19. po sv. Trojici – o dvoch sestrách
Written by radovan on okt 10, 2023 in - No Comments
- po sv. Trojici – 15.10.2023
„… o dvoch sestrách …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Jakub 5, 13 – 18
13 Trpí niekto medzi vami? Nech sa modlí! Raduje sa niekto? Nech spieva žalmy! 14 Je niekto medzi vami chorý? Nech si zavolá starších cirkvi a nech sa nad ním modlia, keď ho v Pánovom mene pomažú olejom. 15 A modlitba viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne. A ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. 16 Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste boli uzdravení. Veľa zmôže účinná modlitba spravodlivého. 17 Eliáš bol človek ako my, ale keď sa horlivo modlil, aby nepršalo, nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov. 18 A znova sa modlil a nebo dalo dážď a zem vydala svoju úrodu.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Keď som si pripravoval túto kázeň a pozeral som do svojho archívu, a síce: koľkokrát som v minulosti kázal na tému dnešnej 19. nedele po sv. Trojici, zistil som, že nie až tak často. Mesiac október je totiž v našom cirkevnom zbore spojený so slávnosťami, ktorým je potrebné sa tematicky venovať. Či už je to slávnosť Pamiatky posvätenia chrámu alebo Poďakovania za úrody. Alebo je to spomienka na vpád Turkov do Dobšinej, ktorý si zhodou okolností pripomíname práve dnes a ktorý sa uskutočnil 15.10.1584, teda pred 439 rokmi. Z toho titulu na tému dnešnej aktuálnej 19. nedele po sv. Trojici iba málokedy došlo. Pritom sa jedná o tému nielenže zaujímavú, ale vysoko aktuálnu. Sila viery. Áno, priatelia! Tak znie téma dnešnej nedele. Preto som sa rozhodol, že tento rok sa v dnešnú 19. nedeľu po sv. Trojici pozrieme práve na vieru a na jej silu.
V úvode som prečítal niekoľko veršov z listu apoštola Jakuba, ktorými tento Ježišov apoštol v podstate zakončuje celú svoju epištolu. Áno, okrem viery sa v týchto slovách snáď ešte častejšie objavuje pojem a fenomén modlitby. Nakoniec to má svoju logiku. Veď kde inde sa naša viera a jej sila môžu prejaviť mocnejšie, efektívnejšie a účinnejšie, keď nie práve v modlitbe a v našich modlitebných zápasoch? Čo sa teda o viere v kontexte modlitby, resp. o modlitbe v kontexte viery na základe slov apoštola Jakuba dnes môžeme dozvedieť? Poďme pekne krok za krokom!
13 Trpí niekto medzi vami? Nech sa modlí! Raduje sa niekto? Nech spieva žalmy! Pôvodné grécke sloveso, ktoré my prekladáme ako „trpieť“, znamená doslova: strádať. Tiež však pociťovať alebo prežívať niečo zlé. Toto sloveso môže mať tak rozsah od prenasledovania až po obyčajnú zlú náladu. Naproti tomu grécke sloveso, ktoré my tentokrát prekladáme ako „radovať sa“, znamená: veselosť, dobrú náladu. Dokonca to môže byť životná energia a guráž. Apoštol Jakub nám tak v tomto veršíku pripomína jednu vec. A síce, že jedno i druhé je vhodnou príležitosťou k modlitbe. Ono to vyzerá samozrejme, ale predsa len. Sú kresťania, ktorí sú nastavení len na jednu z týchto dvoch polôh modlitby. Buď tak, že sa človek rozpomenie na modlitbu iba vtedy, keď mu je zle. Zatiaľ čo, keď sa mu darí dobre, tak si na ňu nespomenie vôbec. Ale pokojne to môže byť aj presne naopak. A síce: že je nastavený na chválospevy a s utrpením alebo problémami či ťažkosťami sa v jeho viere nepočíta. Takže keď sa jedného dňa predsa len objavia, takýto sa modliť prestane.
Jakub, milí priatelia, vysvetľuje, že modlitba je niečo, čo pokrýva celý rozsah, celú škálu ľudského života. Nie však ako povinnosť, na ktorú by sme nemali zabúdať. Apoštol Jakub nie je lacný moralista. Modlitba pokrýva celý rozsah ľudského života v tom zmysle, že človek potrebuje byť v dialógu. Jednoducho pre svoj život potrebuje orientáciu. Či už je práve v depresii alebo v eufórii. Nuž a modlitba ako rozhovor s Pánom Bohom túto orientáciu pre život ponúka.
Myslím si, že na tomto mieste sa môžeme na chvíľku zastaviť pri udalosti vpádu Turkov do Dobšinej spred 439 rokov. Podľa svedectva farára Žigmunda Peczeliusa, počas pôsobenia ktorého vznikla drevená spomienková tabuľa visiaca v sakristii nášho chrámu a ktorá mohla vzniknúť niekedy medzi rokmi 1585 – 1627, ktorými je ohraničené pôsobenie Peczelia ako kňaza v Dobšinej, to so zbožnosťou a nábožensko – modlitebným životom vtedajších Dobšinčanov nevyzeralo vôbec ideálne. Priam až ironicky sa na spomínanej drevenej tabuli píše, že v časoch slobody Dobšinčania chrám Boží nenavštevovali ani cez deň. Len na okraj poviem: ako veľmi to pripomína aj dnešnú situáciu ☹ … Ale keď ich Turci hnali do zajatia, museli stráviť v kostole v Rimavskej Sobote cestou do Fiľakova celú noc. Akýsi Boží zmysel pre iróniu a humor … Celý text spomínanej tabule je silno mravokárny a chápe zničenie mesta ako Boží trest za ochabnutie viery. Myslím, že je to ideálne prepojenie dnešnej 19. nedele po sv. Trojici s udalosťou vpádu Turkov do Dobšinej. Vidíme tu priamu úmeru: Čím väčšie ochabnutie vo viere, tým väčšie ochabnutie v modlitbe. A platí to aj opačne: čím väčšie ochabnutie v modlitbe, tým väčšie ochabnutie vo viere. Modlitba a viera sú totiž ako dve sestry. Jedna nemôže byť a žiť bez druhej.
14 Je niekto medzi vami chorý? Nech si zavolá starších cirkvi a nech sa nad ním modlia, keď ho v Pánovom mene pomažú olejom. Apoštol Jakub v téme modlitby a viery pokračuje ďalej. No tentokrát svoje úvahy obohacuje o ďalší rozmer. A síce: modlitba nie je iba súkromná záležitosť. Človek pred Boha nepredstupuje iba so svojimi problémami. Keď je na tom zle, týka sa to aj ostatných. Alebo inak povedané: človeka sa týka aj to, pokiaľ trpí alebo je na tom zle aj niekto druhý. Jakub hovorí jedno: pokiaľ niekto zo spoločenstva veriacich trpí, niečo treba urobiť. Keď je na tom niekto zle, keď je sám a trápi sa, tí ostatní za ním majú prísť a niečo pre neho urobiť. Opäť si dovolím trocha nazrieť do originálu. Grécke slovo, ktoré my prekladáme ako „chorý“, znamená v základnom význame „byť slabý“. Toto slovo potom môžeme použiť vo význame „nemocný“ alebo aj „slabý vo viere“. Tiež však v zmysle, že niekto klesá a upadá. Niekto, kto už v živote akosi nevládze ísť ďalej, pretože na to nemá dosť síl.
Aj preto máme v rámci našich služieb Božích po kázni tzv. príhovorné (prímluvné) modlitby, v ktorých myslíme na konkrétne záležitosti konkrétnych ľudí, či už sú smutného alebo radostného charakteru. Aj preto máme modlitebnú skupinku, ktorá sa koná bezprostredne po ukončení biblickej hodiny. Všetko to je preto, aby sme vo svojich modlitbách mysleli aj na druhých a porúčali ich do Božej milosti, vedenia a ochrany.
Čo sa vlastne v takej situácii, keď niekto medzi nami trpí, očakáva od nás, priatelia? Podstatné je, aby sme za človekom šli, aby so svojim problémom neostal sám. Nuž a keď už za človekom prídeme, dôležité je, aby sme sa nezačali hrať na Jóbových priateľov. To znamená: s tým, ktorý je na tom nie práve najlepšie, nezačneme rozoberať príčiny daného stavu a či si to ten chudák náhodou nezapríčinil sám. A to všetko budeme robiť preto, len aby sme samých seba uistili o tom, že nám sa niečo také stať nemôže. Teda inak povedané: pokiaľ už za nejakým nemocným prídeme, nejdeme tam riešiť svoje problémy a komplexy ani nemocnému vysvetľovať, čo a prečo ho postretlo. Ideme za človekom, aby sme s ním predovšetkým boli a venovali mu aspoň kúsok svojho času.
15 A modlitba viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne. A ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Dovolím si povedať, že tento veršík je dosť podstatný a kľúčový. Modlitba viery tu má zasľúbenie, že bude vypočutá. Až potiaľto je to všetko jasné a jednoznačné. Avšak vypočutie ako také už môže prebehnúť na dvoch rovinách. Modlitba viery skutočne môže fyzicky uzdraviť nemocného. Keď sa tak stane, je to zakaždým nádherný dôkaz Boha ako Toho, ktorý nie je hluchý k našim volaniam a prosbám, ale ich vyslýcha. Ale keby aj nie: modlitba viery spasí klesajúceho a raz ho Pán každopádne vzkriesi. A pokiaľ ho ťažia nejaké hriechy, budú mu odpustené.
Na tomto mieste je zjavná súvislosť s evanjeliovým príbehom, kde Ježiš uzdravil ochrnutého, ktorého pred Neho spustili jeho priatelia zo strechy. Akoby sa chcelo povedať: modlitba viery dokáže aj telesne uzdraviť a spôsobiť zázrak. A keby aj nie, podstatnejšie je, že z chorého sníme hriechy, a tým ho zachráni pre večnosť. Veď čo z toho, keď človek zomrie aj vo vysokom veku a celý čas bol zdravý ako buk, no rozhodnutie pre Boha nikdy neurobil, a tým stratil celú večnosť. Ako len možno porovnať niekoľko desiatok rokov časnosti s celou večnosťou. Veď to sa jednoducho nedá.
Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste boli uzdravení. Veľa zmôže účinná modlitba spravodlivého. Drahí priatelia, nielen modlitba všetkých za toho jedného, ale aj príhovorné modlitby za seba navzájom, za vzájomnú dôveru, za vzájomné priznanie si chýb. To je to, čo sa od nás očakáva. Nuž ale predpokladom takýchto modlitieb je to, že sa máme navzájom radi a že nám na nás záleží. Máme sa radi? Záleží nám na nás? A nakoniec: kto je to ten spravodlivý, ktorého modlitba bude vypočutá? Je spravodlivý ten, kto v Boha uveril? Zdá sa, že áno. Veď tak nám to Písmo oznamuje už na stránkach Starej zmluvy: I uveril Abrahám Hospodinovi a On mu to počítal za spravodlivosť.
17 Eliáš bol človek ako my, ale keď sa horlivo modlil, aby nepršalo, nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov. 18 A znova sa modlil a nebo dalo dážď a zem vydala svoju úrodu. Ako príklad a vzor sily viery ako aj sily modlitby nám tu Jakub dáva proroka Eliáša – veľkú postavu Starej zmluvy. Jakub však našu pozornosť neupriamuje na to, čo všetko Eliáš dokázal. Neupútava našu pozornosť na jeho výnimočné, priam až nedosiahnuteľné činy. To, čím chce zaujať našu pozornosť, je sila modlitby. Sila Boha, ktorý tú modlitbu počuje a vypočuje. V tom sú Eliášove a naše možnosti rovnaké.
Prajem nám všetkým, aby sa sila našej viery mocne dokazovala v našich intenzívnych modlitbách, v ktorých nechceme myslieť len na seba, ale aj na svojich blížnych. Prajem nám všetkým čím viacej vypočutých modlitieb, ktoré majú tú moc a schopnosť posilniť našu vieru. Nakoniec nám prajem, aby naše modlitby boli plné dôvery v nášho nebeského Otca, ktorý svojim deťom nechce zle, ale túži po ich dobre. Amen.
