17. po sv. Trojici – … keď Boh mlčí …
Written by radovan on sep 23, 2015 in - No Comments
17. po sv. Trojici – 27. 9. 2015
„… keď Boh mlčí …“
Milí priatelia : Pokoj vám!
Mt 15, 21 – 28
21 Odtiaľ sa Ježiš pobral do okolia Týru a Sidonu. 22 Tu vyšla istá kanaánska žena z toho kraja a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Moja dcéra je hrozne posadnutá démonom. 23 On jej však neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci prišli a prosili ho: Zbav sa jej, lebo kričí za nami. 24 Odpovedal im: Som poslaný iba k ovciam, ktoré sa stratili z domu Izraela. 25 No ona prišla, klaňala sa mu a hovorila: Pane, pomôž mi! 26 On jej však povedal: Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám. 27 No ona povedala: Áno, Pane, veď aj šteňatá sa živia odrobinami, ktoré padajú zo stola ich pánov. 28 Vtedy jej Ježiš povedal: Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako si želáš! A v tú hodinu jej dcéra ozdravela.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
V evanjeliovom texte, ktorý nám zaznel, sa nachádzajú minimálne dve zvláštnosti, ktoré by sme nečakali. Pravda je však taká, že na paradoxy a nekonvenčnosť sme si pri Ježišovi už mohli zvyknúť. Pri Ňom naozaj nie je problém zažiť to, čo by za normálnych okolností nebolo možné. Za normálnych okolností totiž bolo nepredstaviteľné, aby v staroveku nie židovka prosila židovského rabína o pomoc, a k tomu ešte na frekventovanej ceste, teda pred svedkami, celkom otvorene, na verejnosti. Nuž a druhá vec, ktorá nás dráždi možno ešte viac, je Ježišovo mlčanie na prosbu kanaánskej ženy a následne Jeho pomerne hrubá, netaktná a necitlivá reakcia na prosbu matky prosiacej o uzdravenie dcéry, keď ju samotnú i jej ľud prirovnáva k psom.
Bratia a sestry, čo si z tohto pomerne známeho evanjeliového príbehu dnes môžeme vziať do svojich životov? Nuž, človek by sa na prvé počutie asi pohoršil nad týmto necitlivým, priam až arogantným Ježišom. Tak teraz sa vyfarbil! Kde je teraz tá Jeho láska, milosť, milosrdenstvo a prijímanie každého? Áno, teoreticky aj takto by sa na počuté slová dalo reagovať. Ale to by bolo asi veľké nepochopenie tohto všetkého.
Tak čo teda? Nuž v prvom rade : nie na všetky naše prosby je Pán Boh povinný odpovedať a reagovať okamžite! Teda vtedy, keď to my chceme, keď to my uznáme za vhodné. Z času na čas jednoducho v živote človeka existujú situácie, keď sa nám zdám akoby Pán Boh mlčal. Akoby absolútne nereagoval na naše modlitby, prosby a volania. Jednoducho nevieme, prečo je to tak. I keď samozrejme existujú elegantné vysvetlenia v zmysle, že Pán Boh nie je automat na plnenie našich prianí. Že je to nie pekné, keď celý čas o Neho nemáme záujem a spomenieme si na Neho len vtedy, keď nám niečo treba. I to je síce pravda, no zdá sa, že problematika Božieho občasného mlčania a nereagovania je omnoho hlbšia a presahujúca naše chápanie.
Ježišovo mlčanie ako reakcia na prosbu o pomoc je teda vskutku veľmi neobvyklá. Aj keď existuje viacero teologických pokusov zodpovedať si na túto otázku – napríklad, že Ježiš iba takto skúša vieru prosiacej ženy, alebo ju chce k niečomu doviesť – pravda je taká, že nevieme, prečo Ježiš mlčí. Nuž a evanjelista Matúš, ako sa zdá, sa ani nesnaží nám to vysvetliť. Nie! Namiesto odpovede na otázku : Prečo Ježiš mlčí? – sa nám skôr snaží poukázať na to : Čo máme robiť, keď Boh mlčí? Nuž a týmto smerom by som ďalej v kázni chcel uberať aj ja.
Nuž predovšetkým by sme nemali stratiť nádej, že nám chce pomôcť a že nám aj pomôže – presne tak ako tá žena z dnešného príbehu. Nevzdala sa nádeje. Ona vie, že si túto pomoc nezaslúži a že si ju nemôže ani nijakým spôsobom nárokovať. A tak je to aj s nami. Pán Boh nevypočúva naše modlitby a nepomáha nám preto, že si to zaslúžime. Nie! Ono to nie je o našich zásluhách. Kanaánska žena sa spolieha len na jedno. Svoju nádej zakladá len na jedinom : je to milosť syna Dávidovho, ktorého prišla prosiť o pomoc. A v tomto zmysle tá žena „trafila klinec po hlavičke“. Je to absolútna teologická pecka, ktorá prevalcuje všetko. Všetko je to totiž o Božej milosti k nám. Pán Boh vypočúva naše modlitby a pomáha nám predovšetkým preto, lebo je milostivý, plný milosti. Pre nič iné. Je to tak, ako to v jednom zo svojich spisov vyznáva aj náš reformátor Dr. Martin Luther : Wir sind Bettler. Hoc est verum! – Sme žobráci. To je pravda. Inými slovami povedané : My nemáme čo Bohu ponúknuť. Máme pred Ním iba prázdne dlane. Môžeme iba jedno : prosiť a mať nádej, že pre milosť Božiu budú naše dlane naplnené dobrými vecami, ktoré pre život potrebujeme. Vďaka za to, Bože, že nie si skúpy na svoju milosť, ale že nám dávaš na každý deň viac, než potrebujeme!
Aj napriek tomu, že to nevyzerá dobre, nestratiť dôveru v Boha. Nielen vtedy, keď pomoc neprichádza, tak ako sme dúfali. Ale aj vtedy, keď neprichádza vôbec. Aj vtedy, keď sa Boh napriek našim prosbám javí ako pasívny, nečinný, neaktívny, nekonajúci, neodpovedajúci. Aj vtedy, keď všetky naše prosby o Jeho pomoc, o pokojný život, šťastné manželstvo, zdravie detí alebo o prácu, ktorá ma napĺňa – ostávajú akoby visieť vo vzduchoprázdne a nič sa nedeje! Nestratiť dôveru v Boha, ale dokázať odovzdať do Jeho rúk to, kedy pomôže; kde pomôže; a ako pomôže!
To je viera, bratia a sestry, ktorá sa nedá odradiť. Viera, ktorá sa nedá odbiť a odohnať, a to aj vtedy, keď Boh mlčí. Aj vtedy, keď zaznie niečo také ako : Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám. To, čo Ježiš hovorí, je v podstate v kocke sformulované podobenstvo. Dej tohto podobenstva by potom mohol vyzerať aj takto: S kráľovstvom nebeským je to tak ako keď rodina zasadne okolo stola. Dobrý otec rozdelí chlieb svojim deťom. Alebo : dobrý otec sa podelí o svoj chlieb s deťmi. Zlý otec by hodil chlieb psom a deti nechal hladovať.
Žena prijme toto podobenstvo, prijme použité prirovnanie, ale prerozpráva ho vo svoj prospech : Nie je ani treba brať deťom chlieb. Je ho predsa dosť na to, aby sa šteňatá nasýtili aj z toho, čo ostane po deťoch. Vtedy jej Ježiš povedal: Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako si želáš! A v tú hodinu jej dcéra ozdravela. Až v túto chvíľu sa príbeh radikálne obracia k dobrému. Pán Ježiš chváli vieru pohanskej ženy a dcérku uzdravuje na diaľku. Vyzdvihuje vieru, ktorá neprestáva dúfať, neprestáva sa nádejať. Vyzdvihuje vieru, ktorá sa nenechá odradiť ani Božím nevysvetliteľným mlčaním, ale je vytrvalá. Na nič si pritom nenárokuje. Len apeluje na milosť, prosí a dúfa, že dostane. A nakoniec aj prijíma.
Drahí priatelia, to je viera, ktorú pôsobí Pán Boh prostredníctvom prijímania evanjelia o Ježišovi Kristovi. Viera, ktorá prekonáva aj Božie mlčanie a trpkú realitu. To je viera, ktorá si uvedomuje, že tento život nie je všetko. Tento život nie je to najdôležitejšie – bez ohľadu na to, aký pekný alebo strašný je, aký príjemný alebo ťažký vie byť. Táto viera totiž prijala ako skutočnosť, že najdôležitejšie je to, čo pre nás Boh pripravil v Ježišovi a čo nás očakáva v kráľovstve Božom. Dôležité je to, akými cestami nás Boh vedie, aby nám umožnil rásť vo viere. Nuž a jedna z tých ciest môže byť aj tá, že Pán Boh sa nám z času na čas na chvíľku odmlčí. Môžeme dnes len ďakovať, že tie chvíľky trvajú naozaj krátko. Amen.
