16. po sv. Trojici – O smrti trocha inak
Written by radovan on sep 06, 2016 in - No Comments
16. po sv. Trojici – 11. 9. 2016
„O smrti trocha inak“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Lk 7, 11 – 17
11 Potom na druhý deň išiel do mesta Naimu, a šli s Ním učeníci a veľký zástup. 12 Keď sa priblížili k mestskej bráne, ajhľa, práve vynášali mŕtveho, jediného syna matky, a tá bola vdova; početný zástup mesta šiel s ňou. 13 Keď ju Pán uzrel, zľutoval sa nad ňou a povedal jej: Neplač! 14 Potom pristúpil, dotkol sa már, a tí, čo ich niesli, zastali. A riekol: Mládenec, hovorím ti, vstaň! 15 I posadil sa mŕtvy a začal rozprávať. A dal ho jeho matke. 16 Tu sa zmocnila všetkých bázeň a velebili Boha hovoriac: Veľký prorok povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud. 17 A rozniesla sa zvesť o Ňom po celom Judsku a po celom okolí.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Text, ktorý sme si dnes vypočuli nás prenáša do obdobia spred približne 2000 rokov. Iste, mnohé vtedy bolo iné ako dnes. O tom by mohli hovoriť archeológovia, sociológovia, historici, či iní odborníci. Toto však nie je predmetom dnešného zamyslenia. Čo chcem povedať je to, že napriek mnohým odlišnostiam, iným zvykom, resp. inej kultúre – jedna vec bola tak vtedy ako aj dnes rovnaká. Realita smrti. Áno, realita smrti je fenomén, ktorému ľudia museli čeliť v minulosti, rovnako tak ako mu musíme čeliť my dnes.
V našom prečítanom texte moc smrti zaúradovala zvlášť bolestne. Zasiahla vdovu, ktorej jediný syn zomrel. To znamená, na poslednej ceste táto úbohá žena už po druhýkrát vyprevádza blízkeho človeka. Prvýkrát to bol jej manžel, teraz je to jej syn. Pre túto ženu to musela byť veľká strata minimálne v dvoch oblastiach. Najprv v emocionálno – psychickej sfére. Smrť blízkeho človeka je vždy enormnou emocionálnou záťažou. Veď ten, koho strácame nám bol nejakým spôsobom drahý. Boli sme zvyknutí na jeho blízkosť, gestá, slová, reakcie a pod. Ťažkosť tejto situácie spočíva v tom, že nič z toho už v ďalších rokoch nášho pozemského života jestvovať nebude. Nuž a to v človeku vyvoláva ľútosť, plač i zármutok. Plače i vdova v prečítanom texte. Zrejme každý z nás už v takejto chvíli pri vyprevádzaní blízkeho na poslednej ceste plakal. Bolesť vdovy teda ľudským spôsobom vieme sčasti pochopiť a precítiť.
Smrť syna však pre vdovu znamenala stratu aj v sociálnej sfére. Vtedy sa ešte nevyplácali vdovské, starobné, výsluhové, či invalidné dôchodky. Žena v staršom veku už nemohla pomýšľať ani to, že sa niekde zamestná. Nebola už zrejme najmladšia. A tak bola odkázaná na príjem manžela, resp. na to, že sa o ňu v jej starobe postarajú deti. Žena z nášho príbehu však zostáva osamotená. Nemá ani muža. A teraz už ani syna. V podstate skôr alebo neskôr bude odkázaná len na milosť či nemilosť svojho okolia a na žobranie.
- A tak prvá vec, nad ktorou dnes chceme uvažovať je otázka : Prečo vlastne človek musí zomrieť? Je fakt, že Boží plán s človekom na začiatku bol iný. Keď Pán Boh tvoril človeka na svoj obraz, jednou z vecí, ktorá z toho vyplývala bola aj možnosť nesmrteľnosti. Človek mal možnosť žiť večne. Na to bol určený strom života v raji, ku ktorému mali prví biblickí ľudia neobmedzený prístup. Tak to vyplýva aj z 3. kapitoly knihy Genezis. Potom ako prví ľudia zhrešili, sa však Pán Boh začal obávať toho, že ľudia, potom ako ochutnali ovocie zo zakázaného stromu poznania dobra a zla, by mohli vziať aj ovocie zo stromu života a žili by večne. Zlo a hriech by sa takto neskutočne rozmáhali, a v podstate by nemali hraníc. A preto Hospodin, aby tomuto zabránil, zatarasil cestu k spomínanému stromu života anjelmi – cherubmi s plamennými mečmi.
Prečo teda človek musí zomrieť? Predovšetkým nielen preto, že starne a opotrebúva sa. Veríme, že všemohúci Stvoriteľ mohol tento problém ľahko a elegantne vyriešiť svojim mocným stvoriteľským slovom, pre ktoré nie je nič ťažké, či nemožné na zrealizovanie. To znamená, pre Hospodina by určite nebol problém spraviť to tak, aby človek nestarel, ale stále bol plný síl, vitality a energie. Z teologického hľadiska človek zomiera najmä preto, lebo nedodržal pravidlá, ktoré boli na začiatku stanovené : „Ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja riekol Boh : Nejedzte z neho ani sa ho nedotknite, aby ste nezomreli!“ Ďalej vieme, čo sa stalo. Človek podľahol pokušiteľovi a spravil to, čo nemal, čo bolo Bohom zakázané. Nuž a ako dôsledok tohto jeho rozhodnutia prichádza Boží rozsudok : „V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš.“
Podobne uvažuje aj apoštol Pavol, keď píše : „Odplata za hriech je smrť.“ Nuž a keďže každý z nás je hriechom poznačený, realita smrti sa týka tiež každého z nás. Môžeme teda povedať, že z Božieho hľadiska je smrť vo svete hriechu nevyhnutnosťou a pre človeka trestom za neposlušnosť. Zároveň je to mechanizmus, ktorým Pán Boh chráni svoje stvorenstvo v narušených podmienkach hriechu tým, že každej skazenej ľudskej generácii dáva len obmedzený čas na existenciu. Tak o tom čítame na inom mieste v knihe Genezis : „Keďže ľudské srdce je zlé od jeho mladosti, skrátim vek človeka na 120 rokov.“ No neskôr je ešte i táto hranica znížená, keď v známom 90 žalme čítame : „Čas nášho života je 70 rokov. Pri dobrej sile 80 rokov.“
- Druhá vec, ktorú je treba o smrti vedieť je tá, že nie je smrť ako smrť. Písmo sväté rozlišuje 3 druhy smrti, aj keď to nie je takto priamo pomenované. No z jeho učenia to tak vyplýva. Takto teda rozlišujeme 3 druhy smrti :
- telesná smrť – jedná sa biologické ukončenie ľudského života z dôvodu staroby, choroby, či úrazu.
- duševná smrť – jedná sa o prerušenie vzťahu a kontaktu s Pánom Bohom počas života. Človek takto síce môže byť telesne živý, ale súčasne môže byť duševne mŕtvy. Tento stav však môže kedykoľvek zmeniť svojim návratom k Bohu, obrátením sa k Bohu.
- duchovná (večná, druhá) smrť – pokiaľ človek v stave duševnej smrti zotrvá až do svojej telesnej smrti, hrozí duchovná (večná) smrť. Tá sa inými slovami nazýva aj ako večné zatratenie. Na tomto stave sa už nedá zmeniť nič. Pán Boh dáva človeku dosť času počas života na zemi, aby si veci s ním dal do poriadku.
- Riešenie. Biblický text pojednáva o tom, že bolesť matky precítil i Pán Ježiš. On napokon súcití s každým jedným z nás. Vidí nás. Naše trápenia trápia i Jeho. Naše bolesti sú i Jeho bolesťou. Pán je ľútostivý. A tak problém telesnej smrti rieši : Mládenec, hovorím ti, vstaň! I posadil sa mŕtvy a začal rozprávať.
Bratia a sestry, tak oživenie mládenca z mestečka Naim ako aj ostatné Ježišove vzkriesenia / oživenia nám až dodnes chcú povedať jedno : Božia moc je silnejšia než deštrukčná moc smrti. A tak ani telesná smrť nie je definitívnym koncom, aj keď ľudskými očami nazerané, sa to takto javí. Veď či ten, ktorý svojim slovom vytvoril nebesá a zem a všetko, čo je v nich, by nemohol svojim slovom súčasne aj prebudiť človeka zo smrti? Pozemské oživenia sú teda pre nás dnes, bratia a sestry, akýmsi predobrazom univerzálneho / všeobecného vzkriesenia všetkých zomretých na konci vekov a potom bude súd.
Pán ma riešenie i pri duševnej smrti. On dáva každému dosť času na to, aby sa pre Neho otvoril. Aby sa k Nemu obrátil. Aby ho prijal do života ako svojho Pána. Pán Boh pri každom človeku pôsobí svojim svätým Duchom. Je to citlivé pôsobenie, nie násilné. Pretože Pán Boh túži po tom, aby sa Mu človek odovzdal dobrovoľne, slobodne, nie z nanútenia. Pri svojom pôsobení si chce však použiť i nás ako svoj ľud. V tom je pre nás veľká zodpovednosť za okolitý svet: byť svedkami Pána Boha. Žiť ako kresťania tak, aby to ostatných ľudí priťahovalo, nie odpudzovalo.
Pri duchovnej smrti riešenie už nie je. Aj Božia milosť má svoje hranice. No a kde sa nevyužije milosť, nastupuje trestajúca spravodlivosť. Je to síce kruté, ale po smrti pre svojich blízkych zomretých už nič spraviť nemôžeme. Tu nepomôžu ani zádušné omše, ani tzv. modlenia, ako ich nazývame v našej cirkvi. A preto, venujme sa svojim blízkym, kým sú na tomto svete. Poukazujme im slovami aj životom na to, ktorá cesta je správna a ktorá vedie do života večného.
- Reakcia. „Tu sa zmocnila všetkých bázeň a velebili Boha hovoriac: Veľký prorok povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud. 17 A rozniesla sa zvesť o Ňom po celom Judsku a po celom okolí.“
- bázeň – úcta k Bohu, rešpektovanie Boha, bátie sa Boha
- velebenie Boha – Jeho oslavovanie modlitbou, nábožnou piesňou, slovami, skutkami a celkovo životom ako takým
- nesenie svedectva o Kristovi ďalej
Drahí bratia, milé sestry, uvažovali a hovorili sme dnes o téme, ktorá sa medzi ľuďmi veľmi nenosí. Hovoriť o smrti pre človeka totiž nie je celkom prirodzené. Máme pred ňou poväčšine strach a bojíme sa, aby sme ju na seba alebo svojich blízkych nejakým spôsobom neprivolali. Myslíme si, že keď o nej nebudeme hovoriť alebo nad ňou rozmýšľať, tak sa nám vyhne. No sami pritom dobre vieme, že to takto nie je. Predsa však, milí priatelia, dnešné evanjelium nám ponúka možnosť zaoberať sa témou smrti aj trocha inak. A síce s nádejou, že to nie je koniec. Vo viere v Božiu moc totiž vyznávame, že ako posledný nepriateľ človeka bude zničená práve moc smrti. A preto aj pri téme smrti máme nádej, že tým, ktorí Boha milujú, v Neho dúfajú, Jemu dôverujú, k Nemu sa utiekajú a na Neho sa spoliehajú – všetky veci slúžia na dobro. Takto aj smrť je len nevyhnutný prechod z jednej formy existencie (tej nedokonalej, dočasnej, pozemskej) do inej formy existencie (tej dokonalej, večnej, nebeskej). Pamätajme však i na to, že tento nevyhnutný prechod je možné zrealizovať len jediným spôsobom! Pán Ježiš hovorí : „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ Amen.
