16. po sv. Trojici – keď (nie)je dôvod na plač
Written by radovan on sep 10, 2024 in - No Comments
- nedeľa po Sv. Trojici – 15. 9. 2024
„… keď (nie)je dôvod na plač …“
Pane a Bože náš, ďakujeme Ti, že sa k nám skláňaš, že nás zachraňuješ. Mnohokrát neprosíme, mnohokrát neočakávame a Ty predsa sám od seba stále pomáhaš slabým, ujímaš sa opustených a zachraňuješ nás všetkých. Do beznádeje prinášaš nádej. Chválime Ťa a oslavujeme, pretože s Tvojim milosrdenstvom sa stretávame každý deň, aj dnes. Ďakujeme Ti za to. Amen.
Lukáš 7, 11-17
Potom na druhý deň išiel do mesta Naimu, a šli s Ním učeníci a veľký zástup. Keď sa priblížili k mestskej bráne, ajhľa, práve vynášali mŕtveho, jediného syna matky a tá bola vdova, početný zástup mesta išiel s ňou. Keď ju Pán uzrel, zľutoval sa nad ňou a povedal jej: neplač! Potom pristúpil, dotkol sa már a tí, čo ho niesli, zastali. A riekol: mládenec, hovorím ti: vstaň! I posadil sa mŕtvy a začal rozprávať. A dal ho jeho matke. Tu pojala všetkých bázeň a velebili Boha, hovoriac: veľký prorok povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud. A rozniesla sa zvesť o Ňom po celom Judsku a po celom okolí.
Bratia a sestry v Pánovi!
Prečítali sme si príbeh o stretnutí. V ľudskom živote sú rôzne stretnutia – príjemné i menej príjemné. Sú stretnutia, ktoré nás rozosmejú, pobavia a potešia. Sú však aj také, ktorým by sme sa najradšej vyhli. Božie slovo nás dnes vedie po cestách palestínskej zeme, aby sme sa stretli so zástupom smútku, čo nie je veľmi príjemné stretnutie. Ale zároveň sa máme stretnúť aj s Tým, ktorý je Božím Synom, v ktorom sa s nami stretáva sám Boh. Na jednej strane smútok a bolesť, na strane druhej radosť, pokoj a nádej.
Milí priatelia, aj my sme v tom zástupe, ktorý prichádza k mestečku Naim, k malému, zabudnutému a nevýznamnému mestečku Naim, na ktoré by svet už dávno zabudol nebyť tej veľkej udalosti. Pri mestskej bráne sa Ježiš a učeníci stretávajú so zástupom, ktorý vynáša mŕtvolu mladého chlapca na cintorín. Názov mestečka „naim“ znamená príjemný a krásny. Áno, pre matku-vdovu i pre celý zástup to krásne zostalo iba ilúziou. To, čo prinášalo radosť, je už len zmarený mladý život. V akej situácii sa nachádza matka a ostatní príbuzní? Určite myslia na to, že tohto mládenca Pán Boh odvolal veľmi skoro. Ešte mohol mnoho vecí stihnúť. Ešte si mohol veľa užiť. A teraz Pán Boh berie mladého človeka, jeho energiu, vitalitu a chuť žiť. Zástup nesie už len bezduché telo a vychádza z mesta príjemnosti a radosti, na miesto nevábnej perspektívy.
Čo by sme my ponúkli tomuto zástupu? Čím by sme ich potešili? Čo by sme povedali, aby to nebolo lacné a plytké? Pomôžu tu ľudské slová alebo naučené kresťanské frázy? Nie. Je jedno na ktorej sme strane, či stojíme v uslzenom dave pri truhle alebo medzi učeníkmi Pána Ježiša. Vždy sme len ľudia. Ľudia, ktorí nemajú na takúto situáciu liek, nemajú z toho východisko. Veď to, čo sa deje tejto vdove môže byť alebo je aj naša situácia. A ako sme si pomohli? Nijako, pretože my nič nemôžeme ponúknuť, nemáme čím potešiť. Možno len tými slušnými, naučenými frázami, ktoré však nezahoja rany na duši. Možno stiskom ruky, na ktorý v smútku rýchlo zabúdame. Možno kvetinami na hrob mŕtveho, ktoré o chvíľu zvädnú a hodia ich do koša. My tu, milí priatelia, nemôžeme pomôcť.
Pomôcť môže iba jeden. A práve On sa stretáva s matkou, ktorá je vdova. Oni dvaja sú najdôležitejší spomedzi všetkých zúčastnených. Stretávajú sa náhodne a nepripravene. Ich stretnutie je plné tragédie a vnútorného napätia. To ona pochováva svojho jediného syna. To ona zostáva už sama. Mala manžela, ale už ho nemá. Akoby toho už nebolo dosť, teraz stráca svoje jediné potešenie. Mala syna, ale ani toho už nemá. Je opustená a vydaná napospas cudziemu svetu. Aj keby jej sústrasť vyjadrilo veľa priateľov, predsa sa nič nemení na jej situácii: zostáva sama, bezbranná a ohrozená. Nemá nikoho, kto by sa jej zastal. Po všetkých stránkach je odkázaná na pomoc cudzích ľudí. A každý z nás vie ako to chodí, keď človek nemá nikoho na koho by sa mohol spoľahnúť.
A tu sa s ňou stretáva ten jeden jediný. V celom príbehu sa ani raz nespomína Jeho meno. Vieme len, že Ten, ktorý stretáva vdovu v jej ťažkom položení je Pán. Je to Pán, ktorého zarmútil smútok vdovy. Všíma si bezmocnú a strápenú bytosť. Je schopný empatie, vie sa vcítiť do situácie človeka. Nie je studený a chladný, ale snaží sa byť trpiacemu a smútiacemu čo najbližšie. To znamená, že nezostáva iba pri citoch, či slzách. Tento Pán – Pán Ježiš začína konať. Oslovuje vdovu uprostred jej žiaľu slovom: Neplač! Nenariekaj! To nie je iba utešovanie či jemné slovo potešenia. To, čo Ježiš hovorí vdove je príkaz, je to rozkaz autority.
Nevysvetľujme si však tieto Pánove slová zle. On nechce, aby sme zahodili svoje city. Netúži po tom, aby sme zakrývali smútok a bolesť. Nechce, aby sme všetko prijímali chladne a s rozumom! Veď On sám sa nad vdovou zľutoval, keď ju zbadal. Naopak – Jeho možno trochu ostré „neplač!“ je viac ako každé ľudské potešenie. On vie, prečo takto prikazuje. Vie, že o chvíľu už nebude mať nikto dôvod na plač a smútok. Pán Ježiš totiž ponúka novú perspektívu. Túto budúcnosť, tento nový začiatok potvrdzuje tým, že sa dotýka már, na ktorých leží bezvládne mladé telo. Sám sa nasadzuje do boja so smrťou. Tým, že sa dotýka már sa totiž rituálne a nábožensky znečisťuje a má preto zakázaný prístup do chrámu a do spoločenstva veriacich a to až do času, kým sa neočistí, čo trvalo vtedy aj niekoľko týždňov. Sám seba ponúka a obetuje, pretože vie, že so smrťou sa dá bojovať len tak, že sa niekto obetuje.
Pán Ježiš zastavuje zástup, ktorý už automaticky a naspamäť miery na cintorín. Zastavuje zástup a slovami: „mládenec, hovorím ti, vstaň!“ rozkazuje smrti a berie jej z rúk syna vdovy. Mladý muž si sadne a začne hovoriť. Nie je teda pochýb, že je živý. Pán prekonáva moc smrti a vracia uslzenej a utrápenej vdove jej syna.
Milí priatelia, rátame my s Ježišovým dotykom v našom živote? Ako my odprevádzame svojich drahých? Aké zvyky panujú medzi nami pri rozlúčke s nebohými? Záleží nám viac na Božom slove alebo pestujeme ešte stále pohanské zvyklosti a tradície? Pripravujeme sa na smrť napríklad tým, že pristupujeme k Večeri Pánovej? A čo je pre nás pri pohreboch najpodstatnejšie – Božie slovo alebo rituálno-magické praktiky? Pohreb bez Božieho slova, bez toho, aby sme sa sústredili na Ježišovu moc nad smrťou, je iba rituálne uspokojenie duší zomrelých. Našiel som niekoľko typických pohanských zvykov, ktoré bohužiaľ pretrvávajú až dodnes. Napríklad po smrti sa na oči zomretého prikladali mince, pretože sa verilo, že pootvorenými očami by si mŕtvy mohol vziať niekoho z rodiny so sebou. Ďalším zvykom je klásť mŕtvemu do truhly jeho obľúbené veci, čo súvisí s predstavami o zachovaní niektorých ľudských potrieb aj po smrti – boli to často vreckovka, okuliare, neskôr modlitebné knižky alebo dokonca jedlo. Veľmi dôležité boli peniaze, ktoré mali mŕtvemu slúžiť ako mýto pre prievozníka do ríše mŕtvych. Ak by peniaze chýbali, potom by sa ľahko mohlo stať, že duša zomrelého by chodila ešte strašiť. Ak sa stalo niečo neprirodzené, tak sa to pripisovalo práve tomu, že mŕtvy nenašiel svoj pokoj a preto sa vrátil. Z domu sa mŕtvy vynášal nohami napred, aby sa už nemal možnosť vrátiť a takisto sa vykonával rituál trojnásobného pobúchania truhly o prah, čo znamenalo nielen rozlúčku s domom a príbuznými, ale aj rozlúčku s domácimi duchmi, ktorí sídlili práve pod prahom. A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Aj dnes sú ešte živé tieto tradície a pritom všetkom sa často zabúda na to, že smrť nad nami už nemá moc. Že je tu niekto, kto ju porazil a premohol. Mŕtvi zostanú mŕtvi až do príchodu Božieho Syna na túto zem a preto nás nemôžu chodiť strašiť. Nepotrebujú žiadne obľúbené veci ani peniaze. Nemusia sa lúčiť so žiadnymi duchmi domu. Bratia a sestry, Pán Ježiš chce prekonať naše nezmyselné predstavy o smrti, pretože…
…On prekonal aj samotnú smrť. Prekonal našu zaskočenosť smrťou. Prekonal naše obavy a trápenie pri odchode z tohto sveta. Otvoril novú perspektívu, v ktorej je jeden druhému vrátený. Pán Ježiš svojou smrťou a svojim vzkriesením otvára bránu večnosti, kde nie je medzi ľuďmi rozdiel, kde sa všetci Jeho verní stretnú, kde už nebudú mŕtvi odlúčení od živých a od Boha. On otvára pred našim zrakom budúcnosť pre tých, ktorých sme vyprevadili z tohto sveta, ale aj pre nás, ktorí tu ešte sme. Nechce, aby nás smrť delila, a preto ponúka vzkriesenie a potom aj večný život. A to všetko zo svojho veľkého milosrdenstva a pre svoju lásku k ľudskému pokoleniu, ktorú dokázal na kríži a pri prázdnom hrobe. Do tohoto sveta, do nášho spoločenstva aj do našich sŕdc chce aj dnes vstúpiť ten, ktorý dokáže prebúdzať k životu.
Boh navštívil svoj ľud a stretol sa s nami. Všetky ostatné stretnutia sú zatienené týmto neuveriteľným a vzácnym stretnutím s Bohom, ktorý má moc nad životom i smrťou. Každý z nás sa stretáva s Pánom pánov a Kráľom kráľov. On sám prichádza k nám, On sám nás hľadá a dotýka sa aj našich smutných, ubolených, strápených životov. Zastavuje nás na našej ceste do záhuby, dotýka sa našich sŕdc a volá: Vstaň! Nechoď bezmyšlienkovite ďalej, ale kráčaj za mnou, lebo ja viem, kde vedie tvoja cesta a viem, kde vedie tá moja. Poď za mnou!
Drahí priatelia! Boží Syn prekonal smrť a daroval ľuďom život. Prijať ho však môže len ten, kto otvorí svoje srdce a nechá vstúpiť Pána, v ktorého rukách je naša budúcnosť. Preto Mu dôverujme a s touto dôverou voči Pánovi Ježišovi odprevádzajme z tohto sveta svojich blízkych a raz z tohto sveta aj my odíďme s vierou, že On nás nesie vo svojom náručí. Amen.
Modlitba:
Pane náš Ježiši Kriste, ďakujeme Ti, že si Bohom života a nie smrti. Oslavujeme Ťa, že si premohol hriech, smrť i peklo. Ďakujeme Ti, že si kvôli nám zomrel i z mŕtvych vstal. Ďakujeme Ti, že aj my môžeme byť účastní tohoto víťazstva, ktoré je aj našim víťazstvom a že môžeme prijímať dar života, ktorý si vydobyl aj pre nás. Prosíme naplň nás preto radosťou, ktorá plynie z nášho spasenia i večného života. Naplň radosťou a nádejou najmä chorých, zommierajúcich, klesajúcich, beznádejných a strápených. Dotkni sa ich aj nás svojou milostivou dlaňou a pomôž nám v tomto živote prechádzať cez temnosti a strasti k pokoju a láske a daj, aby viera v Teba bola pre každého z nás životným posilnením a istotou, o ktorú sa môžeme oprieť. Príď k nám, k našim rodinám, k nášmu zboru i do tohto sveta, lebo Teba, náš Pane Ježiši, vytúžene čakáme a vyznávame, že bez Teba nechceme ísť ani v tomto svete a ani v svete budúcom.
