2. po Zjavení – Ježišova prítomnosť posväcuje domácnosť
Written by radovan on jan 10, 2017 in - No Comments
2. po Zjavení – 15. 1. 2017
„Ježišova prítomnosť posväcuje domácnosť“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
J 2, 2 – 11
2 Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. 3 Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: Nemajú vína. 4 Ježiš jej odpovedal: Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina. 5 Nato jeho matka povedala obsluhujúcim: Urobte všetko, čo vám povie! 6 Podľa židovských predpisov o očisťovaní tam stálo šesť kamenných nádob na vodu, každá na dve či tri miery. 7 Ježiš povedal obsluhujúcim: Naplňte nádoby vodou! A naplnili ich až po okraj. 8 Potom im povedal: Teraz načrite a zaneste starejšiemu! A oni zaniesli. 9 Keď starejší ochutnal vodu, zmenenú na víno, nevedel, odkiaľ je, no obsluhujúci, čo naberali vodu, to vedeli. Zavolal si ženícha 10 a povedal mu: Každý človek podáva najprv dobré víno a potom, keď si hostia vypijú, horšie. Ty si však zachoval dobré víno až doteraz. 11 Tento začiatok svojich znamení urobil Ježiš v Káne Galilejskej a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci v neho uverili.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Druhá nedeľa po Zjavení, ktorú dnes v cirkvi kresťanskej slávime, sa nám chce prihovoriť vysoko aktuálnou témou, ktorá znie : Ježišova prítomnosť posväcuje domácnosť. Ako jeden z možných kázňových textov som si zvolil známy evanjeliový príbeh, ktorý relatívne dobre poznajú aj ľudia nie celkom zbehlí v Písme svätom. Premenenie vody na víno v mestečku Kána v Galiley sa počas mnohých rokov stalo vďačným námetom vtipov a istej irónie, a to aj medzi kresťanmi. Pre iných je tento príbeh základom pre obhajovanie, či schvaľovanie pitia alkoholu, proti ktorému údajne ani Kristus Pán na svadbe nezasiahol, naopak ho ešte požehnal. Ja sa dnes nechcem uberať ani jedným z týchto smerov a v kázni sa nebudem zaoberať ani jednou z uvedených možností. Je fakt, že z dnešného evanjelia si kazateľ môže vybrať viacero motívov, ktoré môže v kázni rozvádzať. Jeden z obľúbených je napríklad ten, že staré víno, ktoré na svadbe došlo, predstavuje Starú zmluvu, ktorá takisto Ježišovým príchodom na tento svet „končí“. To všetko preto, aby nastúpilo nové víno, teda Nová zmluva, ktorá sa Ježišom začína. Doterajšie svadobné víno zákona Starej zmluvy je vystriedané lepším vínom milosti a pravdy, ktoré k nám prišli v Ježišovi. Je to bez debaty nádherný motív, ktorý možno v tomto príbehu nájsť, ja sa však dnes chcem sústrediť práve na Ježišovu prítomnosť na spomínanej svadbe ako zdroj požehnania celého podujatia, a to na základe niekoľkých okolností, ktoré som sme prežiť počas uplynulých týždňov.
Robím tak preto, nakoľko v poslednom čase som bol viackrát oslovený s tým, či ako cirkev robíme posvätenie, vysvätenie či požehnanie domu, príbytku. Niektorí dokonca hovorili o vyčistení takéhoto priestoru, resp. jeho očistení od nejakých zlých síl, ktoré sa tam údajne udomácnili a domácim robia v živote šarapatu, znepríjemňujú im život a oberajú ich o pokoj. Je pravda, milí priatelia, že v bohoslužobnej agende našej cirkvi sa podobný obrad nenachádza. I keď mám vedomosť o tom, že bohoslužobný cirkevný výbor niečo v tomto zmysle pripravuje. V každom prípade si dovolím povedať, že myšlienka nie je zlá. Ba čo viac, je výborná! Keď už nič viac, kňaz má aspoň misijnú príležitosť poslúžiť Božím slovom, modlitbou a požehnaním na miestach, kde by sa možno bežne ani nedostal a kde by ho nevolali.
Predsa však, je dobré, pokiaľ si v celej tej eufórii vysvetlíme najprv niekoľko pojmov, aby sme sa vyhli sklamaniu, resp. tomu, že naše očakávania neboli naplnené. V prvom rade teologický slovník rozlišuje medzi pojmami posvätenie / vysvätenie na jednej strane a požehnanie na strane druhej. V cirkvi posväcujeme, resp. vysväcujeme zásadne priestory, predmety a ľudí, ktoré sú oddelené, resp. ktorí sú určení pre bohoslužobné účely. Posväcované sú kostoly, modlitebne – vysväcovaní zas kňazi, diakoni, misionári. Požehnanie zas v zásade udeľujeme všetkým, ktorí oň stoja. Požehnanie pritom vnímame ako prosbu, či prianie, aby Pán Boh bol prítomný so svojou pomocou, ochranou, blízkosťou a milosťou v danom príbytku, dome, rodine, či v živote konkrétneho človeka. A preto v kázni budem ďalej viac narábať s pojmom požehnanie ako posvätenie, nakoľko práve tento pojem je v tomto prípade vhodnejší.
Po druhé. To, že ľudia, po niečom takom túžia, je dôkazom toho, že citlivo reagujú na duchovno, resp. na duchovný svet okolo seba. A to je dobrý predpoklad k tomu, aby sa s nimi dalo aj ďalej v duchovnej oblasti pracovať. Nie každý je totiž pre tieto skutočnosti otvorený. Nie je to teda samozrejmosť. Ide však o to, pre aké „duchovno“ je človek otvorený a na aké „duchovno“ je citlivý. Duchovno totiž môže byť len dvojaké – buď dobré, pozitívne, slúžiace človeku na prospech alebo zlé, negatívne, slúžiace človeku na škodu, oberajúce ho o vnútorný pokoj, pohodu a pod. Duchovno môže byť len dvojaké preto, nakoľko existuje len jeden dobrý Duch, a tým je Boh. Nuž a existuje v podstate len jeden zlý duch – satan, aj so svojimi prisluhovačmi – démonmi.
Po tretie. To, či v živote prežívam pokoj, vyrovnanosť, pohodu a naplnenosť tak nezávisí ani od toho, či mám dobrú prácu alebo dosť peňazí, i keď samozrejme i to je dôležité. Oveľa podstatnejšie je však to, pre akú formu duchovna som viac otvorený, pre tú dobrú alebo pre tú zlú. Pokiaľ som otvorený viac pre Boha, Božie veci, Božie slovo a hodnoty, ktoré Pán Ježiš vniesol do tohto sveta, otvorený a prístupný viac aj pre cirkev, ktorá je telom Kristovým, potom to určite neznamená, že celý môj život pôjde vždy vo všetkom ako „po masle“. Vždy sa mi bude len dariť, vždy budem len zdravý a úspešný a v mojej peňaženke nikdy nebudú „suchoty“.
Bratia a sestry, ono to tak nefunguje. Viera v Boha – to nie je čarovný prútik, ktorým šibnem a všetko sa razom napraví a všetko bude v momente ok. Otvoriť sa pre Boha – a teda pre pozitívnu formu duchovna, znamená pustiť Boha do svojho života, do svojho príbytku, do svojho rozhodovania, do svojej rodiny a nechať Ho tam konať a pôsobiť. Otvoriť sa pre Boha znamená, dovoliť Bohu, aby ma menil a transformoval na svoj obraz, svoju podobu. Znamená to – dovoliť Bohu, aby menil moje zmýšľanie, priority, postoje a názory. To je vec vnútorného nastavenia. Otvoriť sa pre Boha znamená dôverovať, že odteraz na to nie som sám. Mám pri sebe dobrého Boha, ktorý je dokonca mojim Otcom a mne, svojmu dieťaťu chce len dobre. A i keby všetko nešlo vždy tak ako si to prajem, viem, že nie som sám. Viem, že Boh ma nesie. Viem, že tým, ktorí Boha milujú, všetky veci slúžia na dobro. I keby ma všetci opustili a zradili, On to nespraví, lebo je verný a miluje ma.
Bratia a sestry, kto sa na tieto veci takto pozerá a takto ich vníma, ten nepotrebuje, aby mu doma na každej stene viseli „sväté obrázky“, nepotrebuje mať na každej skrinke anjelikov zo sadry, ani mať v každom kúte zavesený nejaký krížik. Symboly sú síce fajn, ale v prehnanej miere sa pre človeka môžu stať až pokušením, aby človek neživým symbolom a predmetom dôveroval a spoliehal sa na ne viac ako na živého Pána a Boha, zvlášť keď Ho nevidí a nemôže si Ho chytiť do ruky. Ale veď predsa o tom je viera, či? Aby potom aj o nás neplatilo to, čo apoštol Pavol píše v liste Rímskym, a síce, že slávu neviditeľného Boha Stvoriteľa zamenili za uctievanie viditeľných stvorených vecí a symbolov. A to nie je nič iné ako vrchol bláznovstva.
Po štvrté. Tu sme pri koreni problému. Ten dobrý Duch, Pán Boh, čaká, kým Ho pozveme. Stojí pri dverách a klope. Nedobíja sa však nasilu. Je džentlmen, ktorý rešpektuje naše rozhodnutie. Celkom ináč si však počína ten zlý duch. Ten sa nepýta, či ho vpustíme alebo nie. On neklope slušne na dvere. Naopak! Vyrazí ich a udomácni sa v nás. Robí to pritom neraz veľmi nepozorovane, rafinovane, nič netušiac. O to viac sú následky jeho pôsobenia zhubnejšie.
Bratia a sestry, každý z nás si musí uvedomiť, že po duchovnej stránke sa nedá byť neutrálny. A je celkom jedno, či tomu človek verí alebo nie. Buď si sa otvoril pre Boha, pre Jeho veci, pre spoločenstvo a vzťah s Ním alebo si ostal duchovne prázdny a tvoje vnútro zaplnil ten druhý, bez ohľadu, či v neho veríš alebo nie. V duchovnej sfére prebieha neustály boj o každého jedného z nás. Túži po nás a po našom dobre Pán Boh, používajúc pritom férové zbrane a rešpektujúc slobodu našej vôle a rozhodnutie. Túži po nás a po našej záhube, strachu a nepokoji aj diabol, používajúc pritom ľstivosť, klam a rafinovanosť, nerešpektujúc to, či sme ho pozvali alebo nie. On má tendenciu pozvať sa sám a vtrepať sa dnu aj bez volania.
Po piate. Drahí priatelia, čo tým všetkým chce povedať? Požehnanie domácnosti má zmysel len vtedy, pokiaľ sa človek túži otvoriť pre dobro, pre Boha, pre život s Ním, pre dôveru oproti Nemu a rovnako tak pre poslušnosť voči Nemu. Práve prvok poslušnosti vidíme aj v samotnom kázňovom evanjeliovom texte. Keby sluhovia neboli urobili to, čo im Ježiš prikázal, keby neboli nádoby naplnili vodou, nemal by Ježiš ani čo premeniť, a tak zachrániť celú rodinu pred hanbou. Pokiaľ sa my sami a naše rodiny neotvoria pre Krista, pokiaľ Jeho nepozveme do svojho príbytku, pokiaľ sa budeme hrať na múdrejších než je On a nebudeme rešpektovať Jeho slová, potom nečakajme, že sa niečo významné udeje! Požehnanie môže prísť len vtedy, pokiaľ my sami nastavíme inak svoju duchovnú orientáciu – v zmysle, že ju nastavíme na Boha a Jeho veci.
To znamená : nie farár, nie farárova prítomnosť, nie to, že farár spraví tri krížiky, povie : „v mene Boha Otca i Syna i Ducha Svätého“ a pekne sa za nás pomodlí, ale predovšetkým to, ako sa k tomu my domáci postavíme – to rozhoduje!!! Či sme ochotní tomu veriť alebo nie. Či sme ochotní vyskúšať to v živote s Pánom Bohom alebo nie. Jedine na tom záleží! Farár je len sprostredkovateľ. No jedine Ježišova prítomnosť požehnáva domácnosť! Ježišova prítomnosť v mojom živote, mysli i srdci, v mojej rodine, v mojich rozhodnutiach. A toto treba mať na mysli.
Milí priatelia, to, že poslušnosť voči Ježišovi a Jeho slovám sa oplatí, to vidíme na našom evanjeliovom kázňovom texte. To, že sa oplatí Ježiša ako hosťa pozvať na „svadbu“ svojho života, to tiež jasne vidíme. Iba tak sa totiž môžeme dostať aj na tú večnú nebeskú svadbu Baránkovu, ktorá je pre nás pripravená v nebesiach.
Prajem nám všetkým, bratia a sestry, aby Pán Ježiš bol vzácnym hosťom v živote každého jedného z nás. Kiežby bol vzácnym hosťom v živote našich rodín, v našej spoločnosti, v našom meste, v našom cirkevnom zbore i cirkvi vo všeobecnosti. Kiežby Pán Ježiš nebol u nás doma prítomný len ako liatinová formička zavesená na drevenom krížiku či ako zlatá postavička na krížiku vo forme retiazky na krku – ale predovšetkým bol prítomný v našom živote, v našej mysli, v našom srdci. A potom i náš dom i náš život bude čistý. Veď Kristus sám ho očistil svojou svätou krvou, svojim nevinným utrpením i smrťou. Kristus sám vyhral v našom živote boj s tým zlým, a to tak, že vstal z mŕtvych. Si ochotný tomu veriť? Jemu chvála a vďaka za to! Amen.
