10. po sv. Trojici (Kajúca) – lebo to sú dni pomsty
Written by radovan on aug 18, 2017 in - No Comments
10. po sv. Trojici (Kajúca) – 20. 8. 2017
„… lebo to sú dni pomsty …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Lukáš 21, 5 – 6.20 – 24
5 Keď niektorí hovorili o chráme, ako je vyzdobený krásnymi kameňmi a ďakovnými darmi, povedal: 6 Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni. Všetko bude zničené. 20 Keď uvidíte, že vojská obkľučujú Jeruzalem, vedzte, že je blízko jeho spustošenie. 21 Vtedy tí, čo budú v Judsku, nech ujdú do hôr. Tí však, čo budú v meste, nech z neho odídu a tí, čo budú na vidieku, nech doň nevchádzajú. 22 Lebo to sú dni pomsty, aby sa splnilo všetko, čo je napísané. 23 Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať! Lebo bude veľké súženie na zemi a hnev proti tomuto ľudu. 24 Ľudia budú padať pod ostrím meča, odvedú ich do zajatia medzi všetky národy a po Jeruzaleme budú šliapať pohania, kým sa nenaplnia časy pohanov.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Videl som raz jednu karikatúru. Boli na nej vyobrazení dvaja vystrašení chlapíci, ktorí pomaly zostupujú na pohyblivých schodoch, na eskalátore, do ohnivého, pekelného jazera. V pozadí stojí napísané : „Vitajte v pekle! Na tomto mieste sa vzdajte všetkých nádejí!“ Jeden z tých mužov sa pritom snaží toho druhého nejakým spôsobom povzbudiť : „Ale, vieš čo? Nerob si žiadne starosti! U nás v kostole máme kurz 3 k 1, že žiadne peklo neexistuje. Takže sa niet čoho báť!“
Drahí priatelia, dnes v kresťanskej cirkvi slávime 10. nedeľu po sv. Trojici. Nazývame ju aj nedeľou „Kajúcou“ a v liturgických textoch si pripomíname skazu mesta Jeruzalem. Z dejín vieme, že toto mesto sa premenilo na ruiny viackrát. No najhoršie to zrejme bolo v roku 70. n.l., keď mesto zničila a chrám dômyselne vypálila rímska armáda ako odplatu za povstanie Židov voči rímskemu útlaku. Mnoho obyvateľov mesta bolo pozabíjaných a ešte viac ich bolo vzatých do otroctva. To, čo sa vtedy v meste Jeruzalem odohrávalo, ako sa o tom dozvedáme z vtedajších historických záznamov, by sme dnes asi prirovnali k „peklu“. Preto som aj svoj dnešný príhovor začal práve karikatúrou pojednávajúcou o pekle.
Pri pozeraní kresťanských konzervatívnych televíznych kanálov sa i dnes ešte pomerne často objavuje otázka : „Veríte celkom vážne tomu, že existuje nejaké zavrhnutie, zatratenie alebo peklo?“ Je fakt, že dokonca mnohí farári majú problém na túto otázku odpovedať a sú radi, keď sa jej môžu vyhnúť. Hovoriť totiž dnes o pekle či zatratení mnohým príde ako prekonané, či zastarané. Je nemálo tých, ktorí to vnímajú ako pozostatok stredovekého cirkevného slovníka a zbytočné strašenie aj tak už dosť vystresovaných ľudí.
Čo sa týka karikatúr podobného druhu, priznám sa, pousmejem sa nad nimi. No na druhej strane si uvedomujem, že nič neriešia. Práve naopak! Vzbudzujú v ľuďoch predpoklad, že cirkev stále pracuje iba s fenoménom strachu, ktorý používa na to, aby svoje ovečky držala v hrsti. Na druhej strane: ako často sa dnes v kresťanskej cirkvi káže o súde a zatratení? Možno akurát počas posledných nedieľ v cirkevnom roku, kedy sa téma jednej z nedieľ problematike Božiemu poslednému súdu priamo venuje. Fakt je, že dnes v cirkvi radšej kážeme na príjemnejšie témy. Hovoriť o súde a zatratení, či o pekle, je totiž problematické nielen pre niektorých kazateľov. Zdá sa, že je to problematické aj pre väčšinu poslucháčov.
Áno, priatelia, Boží súd a zatratenie zaiste nie sú nosnou, či centrálnou zvesťou kresťanskej cirkvi. No človek pokiaľ má precítiť vďačnosť z veľkosti Božieho milosrdenstva a pochopiť nesmiernosť Kristovho vykúpenia, potom si musí uvedomiť aj priepastnú hĺbku zatratenia, do ktorej by bez Božej pomoci padol. To znamená : Iba keď si dokážeme uvedomiť desivosť Božieho hnevu a trestu, naše srdcia sa dokážu naplniť vďačnosťou a chválou Bohu za to, že toho všetkého smieme byť ušetrení. Veď vykúpenie, ktoré by človeka neoslobodzovalo od totálnej stratenosti, by nebolo žiadnym vykúpením. A zvesť Božieho slova, pri ktorej sa zamlčuje posledný súd, pre niektorých možno znie veľmi milo, ale v konečnom dôsledku je to falošná, neúplná a zavádzajúca zvesť.
V evanjeliu, ktoré som si zvolil ako podklad pre kázeň na dnešnú „kajúcu“ nedeľu, sa ani Pán Ježiš nevyhýba zvesti o súde. Hovorí o ňom ako o „dni pomsty“, resp. podľa iných prekladov ako o „dňoch odplaty“. Čo je zvláštne je to, že tento súd nie je zvestovaný pohanom a „neznabohom“. Naopak! Je zvestovaný Božiemu ľudu, ktorý miluje svoj chrám aj s celým bohoslužobným servisom, ktorý v ňom prebieha. Je to tak, ako o tom čítame na inom mieste Písma, a síce, že súd Boží sa začína od domu Božieho – teda od Božieho ľudu, od veriacich, ktorí nemajú výhovorky, pretože o všetkom tomto vedeli a mali sa na to dobre a zodpovedne pripraviť.
To znamená : kajúca nedeľa, ktorú v cirkevnom roku máme, tu nie je preto, aby sme prstom, či slovami poukazovali na viny a pády tých druhých, ktorí sa nám zdajú menej dobrí než my. Ide o to, aby sme videli predovšetkým veľkosť svojej vlastnej biedy. Je to presne tak, ako to aj Pán Ježiš hovorí, nesúc si svoj kríž ulicami Jeruzalema, smerujúc na Golgotu, ženám, ktoré Ho oplakávajú : Ženy, neplačte nado mnou! Plačte radšej nad sebou a nad svojim deťmi! Pretože keď sa toto deje so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým? Ide o to, aby sme videli veľkosť svojej vlastnej núdze pred Bohom. Ide o to, že pred Bohom sa nedá hrať na spravodlivého a lepšieho než sú tí druhí. Pretože : všetci zhrešili a nemajú slávu Božiu – ako o tom píše apoštol Pavol.
Dnešná nedeľa sa v cirkevnom roku neobjavuje ani preto, aby nás vydesila, resp. vyrušila v našom vnútornom pokoji. Naopak! Je tu preto, aby nám pomohla dobre sa pripraviť na tie dni, o ktorých Pán Ježiš hovorí. Nuž a tou najlepšou prípravou v Božích očiach je uznať a uvedomiť si svoju nedostatočnosť pred Ním. Vyznať svoju závislosť na Ňom. Veriť, že mi pre zásluhy Syna Božieho bude odpustené a sľubovať, že s Božou pomocou sa budem snažiť žiť inak – žiť lepšie, hodnotnejšie, kvalitnejšie. Jednoducho tak, aby to bolo Pánovi na česť a chválu.
Je nesporne zaujímavé, milí priatelia, že Pán Ježiš približne 40 rokov vopred, pomerne detailne predpovedal zničenie nielen chrámu v Jeruzaleme, ale aj celého mesta. Bolo to v čase, keď sa zdalo, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí. A predsa, prišla pohroma. Človek totiž kvôli svojim hriechom pred Bohom nikdy nie je takpovediac v bezpečí. Pred Bohom neobstojí spoliehať sa len na svoje náboženstvo, resp. na nejakú svoju pomyslenú dobrotu. Pomôcť môže iba jedno. Kráľ Dávid to nádherne vyjadruje vo svojej kajúcej modlitbe : Srdce čisté stvor mi, ó Bože a obnov vo mne Ducha pevného! Od svojej tváre ma nezavrhni a svojho svätého Ducha mi neodnímaj!
Chcem tým povedať len jedno, milí priatelia. I toto 2000 rokov staré Ježišovo slovo dnes treba brať vážne. Netreba ho brať ako strašenie. Skôr ako dobrú radu, na čo sa pred Bohom príliš neoplatí spoliehať, a na druhej strane : čo pred Pánom môže pomôcť. Židovský národ mal stále tendenciu spoliehať sa na to, že ich si Boh vyvolil, a preto sú Bohom chránení a milovaní a nič sa im nemôže stať. No z dejín vieme, čo sa stalo.
Áno, láska Božia je nesmierna. To je nespochybniteľný fakt. Ale kde sa pri človeku nájde nekajúce srdce, tam pred spravodlivým Božím súdom a trestom človeka nezachráni a nepomôže ani ona. Veď tak to vidíme aj na Golgote pri kajúcom lotrovi, ktorý si to takpovediac päť minút pred smrťou uvedomuje a na adresu Krista vyznáva : „Tento neurobil nič zlého, ale my sme spravodlivo odsúdení. Pane, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva!“ – Nuž a od Krista sa mu po tomto jeho vyznaní hriechov dostáva reakcie : Hovorím ti : dnes budeš so mnou v raji.
Drahí bratia, milé sestry, dnes keď budeme prijímať telo a krv nášho Pána pri Jeho stole, v Jeho večeri, skúsme počuť vo svojich ušiach, vo svojich mysliach a srdciach práve tieto Ježišove slová : Raz budeš so mnou v raji! A ďakujme Mu za to, že On sám všetko preto urobil, aby nás zachránil pred súdom, pred peklom ako aj pred večným zatratením. On samého seba obetoval a vydal, aby nás zachránil. Kiežby táto Kristova obeť nevyšla nazmar pri žiadnom jednom z nás! kiežby sme ju i dnes prijímali s kajúcim, pokorným a vďačným srdcom! Amen.
