12. po sv. Trojici – nie je slovo ako slovo
Written by radovan on aug 23, 2023 in - No Comments
- po sv. Trojici – 27.8.2023
„… nie je slovo ako slovo …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
1M 4, 9
Tu sa Hospodin spýtal Kaina: „Kde je tvoj brat Ábel?“ On odvetil: „Neviem. Som azda strážcom svojho brata?“
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnešná 12. nedeľa po sv. Trojici, ktorú v kresťanskej cirkvi slávime, sa v našej protestantskej tradícii spája s rečou. Presnejšie povedané: s Božím darom reči. Reč, to je vskutku obrovský dar, ktorý sme ako ľudia od Pána Boha dostali. Reč je jeden z fenoménov, ktorý nás ako ľudí odlišuje od zvierat. I keď aj zvieratá majú isté formy dorozumievania sa, predsa len skôr je to komunikácia založená na reči tela, či na inštinktoch alebo určitých zvukoch. Avšak hovoriť o reči v pravom slova zmysle, tak ako to chápeme my, ľudia, sa nedá.
Reč je úžasným darom od nášho Stvoriteľa, prostredníctvom ktorého dokážeme vyjadrovať svoje myšlienky, svoje pocity, nálady, svoje sny, očakávania, ale tiež obavy a podobne. Svojimi slovami vieme žehnať, ale aj preklínať. Svojimi slovami vieme priať, ale aj zlorečiť. Reč a slovo ako také je vskutku mocná zbraň, ktorou každý človek disponuje. Slovom sa totiž dá povzbudiť a vyliečiť, tiež však znechutiť, uraziť a zraniť. Je preto len a len na nás ako svoju reč, ako svoje slová používame. Dnešná nedeľa nás pozýva k tomu, aby sme sa vážne zamysleli nad tým ako s Božím darom reči nakladáme. Či ho viac využívame na dobro alebo či ho náhodou viac nezneužívame na šírenie hnevu, zloby, lži a závisti. Nie nadarmo nám i Pán Ježiš kladie na srdce: 36 Hovorím vám však, že v deň súdu sa ľudia budú zodpovedať za každé prázdne slovo, ktoré vyrieknu. 37 Na základe svojich slov budeš ospravedlnený a na základe svojich slov budeš odsúdený.“ (Mt 12, 36 – 37).
Drahí priatelia, reč pozostáva zo slov. Biblia je plná slov. Tak tých Božích ako aj tých ľudských. Dnes sa spoločne s vami chcem zamyslieť nad troma výrokmi, ktoré pre nás chcú byť akousi ilustráciou toho ako najprv Boží dar reči nezneužívať a potom dva príklady toho ako s Božím darom reči nakladať správnym spôsobom.
V úvode sme si vypočuli známu konverzáciu, ktorá prebehla medzi Hospodinom a Kainom: Tu sa Hospodin spýtal Kaina: „Kde je tvoj brat Ábel?“ On odvetil: „Neviem. Som azda strážcom svojho brata?“ Pán Boh dobre vie, čo sa stalo. Je mu zrejmé, že Kain svojho mladšieho brata Ábela zavraždil. Spravil tak zo žiarlivosti a z nenávisti. Teraz dáva Boh Kainovi priestor, aby sa priznal k svojmu činu a pokiaľ to dokáže, aby ho aj oľutoval. Kain však veľmi hrubým, priam až drzým a arogantným spôsobom na Hospodinovu otázku odpovedá: „Neviem. Som azda strážcom svojho brata?“ Niečo na spôsob: Čo ho mám vodiť za rúčku? Veď je už dospelý! Nech sa o seba stará sám! Dnes nechcem ani tak uvažovať nad tým, že my v skutočnosti naozaj sme svojimi vzájomnými strážcami v tom zmysle, že sme za seba zodpovední a že by sme si nemali byť navzájom ľahostajní. Nejde ani tak o to, aby sme sa do seba až príliš starali. Skôr o to, aby sme si neboli načisto ukradnutí a neodcudzili sme sa od seba ako ľudia.
V tejto chvíli, a predovšetkým v kontexte dnešnej nedele, ide skôr o to, že Boh nám dar reči nedal na to, aby sme si ním z Pána Boha robili posmech, či iróniu. Nedal nám dar reči, aby sme ho používali na klamstvá či polopravdy. Žiaľ, práve toto sa v rajskej záhrade podarilo satanovi – otcovi všetkej lži. Premeniť reč ako nástroj pravdy na nástroj nepravdy a lži. Premeniť nástroj, ktorým máme Boha vzývať na nástroj, ktorým si z Boha robíme posmech a neberieme Ho vážne. Premeniť nástroj, ktorý z nás ako ľudí má robiť pokorných Božích služobníkov na nástroj, ktorý z nás robí arogantných nafúkancov a navyše ešte aj klamárov.
Táto prvá biblická ukážka nech je teda pre nás výstrahou. A síce v tom zmysle, že za týmto účelom nám Boh reč ako svoj dar nedal.
Žalm 51, 12.17
12 Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného! 17 Ó Pane, Ty mi otvor pery, nech moje ústa Tvoju chválu zvestujú.
Druhá biblická ukážka je známou Dávidovou modlitbou, ktorá je zachytená v slovách 51. žalmu. Je to kajúci žalm, po tom ako prorok Nátan odhalil Dávidovo cudzoložstvo s Batšebou. Dávid precitol zo svojho hriechu a začal robiť pokánie. Pokánie koniec koncov mohol robiť aj Kain. Ten však túto možnosť nevyužil. Dávid uvažuje inak. Boží dar reči využíva na to, aby si pred Bohom takpovediac vylial srdce. Aby sa priznal, že zhrešil. Aby vyznal, že si zasluhuje Boží trest. No zároveň aby vyznal, že dúfa v Božiu milosť. Dúfa v Božie odpustenie, zmilovanie i milosrdenstvo.
Prosí Darcu reči, aby jeho pery a ústa otvoril k Božej chvále. Drahí priatelia, toto je správne a múdre využitie daru reči. Mimochodom: Koľko chvály vychádza z našich úst? Koľko velebenia Boha vychádza z našich pier? Keby nás tak niekto nahrával a spätne by nám pustil, čo všetko sme zo seba počas dňa vypustili, nehanbili by sme sa sami pred sebou? Nemali by sme zo seba zlý pocit? Myslím, že niekedy asi aj hej. Človek toho totiž natára abnormálne veľa. Nuž a väčšinou sú to zbytočné reči a informácie. Aj preto nás Pán Ježiš povzbudzuje k tomu, aby naša „reč bola áno, áno – nie nie. Pretože všetko, čo je navyše, je od Zlého.“ A tak to aj je. Ježiš sa nemýli.
A preto, drahí priatelia, využívajme dar reči okrem iného aj na pokánie. Na vyznávanie svojich pochybení. Na vyjadrenie svojej ľútosti. Na prosbu o Božie zľutovanie a milosť. Takéto využitie Božieho daru reči istotne poteší aj samotného Pána Boha.
Tá posledná ukážka, ktorú vám dnes chcem prečítať, je azda najkrajšie vyznanie, ktoré nachádzame na stránkach Písma svätého. Tentokrát sa jedná o Novú zmluvu, kde v Jánovom evanjeliu sú zachytené slová učeníka Tomáša, po tom, ako sa mu zjaví vzkriesený Ježiš: 24 Tu však Tomáš, jeden z dvanástich, prímenom Dvojča, nebol s nimi, keď Ježiš prišiel. 25 Povedali mu teda ostatní učeníci: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. 26 Po ôsmich dňoch zase boli Jeho učeníci dnu; aj Tomáš bol s nimi. A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! 27 Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci. 28 Tomáš mu povedal: Pán môj a Boh môj! (J 20, 24 – 28).
Pán môj a Boh môj! Od arogantného výsmechu do Božej tváre, cez Dávidovo pokánie sme sa dostali až k vrcholu používania Božieho daru reči, dovolím si povedať. Je to naše svedectvo. Je to naše vyznanie na adresu Krista, Syna Božieho. Mám za to, že toto je to najviac, prečo nám Boh dal dar reči. Preto aj apoštol Pavol kresťanom v Ríme píše: 13 Každý človek totiž, ktorý by vzýval meno Pánovo, bude spasený. (R 10, 13)
Drahý brat, milá sestra, koľko percent svojich slov venuješ práve tomuto? Svedectvu o svojom Spasiteľovi a vydávaniu svedectva o Ňom. Myslím si, že každý jeden z nás v tomto smere má obrovské rezervy. Viera síce je do istej miery vecou súkromnou, ale musí ísť von. Pretože pokiaľ sa nešíri, nie čo nie je v poriadku.
Písmo sväté hovorí, že viera je z počúvania. Ale počuť sa dá len vtedy, keď niečo bolo povedané. Nedá sa počuť to, čo nebolo vyslovené. Milí priatelia, dnes nás nedeľa s názvom: Boží dar reči – motivuje a povzbudzuje práve k tomu. Aby sme nemlčali. Ale ani aby sme zbytočne netárali. Sme motivovaní, aby sme svojimi slovami vyjadrovali pokánie spolu s Dávidom. No tiež sme vedení, aby sme spolu s Tomášom vydávali svedectvo. Zároveň sme varovaní, že reč nám Boh nedal, aby sme prostredníctvom nej klamali a robili si posmech. Tak z Boha ako aj z ľudí.
Nech nám sám Darca reči dáva múdrosť svojho Svätého Ducha, aby sme Jeho darom disponovali vždy múdro, najlepšie ako sa dá! Bohu na česť a chválu a sebe na časný prospech a večné blaho! Amen.
