17. po sv. Trojici – Dovolenka duše – 1M 2, 2
Written by radovan on sep 18, 2013 in - No Comments
17. nedeľa po sv. Trojici – 22. 9. 2013
„Dovolenka duše“
Pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý ľudský rozum nech je so všetkými vami odteraz až naveky! Amen.
1M 2, 2
V siedmy deň Boh dokončil svoje dielo, ktoré konal. V siedmy deň si odpočinul od všetkého diela, ktoré vykonal.
Drahí bratia, milé sestry!
Čítal som dávnejšie v jednej milej knižke spomienok, ako raz na jednu faru v Turci k už nebohému bratovi farárovi Lackovi prišiel urastený statný chlap, zastal si vo dverách fary, utrel si rukávom nos a pozdravil: Pán Boh daj dobrý deň. Farár Lacko odzdravil a spýtal sa ho, po čo prišiel. A on na to, že či sú tu oni farárom, lebo naposledy, keď bol na fare, tak tu bol niekto iný. V tejto chvíli len pripomínam, že farár Lacko bol v tom čase na onej fare už 18. rok. Bratia a sestry, je dobré urobiť oddych svojej duši od vecí náboženských a cirkevných – ale nie na 18 rokov.
Čas prázdnin sa skončil a aj dovolenkové obdobie sa pomaly blíži k svojmu koncu. Mnohé firmy počas tohto obdobia, ale aj obchody, neraz i cirkevné zbory idú na tzv. šetriaci režim. Netreba sa tomu veľmi diviť. Po roku práce a nasadenia si každý rád nájde čas pre seba, pre rodinu, čas na možno totálne leňošenie. Fakt je, milí priatelia, že oddych a leňošenie boli, odľahčene povedané, súčasťou samotného stvoriteľského diela. Dokonca si čas na oddych našiel aj sám Hospodin, keď dokončil svoju prácu. Hebrejské „šabat“ znamená: prestať niečo robiť, urobiť si pauzu, prestávku, dať si pohov. Dokonca by sa to dalo preložiť ako leňošenie. S biblickým humorom povedané – keď vedel oddychovať Pán Boh, tak by sa človek nemal hrať na lepšieho a výkonnejšieho než je sám Hospodin a myslieť si, že keby si jeden deň v týždni dal pohov, tak by on aj jeho rodina zomreli od hladu.
Možnosť odpočinúť si na dovolenke pri svojich doma som mal aj ja a premýšľal som nad tým, či na takúto dovolenku môže ísť aj naša duša. Či sa aj naša duša môže vzdialiť od vecí cirkevných a náboženských. Viem, že je to dosť kacírska myšlienka, pretože je nebezpečné, aby duša takpovediac „vypla“, ale som presvedčený, že do starostlivosti o dušu patrí aj akási dovolenka pre ňu. A preto dovoľte, milí priatelia, aby som v niekoľkých vstupoch načrtol, za akých okolností si aj duša môže urobiť šabat, odpočinutie, či dovolenku.
Po prvé si treba povedať, že odpočinok môže prísť len po práci. Tak sme to čítali. Keď Hospodin dokončil prácu, tak si odpočinul. Rovnako si odpočinúť môže len duša, ktorá pracovala. Vypnúť môže len ten cirkevník, ktorý má od čoho vypnúť. Na druhej strane taký, ktorého duša nič poriadneho, ušľachtilého, bohumilého neurobila, nemá ani túžbu, ani potrebu oddychovať. A tak si položme otázku: Čo som ja konkrétne počas uplynulého roka urobil pre svoj cirkevný zbor? Ako som prispel k jeho dobrému chodu? Ako som sa zasadil o jeho skvalitnenie a vzrast? Ako som sa ja so svojimi skúsenosťami, vedomosťami a talentami vo svojom spoločenstve angažoval? Keď si úprimne a pravdivo odpovieme na vyššie položené otázky, potom si ľahko odpovieme aj na tie nasledujúce: Túži ísť moja, túži ísť tvoja duša na dovolenku? Túži vypnúť, lebo je vyčerpaná, vysilená z náročnej, ale požehnanej služby blížnemu aj Bohu v tvojom cirkevnom zbore?
Dovolenka má slúžiť na to, aby sme sa do práce znovu tešili, povedzme na ňu aspoň nenadávali. Takto sa má tešiť aj naša duša, keď sa vracia do svojej cirkevnej domoviny, do spoločenstva bratov a sestier. Má sa tešiť nielen z toho, že sa vrátila, ale že aj niečo nové, objavné, prospešné, prekvapujúce donesie ako dar. Čo tvoja duša donesie z tohtoročnej dovolenky pre tvoj cirkevný zbor? Bude to možno svedectvo o tom, ako sa pri tebe dokázala Božia moc a ochrana? Alebo to možno bude horlivosť pre prípravu a organizovanie cirkevno – zborového života? Alebo to možno bude iba čistá a nefalšovaná radosť z toho, že tu máš svoje miesto, že môžeš patriť do rodiny dietok Božích a takouto radosťou nadchneš aj iných?
Odborníci hovoria, že najrizikovejšie pracovné výkony sú tie tesne po dovolenke. Vtedy je najväčšia chybovosť. Mám pocit, že to platí aj pre dušu. Návrat z dovolenky do práce býva náročný aj pre ňu. Často o tom svedči skúsenosť aj z našich cirkevných zborov. Po dvojmesačných prázdninách sa len pomaly rozbehujú opäť nanovo modlitebné týždne, biblické hodiny, nácviky spevokolu, vyučovanie konfirmandov, či ďalšie aktivity. Človek je raz taký. Od vecí duchovných, či ak chcete cirkevných – náboženských, si odvykne veľmi rýchlo a návrat je veľmi ťažký.
Nuž a tento návrat býva rizikový aj preto, lebo práve po dlhej pauze sa mnohí úplne stratia. Niekedy to môže byť spôsobené stratou blízkeho. Sú ľudia, ktorí chcú byť vtedy sami, a tak chcú prekonať smútok. No takáto samota sa zvykne niekedy predĺžiť aj na niekoľko rokov. Niekedy sa zas človek z cirkevného zboru vytratí po nejakej žabo – myšej vojne. Cíti sa nepochopený, neprijatý, nepotrebný, neužitočný, urazený, či ostatným na posmech, a tak sa vytratí. Takto sa mnoho spolupracovníkov stráca aj pri výmene farárov v konkrétnom CZ. Odchádzajúci farár mal snáď množstvo spolupracovníkov, ktorí urobili kus dobrej práce. Potrebovali oddych, dovolenku – a to úplne prirodzene. Mali na to dosť času pri striedaní farárov. Ale väčšina z nich sa už do svojej profesie duše nevrátila. Nepotrebovali dovolenku na oddych, ale aby sa vytratili, stratili z dohľadu. Do kostola, do spoločenstva chodia síce aj naďalej, ale ich práca, ich miesto v cirkevnom zbore zíva prázdnotou. A tak má nový farár hlavu v smútku. Keď ich prosí o návrat, tvária sa, žeby aj iní mohli. Akoby stále nepochopili, že Pán Boh postavil do služby práve ich. Drahý brat, milá sestra, koľkokrát si sa už stratil z dohľadu cirkevného zboru aj ty? Alebo: ako dlho už takýto stav pretrváva? Nie je už náhodou najvyšší čas na návrat? Na precitnutie? Na konkrétnu službu a prácu?
Snáď by bolo dobré, keby si človek svoju dovolenku duše naplánoval tak, ako aj dovolenku s rodinou. Určil jej prínos a cieľ, pre ktorý sa má jeho duša nábožensky a cirkevne odmlčať, aby sa nevrátila z pochôdzok po svete po 18 rokoch na faru a nespoznala vlastného farára. Prajem nám tak, drahí bratia a milé sestry, aby sme vedeli správne striedať dni nasadenia a pracovných výkonov s dňami odpočinku a oddychu, a to tak po telesnej, ako aj duchovnej stránke. Takto to totiž zamýšľal aj náš Stvoriteľ a On sám svoje dielo zhodnotil slovami: A bolo to veľmi dobré. A preto nesnažme sa byť ešte lepší a výkonnejší ako On. Pán Boh nás predsa do tohto sveta nepostavil na to, aby sme sa uštvali – či už vo svetskej práci alebo v cirkevno – zborovej práci. Na druhej strane nás sem nepostavil ani na to, aby sme zaháľali v nič nerobení. Prosme preto nášho dobrého Boha, aby nám aj v tejto oblasti života dal múdrosť, aby sme aj v tomto dokázali rozpoznať a zrealizovať Jeho svätú vôľu a Jeho úmysly. Amen.
Pokázňová modlitba: Pane a Bože náš, Tebe ďakujeme a chválime za to, že si všetko zariadil pre naše dobro. Tak si po dňoch práce určil aj deň odpočinku. Odpusť nám, keď si myslíme, že sme lepší a výkonnejší ako Ty a nevieme oddychovať, urobiť si čas pre seba, rodinu, pre cirkevný zbor, čas pre Teba, Pane. Daj nám múdrosť i túžbu po odpočinku, v ktorom naberieme nové sily do novej a kvalitnej práce. Pomôž nám, aby sme sa po čase voľna znovu zapojili do práce pre úžitok našich blížnych a pre Tvoju slávu a česť. Amen.
