2. adventná nedeľa – Ty, Hospodine, si Otec náš
Written by radovan on dec 07, 2017 in - No Comments
2. adventná nedeľa – 10.12.2017
„Ty, Hospodine, si Otec náš“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista! Amen.
Izaiáš 63, 15 – 19; 64, 1 – 3
15 Pohliadni z nebies a uviď zo svojho svätého a slávneho príbytku! Kde je Tvoja horlivosť a moc? Pohyb Tvojich citov a Tvoje zľutovanie sa mi odopierajú. 16 Veď Ty si Otec náš, lebo Abrahám nevie o nás a Izrael nás nepozná. Ty, Hospodine, si Otec náš, Tvoje meno od pradávna je: Náš Vykupiteľ. 17 Hospodine, prečo si nám dal poblúdiť od Tvojich ciest a zatvrdil si nám srdcia, tak, že sa Ťa nebojíme? Vráť sa kvôli svojim služobníkom, kvôli kmeňom svojho dedičstva. 18 Tvoj ľud vlastnil Tvoju svätyňu len krátky čas, naši protivníci ju pošliapali. 19 Takí sme, akoby si nad nami oddávna nepanoval, ako tí, nad ktorými nikdy neodznelo Tvoje meno. Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil, aby sa zatriasli vrchy pred Tebou. 1 Ako oheň zapaľuje raždie, ako oheň privádza do varu vodu – tak príď, aby si dal svojim protivníkom poznať svoje meno, aby sa Tvojej prítomnosti báli národy. 2 Keď si nečakane robil hrozné veci, zostúpil si a vrchy sa triasli pred Tebou. 3 Od vekov to nikto neslýchal ani nepočul, oko nevídalo Boha okrem Teba, ktorý by tak nakladal s tými, ktorí naň očakávajú.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
V adventnom čase, ktorý teraz v kresťanskej cirkvi prežívame, sa z času na čas pýtam detí v škole na náboženstve, prečo sa vlastne Pán Ježiš narodil a prišiel na tento svet. Jedna z odpovedí je : aby sme mali Vianoce. Alebo : aby sme dostali darčeky. Iste, dá sa na to pozerať aj takto detsky. Predsa však, existuje oveľa viac serióznejších dôvodov, prečo musel prísť Ježiš na svet. Jeden z nich je napríklad ten, aby svojou poslušnosťou a láskou voči svojmu nebeskému Otcovi dal do poriadku to, čo človek svojou neposlušnosťou voči Bohu na začiatku pokazil. To znamená, aby pre nás vydobyl opätovnú cestu do raja, z ktorého sme boli pre hriech vyhnaní. Tým mostom, ktorý spája svätého Pána Boha na jednej strane a hriešneho človeka na strane druhej – tým mostom, ponad priepasť, ktorá sa volá hriech a ktorú človek vlastnými silami prekonať nedokázal – tým mostom je Kristov kríž. Kto verí tomu, že za jeho hriechy bola v osobe, diele a smrti Božieho Syna prinesená dostatočná a dokonalá obeť, že splátka hriechu je raz a navždy vyrovnaná, pre toho sa skrze Ježiša opäť otvára cesta do raja, do večnosti. Ide len o to, milý priateľ, či si ochotný tomu veriť. To je odpoveď na otázku, prečo musel prísť Pán Ježiš na tento svet.
Ďalší nemenej dôležitý dôvod sa objavuje v dnešnom kázňovom prorockom texte. Ježiš prišiel aj preto, aby nám Boha predstavil ako svojho a súčasne tak aj ako nášho Otca. Človek si totiž Boha neraz zvykne predstavovať všelijako – ako policajta, ako štatistu, či ako starého deduška. No to všetko sú falošné predstavy. Pán Boh si praje, aby sme Ho vnímali predovšetkým ako svojho Otca. Veď On sám sa pre nás stal Otcom, keď sme boli pokrstení. V krste svätom nás prijal za svoje deti – za svoje dcéry a synov – a tým sa pre nás stal nebeským Otcom.
Vnímať Pána Boha ako Otca nebolo celkom jednoduché ani pre Boží ľud – Izrael. V prečítaných slovách Písma, ktoré nám v úvode zazneli, stretávame Izrael v zložitej situácii. Ľud sa vrátil zo 70 ročného babylonského zajatia a teraz sa obracia na Hospodina s prosbou : 15 Pohliadni z nebies a uviď zo svojho svätého a slávneho príbytku! 70 rokov trestu a neslobody urobí svoje. Boží ľud stále ešte žije pod dojmom ťažkých Hospodinových súdov, ktoré na neho doľahli. Platí ešte to, čo vyznávali ich otcovia? Možno ešte počítať s Božou láskou, mocou, zľutovaním a súcitom? Je Boh stále ich Otcom? Alebo je to už všetko nadobro stratené?
Drahí priatelia, do takéhoto pesimizmu sa človek môže dostať pomerne ľahko. I dnes pozerajúc na tento svet, na pokazené ľudské vzťahy, na ľudskú zvrátenosť a zlo, sa človek pýta : Tak ako je to s tou Božou vládou? Ako je to s tým Božím panovaním? Ako je to s tým Božím otcovstvom? Nevzdal sa nás Boh načisto? Nezanechal nás tu napospas sebe samým? Veď každý deň sa zdá, že dobro akoby ťahalo za kratší koniec a zlo akoby víťazilo na všetkých frontoch. Môžeme ešte počítať s Božou mocou, láskou, súcitom, otcovstvom či zľutovaním? Nie je už náhodou neskoro?
Bratia a sestry, vždy keď bolo ľuďom ťažko, spomínali na to, aké to bolo voľakedy. Pripomínanie si starých tradícií sa pre ľudí vždy stávalo zdrojom novej nádeje. Izraelci si uvedomujú, že odvolávať sa na praotca Abraháma, resp. Izraela – Jákoba má zmysel iba vtedy, pokiaľ to každému pripomína, že Boží ľud, presne tak ako aj jeho praotcovia, vďačí za svoje bytie a život len a len Hospodinovi – svojmu Otcovi. Práve k tomuto poznaniu sa Izrael dopracováva vo svojej ťažkej situácii a svoje vyznanie viery formuluje do slov : Len Hospodin je jediným Otcom Božieho ľudu.
Drahí priatelia, dovolím si povedať, že k podobnému poznaniu a vyznaniu viery sme pozvaní aj ako Božia cirkev v tomto svete, ako Boží synovia a dcéry, ktorých si Boh v krste svätom adoptoval a prijal za svoje deti. On je Ten, kto stál aj na našom počiatku. Nevznikli sme totiž iba z túžby našich rodičov. Každý z nás je tu predovšetkým z vôle Božej. Je to On, ktorý si nás vykúpil životom a dielom svojho jednorodeného Syna. Za náš hriech musela byť odvedená splátka. Každý hriech, ktorý človek spácha, je totiž ako dlh. Nuž a dlhy sa musia splácať. Nie je to však vec peňazí. Dokonalú splátku, ktorá by zadosťučinila Božej spravodlivosti na jednej strane a utíšila by spravodlivý Boží hnev na strane druhej, mohol priniesť iba niekto, kto nikdy hriech neučinil a kto dodržal celý Boží zákon. Nuž a taký bol iba jeden. Ježiš Kristus. Dokázal to preto, že v sebe mal božskú podstatu. Pán Boh však zo svojej podstaty nemôže ani trpieť ani zomrieť. A preto na seba vzal ľudské telo, aby namiesto nás mohol zomrieť. Veď odplata za hriech je smrť. A tak za nás aj zomrel, aby vyrovnal dlh hriechu za celé ľudstvo. Nuž a na dôkaz toho, že je to splátka dostatočná, že dlh je vyrovnaný a vec je „vybavená“ Boh Otec svojho Syna vzkriesil na tretí deň z mŕtvych. Bohu chvála a vďaka za to, milí priatelia, že sa o nás tak dobre a dokonale postaral! Radšej sa vzdal svojho Syna, aby sa nemusel vzdať nás. To všetko spravil preto, aby aj tebe aj mne ukázal, ako veľmi nás miluje, ako veľmi Mu na nás záleží. To všetko spravil preto, aby sme raz aj my mohli byť tam, kde je On teraz – v sláve večnosti. Pre toto všetko, drahí priatelia, musel prísť Syn Boží na svet!
Bratia a sestry, Izrael sa vo svojej modlitbe prebojoval k pochopeniu Božej otcovskej lásky a starostlivosti. Čas adventu je nanajvýš vhodným časom k tomu, aby sme sa k podobnému poznaniu v modlitbe dopracovali aj my. Je to čas, kedy si máme mocne uvedomiť, že do zúfalej situácie pred Bohom sme sa dostali vlastnou vinou. A sami sa z nej nedostaneme. Neostáva nám iná nádej, iba tá, že sa Hospodin i nad nami ako Otec nad svojim deťmi zmiluje. Že sa navráti k svojmu ľudu a zmení Jeho údel.
Milí priatelia, Božie milosrdenstvo nad nami sa neskončilo. I keď sa nám možno zdá, že Boží nepriatelia dominujú v tomto svete. No Písmo sväté nás učí, aby sme sa na udalosti učili pozerať od konca. Aby sme sa nesústreďovali na to, čo máme pred očami teraz. Toto všetko je totiž iba dočasný stav. To všetko má slúžiť tomu, aby si Pán Boh svojich verných preveril a preskúšal prostredníctvom rôznych skúšok. No my sa máme sústrediť v prvom rade na to, ako to všetko skončí. A tam na konci Biblie čítame slová o Ježišovi ako Pánovi pánov a Kráľovi kráľov, ktorému Otec odovzdal do rúk všetku moc tak v nebi ako aj na zemi. A spolu s mocou aj súd.
Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil, aby sa zatriasli vrchy pred Tebou. 1 Ako oheň zapaľuje raždie, ako oheň privádza do varu vodu – tak príď, aby si dal svojim protivníkom poznať svoje meno, aby sa Tvojej prítomnosti báli národy. Bratia a sestry, čas adventu je nanajvýš vhodným časom aj k tomu, aby sme vo svojich modlitbách prosili za všetkých tých, ktorým je toto poznanie Boha ako Otca a Jeho spásy zatiaľ neznáme a cudzie. Jednoducho sa s tým nevedia stotožniť. Kiežby sa aj im dal Boh poznať ako ich Otec. Veď On už raz nebesá pretrhol a zostúpil. Bolo to počas prvých Vianoc, keď pastieri pri Betleheme smeli počuť ten nádherný anjelský slávospev : Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! Nebojte sa! Veď narodil sa vám v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus, Pán!
Dnes však musí zaznieť aj to, čo možno nie až tak radi počúvame. Pred nami je ešte druhé pretrhnutie nebies a zostúpenie. Je to udalosť, v ktorej sa Ježiš vráti ako Sudca živých a mŕtvych, nuž a čas adventu nás chce pripraviť aj na ňu. Vtedy nebude až tak podstatné to, či sa pred Bohom budú triasť vrchy, ako píše prorok. Oveľa dôležitejšie bude to, čo nám odkazuje apoštol Pavol : a síce, aby sme s bázňou a trasením konali my svoje spasenie. Teda aby nás takýchto Ježiš našiel pri svojom návrate. Ako takých, ktorí maximálne užitočne využili čas na tejto zemi pre svoje spasenie a záchranu.
3 Od vekov to nikto neslýchal ani nepočul, oko nevídalo Boha okrem Teba, ktorý by tak nakladal s tými, ktorí naň očakávajú. Izrael si takýmto spôsobom pripomína mocné Božie činy v minulosti, keď dal Boh svojim odporcom poznať svoju moc. On zasiahne aj dnes. On zasahuje aj tak, že ľudia po Ňom túžia, na Neho sa dopytujú a Jeho hľadajú. Pretože cítia, že bez Neho sú vnútorne prázdni. On naozaj zasiahne. Veď On vždy prichádzal práve vo chvíľach, keď ľudsky povedané : všetko bolo stratené. Jeho spasiteľský zásah je taký istý ako Jeho láska k nám.
Bratia a sestry, naozaj to nikto neslýchal ani nepočul, že by sa Boh sklonil z neba, aby podal človeku ruku a ťahal ho k sebe do neba. Tento koncept spásy sa objavuje iba v kresťanstve. Všetky ostatné náboženské koncepty spásy totiž spočívajú v pravom opaku : človek sám sa prediera do neba – či už prostredníctvom dobrých skutkov, či už prostredníctvom vlastnej dobroty, meditácií a podobne. Jednoducho sám sa snaží dostať do neba. Od čias Ježiša Krista je to však celkom inak. Boh sám zostupuje z nebeských výšin k nám dole na zem, aby nás následne mohol pritiahnuť k sebe. Je to tak, ako keď topiacemu sa hodíte záchranné koleso. Tými topiacim sme my. Tým záchranným kolesom je Ježišovo dielo vykúpenia za nás a naša viera v neho a Božiu milosť. Nuž a tým, kto nás k sebe v moci svätého Ducha priťahuje nie je nikto iný ako Boh Otec.
Dnes, milí priatelia, keď toto vieme, nemôžeme nič iné len žasnúť a spolu s prorokom Izaiášom vyznať: 3 Od vekov to nikto neslýchal ani nepočul, oko nevídalo Boha okrem Teba, ktorý by tak nakladal s tými, ktorí naň očakávajú. Amen.
