diablov vynález. Je to jeho ríša. On sám si ju privlastnil. Grécke slovo „hádes“, ako názov pre posmrtnú ríšu všetkého živého, satan vyhlásil za svoje zvrchované kráľovstvo. Ježiš zomrel a zostúpil do hádu. Zomrel a bol uložený do hrobu. A diabol sa radoval: Teraz som ho dostal. Teraz je môj. Už mi patrí a ja som jeho majiteľ. Ale Pavol hovorí, že sa stal zázrak všetkých zázrakov. Že Ježiš vstal a vyšiel z hrobu živý a vo svojom tele. Živý naveky. Pavol hovorí, že práve na tomto je založená aj naša nádej.
V liste Židom 2,9 čítame: 9 Hľadíme však na Ježiša, postaveného o niečo nižšie ako sú anjeli, ktorý, pretože pretrpel smrť, bol ovenčený slávou a cťou, lebo z Božej milosti okúsil smrť za každého. Vidíme Ježiša, ktorý bol postavený len niečo nižšie ako anjeli. To všetko preto, aby mohol podstúpiť smrť a mohol zomrieť za všetkých. Drahí priatelia! Prečo sa vlastne Ježiš stal ľudskou bytosťou? Prečo vstúpil do tejto ríše ľudských záležitostí? Apoštol pokračuje vo verši 14, 15: 14 Keďže deti majú účasť na krvi a tele, podobne i on sa stal jedným z nich, aby smrťou zničil toho, čo mal moc nad smrťou, totiž diabla, 15 aby vyslobodil tých, ktorých po celý život zotročoval strach pred smrťou. Inými slovami povedané: Ježiš sa musel stať človekom, aby sa ocitol v dosahu smrti. Aby ju mohol zažiť na svojom vlastnom tele. A aby potom svojim vzkriesením mohol poraziť toho, ktorý smrť používa ako svoj nástroj. Vo Veľkonočné ráno sa v podstate stalo toto: Ježiš v hrobe porazil diabla. Ježiš sa vrátil do života a apoštol hovorí, že tým vyslobodil aj nás, ktorých strach zo smrti spútaval po celý život.
Pavol, keď sa stretol s gréckou filozofiou, stál pred vážnou otázkou: Čo to znamená, že Ježiš sa vrátil do života? Sokrates aj Platón učili, že človek po smrti žije ďalej. Že naša existencia na seba vezme iba vyššiu formu. K čomu je teda potom dobré Ježišovo telesné vzkriesenie? K čomu potrebujeme telo, keď duša je omnoho čistejšia, zatiaľ čo telo je zlé? V takomto kontexte by Ježišova smrť potom nemala naozaj žiaden veľký význam. Napriek tomu sem Pavol prišiel hlásať Ježiša ukrižovaného a v tretí deň vzkrieseného ako základ svojej nádeje vo večný život.
Podstatou problému bolo, že pokiaľ smrťou zostupujete do hádu – ríše mŕtvych, dostávate svoju odplatu – či už dobrú alebo zlú. Logicky vystáva otázka: Potom načo je ešte dobré nejaké vzkriesenie? Táto otázka sa dotýkala aj ľudí v cirkvi. Pavol čelí týmto faktom nasledovne. Tak ako sme to počuli z dnešného kázňového textu: 12 Keď sa teda hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, ako potom niektorí z vás hovoria, že niet zmŕtvychvstania? 13 Veď ak niet zmŕtvychvstania, ani Kristus nebol vzkriesený. 14 Ak však Kristus nebol vzkriesený, potom je márne naše kázanie a márna je aj vaša viera. 20 Kristus však bol vzkriesený z mŕtvych ako prvotina tých, čo zomreli (1K 15, 12 – 14.20).
Pravda je taká, že niektorí kresťania v Korinte zastávali názor, že žiadne vzkriesenie nebude. Nie je potrebné, nakoľko duša sa už odobrala na miesto svojho večného určenia. Nech už je to odmena alebo trest. Pavol hovorí: Pokiaľ je to pravda, potom evanjelium nemá žiadnu moc. Potom by ani Ježišovo vzkriesenie nedávalo žiaden zmysel. Ale ja vám hovorím – hovorí Pavol – že Ježiš vzkriesený bol, a síce ako prvý zo všetkých, ktorí ho budú vo viere nasledovať. A my, ktorí snáď zomrieme ešte pred Jeho príchodom, budeme v onen veľký deň vzkriesení rovnakým spôsobom.
Drahí priatelia! Čo z toho všetkého povedaného pre nás vyplýva? Grécka filozofia ako aj ostatné názory, o ktorých sme si dnes povedali, sa načisto rozchádzajú s židovským chápaním života a smrti. Hebrejské poňatie týchto záležitostí bolo veľmi jasné. Písmo učí, že človek je smrteľný. V Biblii nie je ani jedno miesto, kde by sa hovorilo, že človek má nesmrteľnú dušu. Áno, slovo duša sa v Písme svätom nachádza viac ako 1600x. Ale nikdy tam nie je reč o duši nesmrteľnej. Biblia celý čas učí, že človek je smrteľný. Takto to chápal aj Pavol.
Dobre poznal to miesto z Jóba 4,17: 17Môže byť smrteľník spravodlivejší ako Boh a muž čistejší ako jeho Tvorca? Pavol chápal, že nesmrteľný je jedine Boh. Tak to napokon vyjadril vo svojom liste 1Tim 6, 14 – 16: 14 Zachovaj tento príkaz bez poškvrny a bez úhony až do zjavenia sa nášho Pána Ježiša Krista, 15 ktoré v určenom čase ukáže blahoslavený a jediný Panovník, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich, 16 on, ktorý jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktorého nikto z ľudí nevidel a ani nemôže vidieť. Jemu česť a večná moc. Grécki filozofi učili, že sme nesmrteľní od prirodzenosti. To sa však diametrálne líšilo od učenia Biblie. Pavol učil, že jediný nesmrteľný je Boh. Keď však píše kresťanom do Ríma, nabáda ich k tomu aby usilovali o nesmrteľnosť To znamená, že jedného dňa budeme vzkriesení k nesmrteľnosti: 51 Počúvajte, poviem vám tajomstvo: Nie všetci zomrieme, ale všetci budeme premenení, 52 naraz, v tom okamihu, na posledný zvuk poľnice. Keď zatrúbi, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my budeme premenení. 53 Lebo toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. 54 Keď si však toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo! (1K 15, 51 – 54).
Slávnostné kresťanské zhromaždenie! Problém nastal, keď postupom času sa určití vzdelanci snažili to staré s tým novým uviesť do súladu a zmiešať jedno s druhým dohromady. Lenže ako možno spojiť to, čo je vo svojej podstate protichodné? Hebrejské písmo učí, že keď človek zomrie, je to ako keby usnul. Bude spať so svojimi predkami až do určitého okamžiku v budúcnosti, do momentu vzkriesenia. Naproti tomu Platón učí, že vo chvíli smrti je duša uvoľnená, aby vystúpila do čistejšieho stavu.
Problém postupne narastal. Predstava nesmrteľnej duše postupne opäť ožíva, dokonca aj v kresťanskom myslení. Takéto názory sa v kresťanstve objavujú už na konci 2. storočia n.l. Pravda je však taká, že je to myšlienka, ktorá je Biblii absolútne cudzia. Myšlienka prevzatá z gréckej filozofie. Postupne sa však udomácňovala v cirkvi viac a viac, až nakoniec úplne vytlačila biblické poňatie smrti ako spánku až do vzkriesenia. Pavlovi to, samozrejme, robilo starosti, a preto cirkvi písal, aby vzdorovala a odolávala týmto pohanským predstavám o nesmrteľnej duši. Namiesto toho mali prijať dobrú správu o Ježišovej smrti, pohrebe a vzkriesení z mŕtvych.
Podľa Pavla Ježiš porazil posledného nepriateľa. Porazil smrť. A to je základ našej nádeje na budúci život. Človek po smrti spí až do vzkriesenia: 28 Nečudujte sa, že prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas 29 a tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, kým tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie (J 5, 28 – 29). Kedy sa to stane? Ježiš hovorí, že zaznie Jeho hlas. Pavol zas hovorí, že sa to stane na zavolanie archanjela, keď zatrúbi na poľnicu a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú ako prví. Potom toto smrteľné telo oblečie nesmrteľnosť a pominuteľné si oblečie nepominuteľnosť.
Bratia a sestry, Biblia veľmi dôsledne učí, že sme smrteľní. Že usilujeme o nesmrteľnosť. Nuž a tú získame až vtedy, keď sa Ježiš opäť vráti na zem. Nateraz máme uistenie o dare večného života. Smrť teda neznamená koniec. Veriaci ľudia síce nie sú imúnni voči smrti. Namiesto toho máme nádej, ktorá siaha až za hrob. Nuž a touto našou nádejou je Ježiš Kristus a Jeho víťazstvo nad smrťou.
Drahí priatelia! Pre pohanský svet bola smrť iba nekonečnou nocou. A potom prišiel Ježiš v tele. Žil pozemský život. Nakoniec zomrel ako každý smrteľník. Lenže potom vstal z hrobu ako nesmrteľný. Kresťania umierali v tejto víťaznej nádeji. Často boli v katakombách pochovávaní vedľa pohanov. A nad ich hrobom bolo napísané: Zbohom, mami. Dovidenia, pri Ježišovom príchode. Uvidíme sa v ten veľký deň. Boli plní nádeje, pretože Ježiš, ich Pán, porazil smrť. Smrť už viac nebola nekonečná temná noc bez rána. Smrť už nebola cestou do zúfalstva, pretože tu bola nádej. Nádej, že Ježiš bol vzkriesený a raz sa vráti, aby si vzal svojich k sebe do večnosti. Bohu dnes vďaka a chvála, že v tejto nádeji i my smieme žiť! Amen.
