14. po sv. Trojici – O ceste viery jedného malomocného
Written by radovan on sep 15, 2014 in - No Comments
4. po sv. Trojici – 21. 9. 2014
„O ceste viery jedného malomocného“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Lk 17, 11 – 19
11 Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš cez Samáriu a Galileu. 12 Keď vchádzal do jednej dediny, stretol desať malomocných mužov. Už ďaleko zastali 13 a hlasno kričali: Ježiš, Učiteľ, zmiluj sa nad nami! 14 Keď ich uvidel, povedal im: Choďte a ukážte sa kňazom! A keď odchádzali, boli očistení. 15 Jeden z nich, len čo spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha. 16 Pri Ježišových nohách padol na tvár a ďakoval mu. Bol to Samaritán. 17 Vtedy Ježiš povedal: Neboli vari očistení desiati? Kde sú ostatní deviati? 18 Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a oslavoval Boha? 19 A jemu povedal: Vstaň a choď. Tvoja viera ťa zachránila.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Stať evanjelia, ktorú sme si pred chvíľou vypočuli nesie názov: „Uzdravenie desiatich malomocných“. Pokojne by sa však mohla volať aj : „O ceste viery jedného malomocného“ alebo tiež : „O nevďačnosti deviatich malomocných“. To všetko totiž človeku rezonuje v ušiach bezprostredne po prečítaní známeho evanjeliového príbehu – dôvera v Ježiša, ktorý môže pomôcť pri prekonaní vtedy nevyliečiteľnej choroby; poslušnosť voči Jeho slovám; vďačnosť a oslava Boha za div uzdravenia pri jednom uzdravenom ako aj údiv nad nevďačnosťou pri ostatných deviatich uzdravených.
V blízkosti jednej dediny sa nachádza kolónia malomocných. Tí podľa vtedajších predpisov Mojžišovho zákona museli žiť oddelene. Dnes by sme povedali – v karanténe, aby smrteľnou chorobou nenakazili aj zdravých. Bolo to postupné umieranie zaživa. Hrozná choroba. Desať malomocných – odsúdených k pomalej smrti, vychádza v ústrety Ježišovi. Stoja zďaleka, tak ako im to prikazoval zákon a hlasne volajú : Ježiš, Učiteľ, zmiluj sa nad nami!
Túto ich iniciatívu by som v tejto chvíli chcel vyzdvihnúť a zdôrazniť. Jedná sa totiž o prvý krok na ceste viery. V tejto chvíli mám stále na mysli všetkých desiatich. Zrejme aj do ich kolónie už dorazila zvesť o Ježišovi a o zázrakoch, ktoré konal. Pri počúvaní týchto príbehov aj v nich skrsla iskrička nádeje : Ešte to pri nás nemusí byť všetko stratené! Kým je tu ten Ježiš, ešte to s nami nie je také zlé! Ešte tu je šanca! Ešte je nádej! Nuž a keď Ježiš popri ich kolónii prechádza, tejto šance a nádeje sa tí desiati aj v skutku chopia a robia svoj prvý krok za Kristom. V tej chvíli Ho ešte síce ako Krista nevnímajú. Nazývajú Ho „Učiteľ“. V gréckom originále „epistata“, teda niekto, kto má moc prikazovať, vydávať rozkazy a na Jeho slovo sa začínajú diať veci a konať zázraky. Ich viera sa prejavuje v dôvere, že nikto iný, jedine tento Ježiš, ktorý je im teraz tak blízko, im môže pomôcť. Ich viera – to je istota, že tento Učiteľ má na to, aby ich smrteľný problém vyriešil. Pred Ježiša tak predstupujú s hlasným volaním : Ježiš, Učiteľ, zmiluj sa nad nami! Je to v podstate modlitba, v ktorej oní malomocní, ale aj my dnes vyjadrujeme jedno a to isté, čo neprestajne platí : svoju úplnú závislosť na Kristovi a na Jeho zmilovaní. To je prvý krok viery : vyhľadanie Ježiša a vyznanie : Kriste, Učiteľu, Pane! Som na Tebe závislý! Jedine Ty mi môžeš pomôcť! Jedine Ty ma môžeš zachrániť! Jedine Ty môžeš zmeniť doterajšie smerovanie môjho života. Prosím, zmiluj sa na do mnou! Toto zatiaľ robia všetci desiati nemocní.
Na volanie malomocných Ježiš reaguje v podstate okamžite : Choďte a ukážte sa kňazom! Nič viac. Nerobí nijaké „čáry – máry“, nijaké „teátro“ ani nič podobné. Povie len slovo. Presne tak ako aj Jeho nebeský Otec pri tvorení vesmíru a sveta. Hospodin povedal a stalo sa. Tak i teraz nezaznieva nič viac a nič menej ako stvoriteľské slovo, ktoré v sebe má plnú božskú moc a na ktorého povel sa deje to, čo človek nedokáže vysvetliť ani pochopiť. Zatiaľ sa však ešte nič nedeje. Z kontextu sa zdá, že po vyslovení Ježišových slov sa na zdravotnom stave malomocných ešte nič nemení. Dôležité je, že slová Ježiša malomocní berú vážne. Uveria im. Ani im nenapadne myslieť si : Kam nás to posielaš? Veď keď nás kňaz, ktorý ako jediný bol kompetentný vyhlásiť človeka za uzdraveného z malomocenstva, uvidí, poženie nás ako psov. Ľudia nás rovno ukameňujú, že sme sa tak blízko priblížili k zdravým a mohli ich nakaziť. Ako nás len takto môžeš vodiť za nos? Ako sa len tak cynicky môžeš zahrávať s našou dôverou a vierou v Teba? – Áno, bratia a sestry, vieme si predstaviť, že i takto sa mohol vyvíjať ďalší scenár nášho príbehu. No nevyvíjal sa tak.
Naopak! Sme svedkami druhého kroku viery, a tým je poslušnosť voči Ježišovým slovám. Je to dôvera voči Jeho pokynom a plné spoľahnutie sa na Jeho inštrukcie. I druhý krok robia zatiaľ všetci desiati. A keď odchádzali, boli očistení – tak to čítame v evanjeliu. Akoby Ježiš ich začínajúcu vieru chcel vyskúšať, podrobiť skúške, nakoľko to tí chudáci myslia vážne alebo nie. Teraz niet pochýb, že to myslia vážne.
A v tejto chvíli nastáva v celom príbehu i v ceste viery malomocných a následne uzdravených zlom : 15 Jeden z nich, len čo spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha. 16 Pri Ježišových nohách padol na tvár a ďakoval mu. Bol to Samaritán.
A to je tretí krok na ceste viery – dosiahnutie cieľa. Žiaľ, kým doterajšie dva kroky viery – vyjdenie za Ježišom, volanie o zmilovanie a potom aj poslúchnutie Jeho výzvy – to všetko sa doteraz týkalo všetkých desiatich, posledný krok absolvuje už len jeden. Navyše je to Židmi opovrhovaný a zavrhovaný Samaritán. Iba on došiel do cieľa. Nuž a tým cieľom nebolo ani tak samotné telesné uzdravenie, ale oslava Boha silným hlasom. Takto uzdravený Samaritán vyjadruje svoju hlbokú vďačnosť a nesmiernu radosť. Svojim postojom však všetkým naokolo vyznáva ešte aj niečo navyše: V Ježišovi jedná samotný Boh, ktorý sa takýmto predivným spôsobom ujíma trpiacich. Pre uzdraveného Samaritána Ježiš tak nie je už len Učiteľ a divotvorca, ale Boh osobne, ktorý uzdravil jeho smrteľne choré telo.
Milé sestry, drahí bratia, je smutné, že naša racionalita ovplyvnená osvietenstvom, resp. to, že vo všetkom chceme mať jasno, všetkému chceme rozumieť – to všetko vyhnalo úžas, údiv, ale veľakrát aj spontánnu radosť z našich spoločenstiev. Je to tak, ako o tom spieva známy český pesničkár Honza Nedvěd : Čím toho člověk zná víc, tím smutnejší mu připadá svět. Chválospev, ktorý vychádza z úst uzdraveného malomocného nám tak dnes ukazuje, že nie je možné tento dnešný príbeh čítať ani počúvať bez toho, aby naše srdce nebolo preniknuté radosťou. Obyčajnou a čistou detskou radosťou, ktorá si nekladie otázky : Ako je to možné? Ako sa to mohlo stať? Je niečo také vôbec možné? Iste, človek sa môže takto pýtať, ale vzápätí sa hneď aj ochudobňuje o radosť a vytvára sám v sebe priestor pre pochybnosti a nedôveru. Pravda je však taká, že tieto príbehy sa pre nás nezachovali preto, aby sme pochybovali alebo špekulovali, ale predovšetkým preto, aby sme Boha dokázali aj my oslavovať, zvelebovať a chváliť. Aby sme Mu dôverovali. A to všetko aby nás prenikalo radosťou, že Ježišovo uzdravujúce slovo sa i dnes rovnako mocne môže dotknúť nás a zachrániť nás tak telesne ako aj večne.
Bratia a sestry, Samaritán nielen Boha velebil, ale „pri Ježišových nohách padol na tvár a ďakoval mu.“ Odovzdanie sa Kristovi v modlitbe a vďačnosť je akýmsi vyvrcholením viery. Je to, povedal by som, štvrtý krok na ceste viery. Táto viera Samaritána zachránila pre časnosť i pre večnosť. V jej sile vstal a šiel.
Nad onými deviatimi, ktorí sa nevrátili, aby vzdali Bohu oslavu, vyslovuje Pán Ježiš svoje rozčarovanie, údiv, ale najmä poľutovanie. Žiaľ, nie všetci, ktorým Ježiš pomohol, sa aj stávajú Jeho vďačnými a vernými vyznávačmi. Bolo tomu tak vtedy a nie je tomu ináč ani dnes. Človek, keď je zle, rýchlo uteká k Bohu a prosí Ho, sľubuje Mu hory doly. A keď sa mu dostane pomoci a vypočutia, vtedy paradoxne mnohí rýchlo zabúdajú na svojho pomocníka a záchrancu. V mojich očiach takýto postoj určite nie je fér voči Bohu ani voči Kristovi. Nemôžem si pomôcť, ale vnímam to len ako nejaké zneužitie, využitie Pána Boha a potom už nič.
Veľkosť Kristovho milosrdenstva na druhej strane je v tom, že pri tých deviatich nevďačných, ktorí zostali len pri prvých krokoch viery, Ježiš svoj zázrak uzdravenia neneguje. Ostávajú aj naďalej očistení a uzdravení. Mohli však získať omnoho viac. Záchranu a spásu pre večný život. O viac však, žiaľ, nemali záujem. Odišli teda od Ježiša síce s uzdravenými telami, ale i naďalej s chorými dušami, s chorým vzťahom k Bohu. O ich spáse sa totiž v príbehu nehovorí nič. Ich viera stačila na uzdravenie tela, ale nie na uzdravenie pre večný život. Pravda je však taká, že spása je viac než len pozemské zdravie. Veď čo pomôže človeku, keby si aj predĺžil život, ba dokonca získal celý svet, no stratil by pritom dušu? – povedané slovami Pána Ježiša.
Drahí priatelia, dnešný evanjeliový príbeh o uzdravení desiatich malomocných môžeme teda vnímať rôznym spôsobom. Dá sa v ňom sústrediť na kroky viery v živote uzdraveného malomocného Samaritána. Rovnako sa však dá sústrediť aj na čudnú reakciu nevďačnosti a nedostatočnú vieru ostatných deviatich malomocných. Ja by som však povedal, aby sme pri čítaní a počúvaní tohto príbehu cítili predovšetkým pozvanie : Ty i ja sme dnes pozvaní, aby sme boli Bohu Stvoriteľovi vďační za dar života ako aj za Ježiša Krista, ktorý vydobyl našim životom zmysel v láske a obeti. Pozvanie k vďačnosti a chválam nám pripomínajú každé nedeľné ráno aj zvony nášho chrámu, ktoré i teba pozývajú do spoločenstva. Nie je to v Božích očiach tiež zvláštny postoj, čudná reakcia, keď z päťtisícového mestečka prijme pozvanie necelých päťdesiat alebo aj menej ľudí? Nemáme byť Bohu azda za čo vďační? Nič sme od Boha neprijali? Nech je teda našou dnešnou odpoveďou na prečítaný príbeh evanjelia radostná vďačnosť, ktorá vedie človeka tak k hľadaniu Ježiša ako aj vyznaniu : Zmiluj sa nado mnou. Tak k dôvere ako aj poslušnosti voči Jeho slovám. Tak k zvelebovaniu, modlitbe a oslave ako aj k dosiahnutiu konečného cieľa, ktorým je život večný. Amen.
