12. nedeľa po sv. Trojici – Uzdravenie hluchonemého
Written by radovan on sep 03, 2014 in - No Comments
12. po sv. Trojici – 7. 9. 2014
„Uzdravenie hluchonemého“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Mk 7, 31 – 37
31 Potom odišiel z týrskeho kraja a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru stredom dekapolského kraja. 32 Ta mu priviedli hluchého a takmer nemého človeka. Poprosili ho, aby naň položil ruku. 33 Vzal ho bokom od zástupu, vložil mu prsty do uší, dotkol sa slinou jeho jazyka, 34 pohliadol k nebu, vzdychol a povedal mu: Effatha, čo znamená: Otvor sa! 35 Hneď sa mu otvorili uši a puto jazyka sa uvoľnilo, takže správne rozprával. 36 Ježiš im dôrazne prikázal, aby to nikomu nepovedali. Ale čím väčšmi im to zakazoval, tým viac to rozhlasovali 37 a s nesmiernym údivom hovorili: Všetko robí dobre! Aj hluchým dáva sluch a nemým reč!
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi Ježišovi!
Príbeh o uzdravení hluchonemého sa stará kresťanská cirkev rozhodla veriacim ponúknuť na rozjímanie práve v dnešnú 12. nedeľu po sv. Trojici ako jeden z možných z liturgických textov. Snáď by bolo dobré na úvod vedieť, že state s Markovho evanjelia, kde jedine sa tento príbeh objavuje, stará cirkev volila ako liturgické texty len veľmi zriedka. Obracala sa k nim najmä vtedy, keď sa jednalo o veľmi závažné, centrálne témy vyznania viery, vzkriesenia, nanebovstúpenia a podobne. Tým sa nám teda hneď na úvod chce povedať, že aj dnešný príbeh o uzdravení hluchonemého v sebe zrejme skrýva jednu z veľkých tém cirkvi ako takej. Vskutku je to tak. Je to totiž téma misie a krstu. My si dnes už ani neuvedomujeme, aká významná téma to v ranej cirkvi bola a koľko zápasov kvôli misii medzi pohanmi sa medzi veriacimi a apoštolmi viedlo.
Poďme však v tejto chvíli pekne poporiadku! V prvom rade si je nutné všimnúť, že Ježiš sa nachádza na pohanskej pôde. Nie je teda doma, v Galilei. Nachádza sa uprostred pohanského sveta, ktorý reprezentuje hluchonemý človek a toho priviedli k Ježišovi. Už svojou prítomnosťou medzi pohanmi Ježiš svojim učeníkom a súčasníkom ako aj dnes nám mocne dosvedčuje, že spása, Božie slovo, Božie odpustenie, milosť a večný život nie sú určené len pre niektorých, povedzme rovno „vyvolených“. Sú to všetko hodnoty, ktoré tu sú pre všetkých. Veď všetci sme Božie deti. A Boh svojim deťom rád dáva dobré veci do života. Táto skutočnosť bola vždy silným argumentom v ranej cirkvi v diskusiách o misii. Vieme totiž, že ani medzi samotnými apoštolmi v tejto veci nebola jednota. Samotný apoštol Peter mal dlhý čas osobný problém ísť s evanjeliom k pohanom. Osobne to vnímal tak, že evanjelium je len pre Židov. Až konfrontácia s apoštolom Pavlom ako aj špeciálne zjavenie od Boha, ktorého sa mu dostalo, ho z tohto omylu vyviedlo a on stratil predsudky, ktoré ako rodený Žid mal pri kontakte s pohanmi, či kresťanmi, ktorí boli predtým pohania.
Bratia a sestry, toto je napokon silný argument aj dnes pre nás v tom zmysle, aby sme ani my ako kresťania nezotrvávali len „na vlastnej pôde“ – teda v bezpečí našich chrámov, modlitební a zborových domov, ale šli s dobrou zvesťou a osobným svedectvom o Kristovi aj medzi „pohanov“, či neznabohov, ako sa oni sami neraz nazývajú. Je to teda aj pre nás jasná výzva k misii – vo svojej rodine; na svojom pracovisku; v prostredí, v ktorom sa pohybujem a žijem. Je to jasné svedectvo o tom, že Boh má záujem o každého. Každého miluje. Každý je pre Neho vzácny, významný a dôležitý. Každý môže byť zachránený. Pre každého je miesto v kráľovstve nebeskom. Na nás je, aby sme o týchto faktoch ľuďom svedčili a na ne poukazovali.
A že pohanský svet túži po tejto dobrej zvesti, to je zrejmé z toho, že sú to samotní pohania, ktorí hluchonemého prinášajú k Ježišovi. Zrejme sa o Jeho pôsobení na pohanskom území už dozvedeli a vidia v Ňom jedinú šancu záchrany a pomoci pre ťažko postihnutého človeka. Osobne to vnímam tak, že za Ježišom prišli aj preto, nakoľko On na ich územie neprišiel ako Sudca s tvrdými slovami odsúdenia a hnevu pre ich nepoznanie pravého Boha a modloslužbu, ktorú ako pohania praktizovali. Prišiel k nim s veľkým srdcom, láskou a úprimným záujmom pomôcť im. A to ľudia vycítia. Ak sa dnes naše cirkevné rady akosi nerozrastajú, nemôže to byť aj preto, že vo vzťahu k okolitému „pohanskému“ svetu volíme nesprávny postoj? Možno viac postoj odsúdenia, pohoršenia a ľahostajnosti ako postoj empatie, nezištnej lásky, porozumenia, služby a pomoci? Dnešný príbeh nás tak učí okrem iného aj tejto veľkej pravde : Napodobňujme Ježiša v Jeho misijnom pôsobení, ak chceme vidieť úspechy! Neselektujme ľudí! Každý nám musí byť vzácny, tak ako aj Jemu bol. A predovšetkým si uvedomujme, že nikto nás nepostavil do pozície sudcov, ale svedkov Božej lásky, milosti a odpustenia, ktoré sú tu zdarma pre každého.
Nasleduje samotný akt uzdravenia. Ježiš však nemá potrebu robiť z toho show, divadlo, či pastvu pre oči. A preto berie postihnutého bokom. Berie ho bokom, aby tak jasne naznačil aj to, že uzdravenie môže nastať len v nerušenom spoločenstve s Ním. Bez vzťahu s Kristom, bez osobného spoločenstva s Ním totiž človek nemôže očakávať uzdravenie – ani telesné, ani duševné. Preto jedna z výziev kresťanskej misie spočíva v tom, že ľudia zo sveta sú pozývaní aj do spoločenstva cirkvi, kde sa človeku sprostredkúva spoločenstvo s Bohom a posilnenie tohto vzťahu. Sú pozývaní k návratu k Bohu. Toto „vzatie postihnutého bokom“ je však poukaz aj na to, že i pre nás dnes je rovnako dôležité vedieť sa sústrediť na Krista a odstraňovať rušivé elementy zo svojho života. Iba v takomto spoločenstve totiž môže nastať zázrak nového, uzdraveného a zmeneného života. Iba v takomto spoločenstve môže nastať zázrak mocného Božieho stvoriteľského aktu uzdravenia.
Je nesporne zaujímavé, v akom poradí Ježiš postihnuté orgány uzdravuje. Najprv je uzdravený sluch a až potom reč. Sluch preto, nakoľko aj viera v Boha vzniká z počúvania, ako to čítame v Písme svätom. Najprv teda Ježiš u postihnutého vytvára podmienky pre vznik viery v Boha skrze počúvanie Jeho slov a až potom uzdravuje jazyk, ktorý má následne po tom, čo človek uveril, Boha chváliť, možno aj slovami okolitého davu : Všetko robí dobre! Aj hluchým dáva sluch a nemým reč!
Na tomto procese pritom krásne vidno, čo je pre Syna Božieho pri uzdravovaní človeka vskutku prioritné. Priorita je zdravá duša, zdravý pomer k Bohu, viera. Uzdravenie tela je už len akoby sekundárny benefit, akoby taký bonus, ktorý nasleduje po tom, ako si dá človek do poriadku svoj vzťah s Pánom Bohom.
Na zázrak uzdravenia hluchonemého sa však dnes môžeme pozrieť aj ako na zázračnú udalosť, ktorá sa stane na konci vekov, keď budú naplnené všetky spásne Božie prísľuby. Tak o tom čítame u proroka Izaiáša 35, 5 – 6 : 5 Vtedy sa otvoria oči slepých aj uši hluchých sa otvoria. 6 Vtedy chromý bude skákať ako jeleň a jazyk nemého zaplesá, lebo vyvrú vody na púšti a potoky na pustatine. Pohania, ktorí boli kedysi voči Bohu hluchí a slepí, sú teraz schopní reagovať na Ježišove slová. Mesiášska doba je teda tu. Doba milosti trvá a my sme povinní ju ako kresťania využiť maximálnym možným spôsobom.
Reakcia na vykonaný zázrak na seba nenecháva dlho čakať. Je pritom zaujímavé, že Marek prináša iba reakciu davu a nehovorí nič o reakcii hluchonemého na svoje uzdravenie. Určite to však nebude preto, žeby zázrak, ktorý na ňom bol vykonaný uzdraveného hluchonemého nechal chladným. Je to skôr priestor pre nás, pre našu realizáciu. Vzniká tu priestor pre naše osobné svedectvá. Čo sme my zažili s Ježišom, keď sa nás dotkol?
Bratia a sestry, delenie sa o osobné príbehy viery patrí už odjakživa k tradíciám kresťanskej komunity. Príbeh viery pritom nie je ani tak o tom, čo sa nám stalo, ale o tom, čo to, čo sa nám stalo, s nami urobilo. Ako nás to ovplyvnilo, zasiahlo, či celkom zmenilo smer nášho života. Je smutné, že v našej evanjelickej tradícii na takéto osobné vyznania nie sme veľmi zvyknutí a keď niekto o svojom živote viery začne či už na biblickej hodine alebo modlitebnej skupinke hovoriť, zrazu ho máme akoby za čudáka alebo chválenkára, a cítime sa akýsi nesvoji. Pravda je však taká, že každé takéto svedectvo môže byť úžasným povzbudením a posilnením vo viere pre toho druhého a preto : Nebuďme skúpi na svedectvá! Zvestujme veľkosť Božej moci a slávy aj tak, ako sa Boh pri nás osobne dokázal! Dovolím si povedať, že takéto osobné svedectvá a výpovede sú neraz silnejšie ako celá nedeľná kázeň.
Milí priatelia, o tom, že osobná skúsenosť s Ježišom je veľmi dôležitá, hovorí aj nasledujúci príbeh :
Mladý mních sa pýta starého : „Otče, prečo tak málo ľudí vytrvá na ceste nasledovania Ježiša?“ Starý mních na to : „To je tak ako s tým zajacom a psami. Jeden pes zbadal zajaca. Vo vidine dobrej večere sa rozbehol za ním a začal ho naháňať. Zajac bol rýchly, a tak mu šikovne unikal. Po čase sa k psovi pridali iní psi. Všetci bežali za zajacom, ktoré síce nevideli, ale stačilo im, že ho videl ich priateľ. Po čase sa však unavili. Začali pochybovať, že nejaký zajac vôbec existuje. Svoje naháňanie zanechali, pokračoval iba ten, ktorý ho videl, a ten ho nakoniec aj dostihol. My sme takí istí,“ hovorí mních. „Iba tí vytrvajú pri Kristovi, ktorí Ho naozaj videli a stretli.“ Amen.
