16. po sv. Trojici – Na ceste do Naim… – Lk 7, 11 – 17
Written by radovan on sep 11, 2013 in - No Comments
16. po sv . Trojici – 15. 9. 2013
„Na ceste do Naim…“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Lk 7, 11 – 17
11 Potom na druhý deň išiel do mesta Naimu, a šli s Ním učeníci a veľký zástup. 12 Keď sa priblížili k mestskej bráne, ajhľa, práve vynášali mŕtveho, jediného syna matky, a tá bola vdova; početný zástup mesta šiel s ňou. 13 Keď ju Pán uzrel, zľutoval sa nad ňou a povedal jej: Neplač! 14 Potom pristúpil, dotkol sa már, a tí, čo ich niesli, zastali. A riekol: Mládenec, hovorím ti, vstaň! 15 I posadil sa mŕtvy a začal rozprávať. A dal ho jeho matke. 16 Tu sa zmocnila všetkých bázeň a velebili Boha hovoriac: Veľký prorok povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud. 17 A rozniesla sa zvesť o Ňom po celom Judsku a po celom okolí.
Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Dnes sa spolu vyberieme do mestečka Naim. Nachádzame sa vo veľkom zástupe, ktorý sprevádza veľkého učiteľa, rabbiho, menom Ježiš z Nazareta. Sme na území Galilei a mestečko Naim, kam to máme namierené sa nachádza na úpätí hory Tábor, nie príliš ďaleko od Ježišovho Nazareta. No to, čo tam hneď na začiatku vidíme nie je práve príjemné. Naopak! Je to vždy smutný a bolestivý pohľad, keď sa jedná o pohrebný sprievod. Akoby sme vnútorne cítili, že takto si to Stvoriteľ na začiatku neprial ani nepredstavoval. Že toto nebolo v pôvodnom stvoriteľskom pláne. V tomto prípade je to všetko o to bolestnejšie, nakoľko zomrel mladý muž, ktorý mal celý život ešte len pred sebou. Ostala po ňom len jeho osamotená matka a tá je navyše vdova. Nemá už teda nikoho a zostáva na tomto svete sama. Toľko sme sa zatiaľ dozvedeli. Vskutku, veľmi smutné, bolestivé, priam až tragické.
I keď pravda je taká, že za smrť si človek môže v podstate sám, veď Pán Boh, ktorý nás stvoril na svoj obraz, nám chcel dať aj večnosť, to len my sami sme sa o ňu pripravili svojou neposlušnosťou a vzburou voči Bohu, predsa v takejto chvíli stretnutia s úbohou, užialenou a uplakanou matkou tvárou v tvár, sa nám takéto úvahy nezdajú ako primerané a vhodné. Tak to cíti aj Ježiš. Keď vidí pohrebný sprievod a hlboko zranenú matku, predovšetkým prejavuje súcit. Vie totiž veľmi dobre, aká budúcnosť čaká túto vodu. Vie, že to nebude nič dobré. Ak nemá už žiadnych iných príbuzných, ktorí sa by sa o ňu v starobe postarali, potom ju nečaká fakt nič dobré. Môže to dokonca dopadnúť tak, že skončí na ulici a bude musieť žobrať, aby vôbec prežila. A tak, keď sa s ňou stretáva zoči voči, neutešuje ju tým, že síce je to kruté, čo sa stalo, ale musí to tak byť, lebo ľudia v raji si zvolili cestu bez Boha a stali sa Mu neposlušnými. Povieme to moderne : To by Ježiš fakt „zabil“. To by poriadne prestrelil.
No to On neurobí. V takejto chvíli robí to, čo zakaždým prežíva aj sám Boh, keď vidí akýkoľvek pohrebný sprievod, keď ostávajú vdovy, vdovci, či siroty. Prejavuje súcit. No neostáva len pri prianí úprimnej sústrasti. Tú totiž môžeme prejaviť aj my ľudia, ktorí v takejto chvíli nič viac ani nezmôžeme. Ježiš má však naviac. On pozostalej vdove hovorí : Neplač! Akože neplač? Veď čo iné sa dá robiť v takejto zúfalej chvíli? Iba plakať. V tejto chvíli však Ježiš preberá všetku iniciatívu do rúk, dotýka sa már, na ktorom mŕtvy chlapec leží a sprievod zastavuje. Všetci sme v očakávaní, o čo tomuto učiteľovi z Nazareta ide. Čo tým všetkým chce dosiahnuť? Chce na seba azda takýmto spôsobom upútať pozornosť? To, nie! To, čo sa v tej chvíli vysloví, nečaká asi nikto : Mládenec, hovorím ti, vstaň!
I posadil sa mŕtvy a začal rozprávať. A dal ho jeho matke. To, čo sa v tej chvíli odohralo, sa nedialo ani nedeje každý deň, milí priatelia. Bolo to vzkriesenie. Bol to nový stvoriteľský akt, ktorý tu Ježiš vykonal. Prostredníctvom tohto aktu mohol oživeného syna opäť dať svojej matke, a tak utíšiť jej žiaľ a prekonať jej bolesť. Smútok v tej chvíli vystriedala úprimná radosť vychádzajúca z hĺbky duše. Beznádej a zúfalstvo sa v tej chvíli premenili na nádej a víziu peknej životnej perspektívy. Jediného syna dal jeho matke. On sám pritom ako takisto jediný Syn svojho Otca sa nám však dal, odovzdal. Chlapcovi z Naim život vrátil, no toho svojho sa vzdal pre nás a kvôli nám. To všetko môže Ježiš. To všetko dokáže Jeho mocné stvoriteľské slovo. To všetko zmôže Jeho súcit.
Bratia a sestry, je snáď dobré vedieť, že kontakt s mŕtvym znamenal v tej dobe náboženské znečistenie. Takto znečistený človek bol na istý čas vylúčený z náboženského života svojej obce a musel podstúpiť pomerne komplikovaný proces očisťovania, tak ako ho ukladal Mojžišov zákon. Pán Ježiš však tým, čo robí, dokazuje, že Bohu nie je nič nečisté. On vo svojom Synovi vstúpil do nečistoty tohto sveta a stal sa nečistým preto, aby sme raz my mohli stáť ako čistí pred Bohom. Vzal na seba náš hriech a bol preto potrestaný najvyšším možným spôsobom, len aby sme nemuseli byť potrestaní my. Stal sa zlorečeným a prekliatym preto, aby sme my mohli byť ospravedlnení, zmierení s Bohom, prijatí Bohom a aby nám mohlo byť odpustené.
Milí priatelia, celý tento dnešný príbeh by sa v prenesenom význame dal pochopiť aj ako ilustrácia nášho spasenia. To celý svet bol mŕtvy pre svoje hriechy, tak ako bol mŕtvy aj syn vdovy. Nakoľko sme boli mŕtvi, nemohli sme pre seba nič urobiť. Dokonca sme ani nemohli požiadať o pomoc. Ale Bohu nás bolo ľúto a poslal Ježiša, aby nás vzkriesil k životu s Ním. Tak to napokon čítame v liste apoštola Pavla Efezským 2, 4 – 9 : 4 Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju veľkú lás ku, ktorou si nás zamiloval, 5 obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach – veď milosťou ste spasení! – 6 a spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristovi Ježišovi, 7 aby vo svojej dobrote k nám v Kristovi Ježišovi ukázal v budúcich vekoch nekonečné bohatstvo svojej milosti. 8 Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; 9 nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. Mŕtvy chlapec si ničím nezaslúžil druhú šancu žiť, ktorú dostal. Rovnako tak ani my si nemôžeme zaslúžiť svoj nový život v Kristovi. Môžeme ho však prijať, chváliť zaň Boha, a tak v tomto živote napĺňať Božiu vôľu.
Bratia a sestry, ešte raz sa vrátim k momentu v našom príbehu, kedy oživený chlapec začal rozprávať. V tom duchovnom chápaní je to tak, že aj my po svojom obrátení sa k Bohu, teda po svojom duchovnom vzkriesení musíme začať rozprávať. Rozprávať o veľkosti Božej moci, lásky, záchrany, milosti a milosrdenstva. Ak sa v živote človeka stane takáto prevratná zmena a záchrana, vtedy nemožno mlčať. Nemožno ostať ticho.
Nuž a aká bola naša reakcia na všetko to, čo sme mohli na vlastné oči vidieť? Všetkých sa nás zmocnila bázeň, velebili sme Boha o hovorili : Veľký prorok povstal medzi nami. Boh navštívil svoj ľud.
Je pravda, že aj v Starej zmluve sú zmienky o tom, že proroci v moci Božej vzkriesili ľudí. Urobili tak aj Eliáš aj Elizeus. V jednom z dnešných liturgických textov (1 Kráľovská 17, 17 – 24) sme o tom mohli počuť. Proroci sa však modlili k Bohu, aby mŕtvych oživil. Neurobili tak zo svojej vlastnej sily. Tuná Ježiš vyslovuje priamo príkaz: Mládenec, hovorím ti : Vstaň! Podobne čítame v príbehu o vzkriesení Jairovej dcéry : Talitha, kumi! – Dievčatko, vstaň! A tak to počujeme aj pri vzkriesení Lazara : Lazár, poď von! Zvoliť takýto imperatív (rozkazovací spôsob v reči) môže len niekto, kto sám je mocnejší ako smrť. Niekto, kto jej sám nie je podrobený. A to je Boh. A preto nielen veľký prorok povstal medzi nami. Pravda je totiž taká, že v tej dobre celé územie Izraela bolo posiate mnohými prorokmi a falošnými mesiášmi, ktorí však neboli poslaní od Boha. Chceli na seba väčšinou len upozorniť a upútať pozornosť. No tak ako ich popularita rýchlo vyletela na vrchol, tak rýchlo aj spadla. Ježiš svojimi skutkami však dokázal, že v Ňom naozaj Boh sám navštívil svoj ľud.
Drahí bratia, milé sestry, ako dnes reagujeme my na zázraky obrátenia a zmeny života druhých ľudí? Vidíme za tým všetkým aj my, veľkého proroka a Boha, ktorý navštívil svoj ľud? Alebo sme tým všetkým, čo okolo seba vidíme natoľko otupení, že je nám to vlastne aj jedno? Dnes totiž neraz prahneme len po senzáciách. Všímajme si namiesto rôznych nepodstatných škandálov a šokujúcich videí radšej konkrétneho človeka, ktorý potrebuje náš súcit, naše modlitby, naše porozumenie, našu pomocnú ruku, možno naše odpustenie a lásku! A chváľme i my Boha za to, že nás, naše životy i rodiny navštevuje deň čo deň svojim požehnaním, svojim súcitom i zachraňujúcou pomocou. Veď bez nich by sme už dávno boli zahynuli.
Napokon, celý dnešný príbeh vyznieva ako jeden veľký dôkaz toho, že Bohu nič nie je nemožné. Tie čiastkové vzkriesenia, o ktorých nás evanjelisti informujú sú len poukazom na univerzálne vzkriesenie mŕtvych, ktoré nastane na konci vekov. Vzkriesení tak budeme aj my všetci, keď v Božom „cestovnom poriadku“ nastane ten správny čas. To nech je zároveň našou najväčšou posilou a potechou vždy vtedy, keď sme aj my sami z času na čas súčasťou takéhoto pohrebného sprievodu. To nech je našou istotou a nádejou, keď údolím tieňov smrti budeme musieť kráčať aj my sami. Ježišovo : Vstaň! – raz zaznie i nad nami.
A rozniesla sa zvesť o Ňom po celom Judsku a po celom okolí. Bratia a sestry, šírme i my dobrú zvesť o veľkom prorokovi a Bohu, ktorý už toľkokrát zasiahol v náš prospech vo svojom okolí. Nenechajme si tú dobrú správu evanjelia o veľkej Božej milosti, milosrdenstve a súcite len pre seba! Tú dobrú správu o nádeji a o tom, že Boh navštívil svoj ľud. Amen.
