11. po sv. Trojici – Slovo robí človeka
Written by radovan on aug 04, 2016 in - No Comments
11. po sv. Trojici – 7. 8. 2016
„Slovo robí človeka“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Mt 21, 28 – 32
28 Čo myslíte? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal: Syn môj, choď dnes pracovať do vinice. 29 Ale ten mu odpovedal: Nechce sa mi. Neskôr to však oľutoval a šiel. 30 Prišiel teda k druhému a povedal to isté. Ten síce odpovedal: Idem, pane, ale nešiel. 31 Kto z tých dvoch splnil otcovu vôľu? Povedali: Prvý. Ježiš im odpovedal: Amen, hovorím vám, že colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. 32 Lebo Ján k vám prišiel cestou spravodlivosti, no neuverili ste mu, ale colníci a neviestky mu uverili. Vy ste to videli, ale ani potom ste neprejavili ľútosť a neuverili ste mu.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Hovorí sa, že „slovo robí chlapa“. Ja by som však dnes túto známu ľudovú múdrosť zovšeobecnil a dovolil si povedať, že „slovo robí človeka“. Dá sa povedať, že jednota slov a činov je základným predpokladom dôveryhodnosti človeka. Začínam takto preto, nakoľko aj v prečítanom Ježišovom podobenstve padne viacero slov z úst dvoch synov jedného otca. No zdá sa, že stáť si za slovom nie je práve silnou stránkou ani jedného z nich. Svojim spôsobom tak jeden ako aj druhý robí svojmu otcovi na verejnosti hanbu. Ten prvý tým, že rovno odmietne ísť pracovať, a tak v očiach komunity značne zdegraduje autoritu vlastného otca. Ten druhý tým, že síce dá prísľub, že pracovať pôjde, ale nakoniec aj tak nejde. Teda klame, a tak z vlastného otca pred všetkými spraví hlupáka.
Priatelia, čo sa nám týmto podobenstvom dnes chce povedať? Mám za to, že Pán Ježiš nám ho nepovedal len preto, aby nás naučil aká dôležitá je pravdovravnosť a aké dôležité je stáť si za slovom, a tak pracovať na svojej dôveryhodnosti. I keď aj to samo o sebe je už dosť poučné a silné. No pointa celého príbehu je ukrytá predsa len trocha hlbšie. Týmto príbehom nám Syn Boží v podstate jasne naznačuje, kto v živote naozaj plní a kto neplní Božiu vôľu. Kto naozaj realizuje Božiu vôľu a kto sa len tvári, že ju koná.
Koho teda v tomto príbehu reprezentuje ten prvý syn? Ten, ktorému sa najprv nechcelo ísť pracovať do vinice, neskôr to však oľutoval a šiel. Z kontextu je zrejmé, že svojho otca síce na začiatku sklamal svojou priamou zamietavou odpoveďou. Neskôr sa v ňom však niečo pohlo. Svoje rozhodnutie prehodnotil. Oľutoval, že otca sklamal a na verejnosti ponížil. Neostal však len pri nejakom slovnom ospravedlnení. Verejné pokánie pretavil do konkrétnej podoby, a síce tak, že nakoniec do vinice predsa len ide a pracuje tak, ako to od neho žiada jeho otec.
Ježišovým poslucháčom sa v porovnaní s jeho bratom táto reakcia javí ako správna. Resp. aby sme boli presní : z tých dvoch práve ten prvý splnil vôľu svojho otca. Nebolo to síce ideálne naplnenie otcovej vôle. Ideálne by bolo, keby sme v evanjeliu čítali niečo také, že: „Idem, pane, a šiel“. Predsa však stále lepšie ako nič. Je dobré, že aspoň časom si prvý syn svoje zlyhanie uvedomil a vykonal nápravu.
Ten prvý syn, bratia a sestry, má teda oproti svojmu bratovi predsa len jeden plusový bod. Obidvaja síce vedú dosť pochybný, diskutabilný život, predsa však : ten prvý syn si uvedomuje a rozpoznáva akúsi trhlinu, zlom a priepasť, ktoré sa postupne vytvorili medzi ním a jeho otcom, medzi jeho slovami a činmi. Následne prežíva vnútorný obrat, akýsi prerod, či – povedzme to rovno – znovuzrodenie. A práve v tomto momente sa pre nás stáva príkladom. Nielen však príkladom. Ten prvý syn je v tejto chvíli priam až akýmsi stelesnením dobrej správy evanjelia. Nuž a tá spočíva v tom, že aj ty, drahý priateľ, máš šancu vnútorne sa uzdraviť. Aj ty môžeš v živote nájsť stratenú vnútornú rovnováhu. Stane sa tak vtedy, pokiaľ v sebe nájdeš a odhalíš, či objavíš tú neraz verejne potláčanú vnútornú duchovnú rozpoltenosť a prežiješ ľútosť nad sebou samým. Prežiješ ten vnútorný duchovný prerod, obrat k Tomu Dobrému, ktorý teológia označuje pojmom „znovuzrodenie“.
Bratia a sestry, stále sme sa však ešte nedostali k tomu, koho tento syn reprezentuje. Tak ako neraz v iných prípadoch, tak aj v tomto nás Pán Ježiš svojou odpoveďou šokuje. Prvý syn je pre neho totiž synonymom pre colníkov a prostitútky. Tí svojim nečestným a pohoršujúcim životom najprv Pánu Bohu jasne povedali svoje : Nie! Keď im však Ján Krstiteľ svedčil o Božej spravodlivosti a keď verejne odhalil ich hriechy, oni robili pokánie. Prejavili ľútosť nad doterajším spôsobom života a na znamenie odpustenia hriechov sa nechávali krstiť. Svoj starý spôsob života zanechali a začali žiť nový život v súlade s Božou vôľou. Božiu vôľu naplnili teda tým, že uverili jednému z Božích poslov a prorokov, konkrétne Jánovi Krstiteľovi. Týmto aj nám jasne naznačujú, v čom spočíva naplnenie Božej vôle. Konkrétne v tom, aby sme Boha poslúchali, brali Ho vážne, na verejnosti Ho nepotupovali, nezahanbovali a nezhadzovali Jeho autoritu. Nuž a tiež tým, aby sme v Neho verili, dôverovali Mu a verili tiež Jeho poslom, ktorí sú k nám posielaní.
Bratia a sestry, Pán Ježiš colníkov a prostitútky nevyzdvihuje preto, že sú to zlodeji a ľudia s nie práve najlepšou povesťou. Vyzdvihuje ich a dáva ich za príklad predovšetkým preto, že vo svojich hriechoch sa včas spamätali. Uverili zvesti Jána Krstiteľa o potrebe a dôležitosti obrátenia. Uverili tak, že sa verejne obrátili k Bohu a toto svoje obrátenie následne deklarovali zmeneným životom. Drahý priateľ, nech si už pripadáš akokoľvek zlý, či skazený, dnešné evanjelium ti dosvedčuje jedno : Nikdy nie je neskoro na pokánie. Nikdy nie je neskoro na zmenu. Nikto nie je taký nehodný, aby ho Boh nemohol prijať a odpustiť mu.
Je tu však aj druhý syn. Koho reprezentuje ten? Ten najprv presvedčivo a kladne svojmu otcovi odpovedá : „Idem, pane“. Ostáva však len pri slovách. Pretože nakoniec aj tak nejde. Je reprezentantom tých, ktorí sa v židovskom národe vnímali ako zbožní. Reprezentuje tých, ktorí mali dosť informácií, poznatkov a vedomostí k tomu, aby v Ježišovi z Nazareta spoznali svojho skutočného Mesiáša, Vykupiteľa a Záchrancu. Žiaľ, nestalo sa tak. Tzv. zbožní z ľudu – farizeji – sú naopak spokojní so svojim statusom „Bohom vyvolených“ a naivne si myslia, že tento status je nemenný, že ho nemožno nijako stratiť. Sú presvedčení, že suché, prísne, no pritom bezduché dodržiavanie Mojžišových predpisov postačuje. Že práve to z nich robí duchovnú elitu.
No Pán Ježiš to všetko vidí ináč. Jasne im poukazuje na to, že všetko to môže a nakoniec aj bude ináč. Vôbec totiž nezáleží na postavení ani na statusoch. Nakoniec to, čo je najdôležitejšie je to, aký postoj si v živote zaujal k Synovi Božiemu a následne aj k sebe samému. Z podobenstva je zrejmé, že iba ten, kto v Ježiša uveril ako v Syna Božieho a Pána, splnil vôľu svojho Otca nebeského. A zároveň, iba ten, kto pri pohľade na seba a svoj život prejavuje ľútosť, činí pokánie – iba ten splnil vôľu svojho Otca nebeského.
Z prečítaného však vyplýva aj to, aký veľkorysý je otec vo svojej láske k svojim obidvom synom. Napriek tomu, že Ho v podstate sklamali, urazili a strápnili obidvaja, je pripravený odpustiť im a dať im druhú šancu. Dalo by sa povedať – šancu na reparát. Z podobenstva je zrejmé, že prvý syn ponúknutú šancu po čase využije. Nakoniec splní vôľu svojho otca. Pre nás z toho vyplýva toľko, že nikdy nie je neskoro dať sa zachrániť a robiť v živote pokánie. Doslova : Lepšie neskoršie ako nikdy. A vyplýva z toho pre nás aj to, že my, ktorí sa snáď sami vnímame ako zbožní, nemáme právo nikoho odsúdiť. Nakoniec možno budeme prekvapení z toho, koho každého v nebi uvidíme, kto si to podľa našich merítok nezaslúžil. Na druhej strane možno budeme prekvapení, kto každý tam nebude, no podľa našich noriem si to mal zaslúžiť.
Dnešné podobenstvo nám tak ponúka svojim spôsobom aj psychologický pohľad na človeka. Pre Božie veci a Božie a kráľovstvo sú neraz viac otvorení a osloviteľní ľudia „z periférie“, outsideri, skrachované existencie, ktorí prišli o veľa, ak nie o všetko. Ľudia, pri ktorých neraz máme tendenciu odpísať ich a „zlámať nad nimi palicu“. No práve oni sú veľakrát vďačnými poslucháčmi a prijímateľmi dobrej správy evanjelia o tom, že „prišiel som hľadať stratených“ a že „lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“.
Na druhej strane tzv. zbožní, resp. tí, ktorí samých seba vnímajú ako zbožných, ostávajú podľa dnešného podobenstva v pozícii skôr problematických ľudí. Zväčša sú spokojní so svojimi zaužívanými náboženskými formami, na ktorých nechcú nič meniť. Sú spokojní so svojim zbožným životom a v istom zmysle, poviem to prehnane, ani Spasiteľa nepotrebujú, nakoľko sa sami cítia ako dobrí a spravodliví. Práve tak sa totiž vnímali zbožní farizeji Ježišových čias. Bratia a sestry, je to i pre nás neprestajné varovanie, plynúce nám dnes z Písma svätého, aby sme nakoniec my, ktorí sa profilujeme ako „zbožní“, neboli v zástupe určených pre nebo až na konci. Resp. aby sme v ňom neboli vôbec, a síce kvôli tomu, že pre svoju zbožnosť sme zabudli, či prestali plniť vôľu nášho Otca v nebi. Nuž a vôľou nášho Otca v nebi nie je nič iné len veriť v Jeho Syna a konať pokánie. K tomu nech nám i dnes náš dobrý Otec nebeský sám pomáha mocou svojho svätého Ducha.
Drahý brat, milá sestra, zamýšľali sme sa dnes nad príbehom dvoch synov, dvoch typov ľudí. Čo sa ti zdá, na ktorého zo synov sa viac podobáš? Ono to nakoniec možno ani nie je také dôležité, pretože zlyhali obidvaja. Obidvaja sú teda hriešnici. Jeden sa však kvôli svojmu znovuzrodeniu, obráteniu, pokániu a viere stal pred Bohom omilosteným. Ten druhý ostáva zatvrdeným, pyšným a neochotným nič ľutovať, ani niečo meniť. A tak ostáva pred Bohom neomilostený a jeho hriech neodpustený.
Pán Boh nech nám preto otvára oči, srdcia a myseľ k tomu, aby sme v živote vedeli urobiť správne rozhodnutia ohľadom Pána Boha, ohľadom plnenia Jeho vôle, a tak vlastne i ohľadom našej vlastnej spásy. Amen.
