11. po sv. Trojici – byť na periférii
Written by radovan on aug 24, 2017 in - No Comments
11. po sv. Trojici – 27. 8. 2017
„… byť na periférii …“
Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol ktorý je a ktorý príde! Amen.
Mt 21, 32
Ján k vám prišiel cestou spravodlivosti, no neuverili ste mu, ale colníci a neviestky mu uverili. Vy ste to videli, ale ani potom ste neprejavili ľútosť a neuverili ste mu.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnes pred sebou máme opäť vysoko aktuálnu tému, ktorá úzko súvisí s každodenným životom každého jedného z nás. Jedná sa o pýchu a pokánie. Dovolím si povedať, že tieto fenomény sú tak staré ako ľudstvo samo. Už na samotnom začiatku Písma svätého, v príbehu o pokúšaní prvých ľudí v raji sa objavuje motív duchovnej pýchy. Had, satan si práve týmto spôsobom získava pozornosť prvých ľudí. A síce poukázaním na to, že i ľudia môžu byť ako Boh. Že nič im v tom v podstate nebráni. Stačí len prelomiť zákaz, ktorý im Hospodin dal a siahnuť po ovocí stromu, o ktorom im povedal, aby z neho nejedli. Pán Boh má údajne strach, že ľudia by potom boli ako On sám a už by Ho viac nepotrebovali. Ako tento pokus duchovnej pýchy o bohorovnosť pri prvých ľuďoch dopadol, je nám všetkým známe.
Už o niekoľko stránok ďalej, opäť v 1. knihe Mojžišovej sa môžeme dočítať príbeh o stavaní Babylonskej veže. Ani to nie je nič iné ako výsledok ľudskej duchovnej pýchy. Ľudia si chcú spraviť meno a chcú postaviť takú vysokú vežu, ktorá by siahala až do neba. Avšak ani táto trúfalosť sa Hospodinovu nepáči. Nie žeby nás nechcel v nebi mať. Naopak! On všetko spravil a robí preto, aby sme s Ním vo večnosti raz mohli byť. No cesta do neba vedie iným spôsobom. Práve Nová zmluva nám o tom hovorí v slovách : Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.
Do tretice snáď ešte jeden známy starozmluvný príbeh. Verím, že príbeh mocného filištínskeho bojovníka, obra Goliáša a mladučkého izraelského pastiera Dávida netreba veľmi predstavovať. Goliáš 40 dní predstupuje a vyzýva jedného z Izraelitov na súboj. Bude to súboj iba medzi dvomi. Kto vyhrá, toho národ a armáda vyhrá. Zdá sa to ako rozumné riešenie. Ušetrí sa aspoň množstvo ľudských životov. Počas tých 40 dní si však Goliáš robí posmech z Hospodina ako Boha Izraelitov, uráža Ho a preklína svojimi bohmi. Nie je to nič iné ako do neba volajúca duchovná namyslenosť a pýcha, ktorá nemôže dobre dopadnúť. Ani nedopadne. Útly, červenolíci pastier, ktorý pri seba má iba prak a niekoľko kameňov v priamom súboji zráža obrovského Goliáša k zemi presnou ranou do čela a následne mu jeho vlastným mečom odsekne hlavu. Áno, bratia a sestry, niekedy sa Pán Boh i takýmto spôsobom poráta s tými, ktorí až priveľmi vyskakujú a urážajú Toho, kto je Pánom pánov a Kráľov. Apoštol Pavol v liste Filipským v tomto duchu píše, že raz sa každé koleno bude musieť pred týmto Bohom skloniť a uznať, že Ježiš je Pán.
V dnešnom prečítanom kázňovom texte Pán Ježiš pojednáva takisto o priepastnom rozdiele medzi duchovne pyšnými a pokornými. Tieto slová v podstate adresuje farizejom, ktorí svoju zbožnosť radi dávali na obdiv všetkým naokolo. Azda najlepšie to vidno v známom príbehu o farizejovi a colníkovi, ktorí sa v tom istom čase modlia v chráme. Pričom farizejova modlitba je predovšetkým o vychvaľovaní: Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého čo mám. Jeho modlitba je aj o porovnávaní sa s druhými, pričom v tomto porovnávaní má samozrejme vyniknúť jeho osoba a zbožnosť: ďakujem Ti, Pane, že nie som napríklad ako aj tento colník. My však opäť vieme, koho modlitba je v chráme vypočutá a Bohu milá. Je to modlitba colníka, ktorý vedomý si svojich prešľapov a hriechov, stojí len v kúte chrámu, hanbí sa oči pozdvihnúť a úpenlivo : Bože, buď milostivý mne hriešnemu!
V slovách, ktoré nám v úvode zazneli, Pán Ježiš tak konkrétne pojednáva o okrajových skupinách vtedajšej spoločnosti – o colníkoch a prostitutkách. Na tom by zatiaľ nebolo nič zvláštne. Každý by čakal, že Syn Boží ich použije ako negatívny príklad. Čo je však prekvapujúce je tá skutočnosť, že Ježiš ich ostatným dáva za vzor. Zvlášť colníci sa v Ježišovom pozemskom príbehu objavujú pomerne často. Colník Levi, ktorého poznáme aj ako evanjelistu Matúša sa v istej chvíli stáva dokonca jedným z Jeho učeníkov : 9 Keď Ježiš odtiaľ odišiel, videl na colnici sedieť istého človeka, ktorý sa volal Matúš. Povedal mu: Nasleduj ma! Matúš vstal a išiel za ním. 10 Keď potom stoloval v dome, prišli ta aj mnohí colníci a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi (Mt 9, 9 – 10).
Ďalší colník, tentokrát Zacheus, ktorý pôsobil v meste Jericho ako vrchný výberca daní sa zas vďaka stretnutiu s Ježišom totálne zmenil : 1 Potom vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. 2 A tu bol muž, menom Zacheus, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý. 3 Túžil uvidieť Ježiša, aby vedel, kto to je, no pre zástupy ho nemohol zazrieť, lebo bol malej postavy. 4 Bežal teda napred a vyliezol na divý figovník, aby ho odtiaľ videl, lebo tadiaľ mal ísť. 5 Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel hore a povedal mu: Zacheus, poď chytro dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome. 6 On chytro zliezol a s radosťou ho prijal. 7 Všetci, ktorí to videli, reptali: K hriešnemu človeku si vošiel oddýchnuť. 8 Ale Zacheus povedal Pánovi: Pane, polovicu svojho majetku dávam chudobným a ak som niekoho v niečom oklamal, vrátim to štvornásobne. 9 Ježiš mu odpovedal: Dnes prišla spása do tohto domu, veď aj on je Abrahámovým synom. 10 Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo (Lk 19, 1 – 10).
Bratia a sestry, asi netreba špeciálne vysvetľovať, že colníci ako kolaboranti s rímskou okupačnou mocou boli ľuďmi nenávidení. A prostitútkami sa zas opovrhovalo z morálnych dôvodov. Nuž a práve tieto okrajové skupiny spoločnosti, ktorými každý opovrhoval, Pán Ježiš dáva svojim poslucháčom za vzor. Dnes by sme povedali, že sa teda neobklopil práve najlepšou spoločnosťou. Ba dokonca, že sa asi načisto zbláznil, keď poukazuje na týchto ľudí ako na nasledovaniahodný príklad.
Pán Ježiš však, napokon ako aj vždy, na to má svoje dôvody. Napokon On nikdy nerobil veci len tak pre nič za nič. Vždy to bolo s nejakým úmyslom, vždy to malo nejaký zmysel. Tak je tomu i teraz. Ježiš vo svojej reči poukazuje a vracia sa k Jánovi Krstiteľovi. Ten, ako je zrejmé, požíval medzi Židmi vysokú duchovnú autoritu. Ľudia ho vnímali ako jedného z veľkých Božích prorokov. Žil veľmi skromne a bol spravodlivým. Základ jeho zvesti spočíval vo výzve k obráteniu, k viditeľnej zmene doterajšieho života, k pokániu a k vyznávaniu hriechov. A na tomto mieste si Ježiš dovoľuje svojich poslucháčov, ktorí sa profilovali ako dobrí a zbožní, odsúdiť : no neuverili ste mu. To znamená, síce ste ho počúvali, ale so svojim životom ste nespravili nič. Žijete vo svojich nevyznaných hriechoch, žijete svoje nezmenené životy i naďalej, tak ako predtým. Nič sa pri vás a s vami dokopy nestalo. Na druhej strane : colníci a neviestky mu uverili. To znamená : mnohí na základe jeho silných a Duchom Božím naplnených slov sa vzdali svojho dovtedajšieho spôsobu života. Dali sa pokrstiť na znak pokánia a odpustenia hriechov a od tej chvíle žijú iný život.
Vy ste to videli, ale ani potom ste neprejavili ľútosť a neuverili ste mu. Bratia a sestry, keď sa dejú takéto veci, keď ľudia vidia, že sa v ich okolí niekto k Pánu Bohu obrátil, malo by to so zbožnými zatriasť v ich zbožnosti. Malo by to byť tou najlepšou a najsilnejšou motiváciou k tomu, aby sme svoju spásu nezanedbávali. Aby obrátenie k Bohu, pokánie, ľútosť nad svojim životom i túžba žiť Bohu na česť a chválu, boli pri nás každodennou realitou.
Takto sa dnes opäť na záver dostávame k podobnej pointe ako pred týždňom. Opäť vidíme, že človek nemá právo odvolávať sa na svoju dobrotu, náboženstvo, zbožnosť, či dobré skutky. Všetko totiž, čo máme a kým sme, je len z Božej milosti. Človek nemá právo vychvaľovať sa pred Bohom v tom zmysle, aký je skvelý v plnení náboženských predpisov. Naopak! To, po čom Boh pri nás túži je to, čo pochopili práve zaznávaní colníci a prostitútky. Oni si uvedomujú, že Pánu Bohu nemajú čo ponúknuť. Žiadne výkony, či zásluhy sa pri nich totiž nenachádzajú. Majú prázdne ruky a vedia, že naplniť dobrými darmi im ich môže jedine Boh. A preto ich k Nemu aj vystierajú. Nuž a Boh vidiac ich odkázanosť a závislosť na Neho, pokoru a skromnosť z nich robí svojich pravých synov a dcéry, ktoré pochopili o čo v skutočnosti ide.
Drahí priatelia, dnešnou kázňou som určite nechcel povedať, že nakoniec je dobré byť zlodejom a žiť pohoršujúcim morálnym životom. To určite nie! Chcel som len povedať, že nikto z nás nemá právo povyšovať sa nad toho druhého. Nikto z nás nemá právo hrať sa na lepšieho či spravodlivejšieho. My ľudia totiž vidíme iba zovňajšok, ale Hospodin skúma naše srdcia a vidí do nich. Snažme sa teda hlavne o to, aby naše srdcia boli pred Bohom nájdené ako čisté! Veď napokon blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia! Amen.
