2. pôstna nedeľa – Aká veľká je moja viera?
Written by radovan on mar 07, 2017 in - No Comments
2. pôstna nedeľa – 12. 3. 2017
Aká veľká je moja viera?
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Matúš 15, 28
Na to jej povedal Ježiš: Ó, žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš!
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Aká veľká je moja viera? Táto otázka nám celkom prirodzene napadá, ak počujeme rozhovor Pána Ježiša so ženou Kanaánkou. Ak počujeme Jeho vetu, ktorú jej adresuje v závere celého príbehu, ktorý nám dnes zaznel ako evanjelium spred oltára. A možno sa aj pýtame, ak počujeme tieto Ježišove slová: Čo je to vlastne veľká viera? Existuje vôbec nejaká definícia viery? Existuje vôbec niečo také ako veľká viera? Pán Ježiš o nej predsa na mieste hovorí: Keby ste mali vieru ako horčičné zrno, tak by ste presúvali vrchy do mora. Kto má takú veľkú vieru? Kto to o sebe môže povedať? Asi nikto z nás, priatelia! A predsa, Pán Ježiš sa odvažuje niečo také povedať. Povedať to o pohanskej žene. Pozrime sa dnes na to, prečo práve jej vieru Ježiš označuje za veľkú! Skúmajme, v čom smie byť pre nás inšpiráciou viera tejto ženy!
Veľká viera má veľké očakávania od Pána Boha. S takýmto očakávaním, či túžbou prichádza aj žena Kanaánka za Pánom Ježišom. Jej túžba je veľmi jednoduchá. Túži po uzdravení svojej dcéry. Myslím, že rozumieme tejto túžbe. Poznáme svoje pocity, ak sú choré naše deti, alebo niekto z našich blízkych, alebo ak sme chorí my sami. Toto očakávanie je prirodzené, je ľudské, je normálne. Veď často si nič viac neželáme len zdravie. To nám stačí. Zvykneme pritom neraz aj povedať, že zdravie – to je najdôležitejšie. Alebo tiež : keď máme zdravie, máme všetko. Nakoľko však pri tejto našej túžbe, či očakávaní počítame s Pánom Bohom? Uzdravenie dcéry kanaánskej ženy bolo ľudsky nedosiahnuteľné. Preto to môžeme hodnotiť ako sen. Možno bláznivý sen, ktorý táto žena má. Iba viera nám však dovoľuje takto snívať. Uvažovať o veciach, ktoré nie sú, ale veľmi by sme chceli, aby boli. A to nemusí byť len telesné zdravie. To môže byť čokoľvek, po čom túžime, o čom snívame, čo v živote hľadáme.
Milá sestra, drahý brat, aký sen máš ty vo svojom srdci? Po čom túžiš? O čom rozmýšľaš, že by bolo dobré mať? Čo ťa trápi natoľko, že chceš, aby to bolo inak? Myslím, že veriacemu človeku je dovolené snívať, túžiť, rozmýšľať o budúcnosti, a to aj o veciach, ktoré sú ľudsky nedosiahnuteľné, či nesplniteľné. I to je viera – pkiaľ v týchto snoch, plánoch, túžbach, víziách má miesto Pán Boh. Ak s Ním počítam. Ak sú to sny o Jeho diele, o cirkvi, alebo o tom ako by mohol vyzerať môj duchovný život, život mojej rodiny, alebo aj život môjho zboru, či mojej cirkvi. Ak nerozmýšľam len o tom, čo treba kúpiť, zabezpečiť, opraviť, ale aj o tom, kam sa chcem v živote posunúť, čo chcem, aby bolo inak, lepšie, krajšie, či hodnotnejšie. S takýmto snom, s takouto túžbou prišla i žena Kanaánka za Pánom Ježišom. K Pánovi Ježišovi dnes rovnako tak smieme prísť aj my. Pri Ňom sme totiž na správnom mieste. Pri Ňom sa môžeme otvoriť svojim túžbam. Lebo veľká viera má aj veľké očakávania od Pána Boha.
Veľká viera má aj veľkú odvahu. Veľká viera má odvahu osloviť Pána Ježiša. Veľká viera má odvahu sa modliť a konkrétne pomenovať svoje túžby. Jedna vec je totiž túžiť po niečom a druhá vec je o tom aj hovoriť. Nebáť sa o tom hovoriť. Nebáť sa o tom niekomu povedať, čo ma ťaží, čo chcem, aby bolo inak. Môže nám v tom brániť všeličo. Žena Kanaánka mohla mať hneď niekoľko dôvodov prečo by neoslovila Pána Ježiša. V prvom rade to bola žena. V danej kultúre nemala nárok rozprávať sa s verejne činným mužom. Nemala nárok osloviť Ho prvá. A navyše : bola to pohanka. Nemala nárok rozprávať sa so Židom. To mohli byť jej vážne zábrany. To mohli byť jej dôvody, aby mlčala. Ona však predsa nemlčí, ale celkom konkrétne pomenúva svoj problém, celkom zrozumiteľne a jasne vyslovuje svoju prosbu. Robí to bez obalu, prosto, jednoducho, tak ako to cíti, tak ako to prežíva. Dokonca kričí, aby nebolo žiadnych pochýb aká veľká je jej túžba.
Bratia a sestry, ak po niečom túžime, ak o niečom snívame, mali by sme to vedieť aj konkrétne pomenovať. Odhodiť zábrany, vzdať sa pretvárky, zbúrať bariéry, či falošnú skromnosť. Ak ide o vec, tieto záležitosti nemajú medzi nami miesto. Je to dôležité pre naše vzťahy. Vedieť spolu hovoriť jasne, otvorene, konkrétne. Vtedy môžu byť naše vzťahy čisté, korektné. Môžeme navzájom napĺňať svoje túžby. Môžeme sa učiť rešpektovať jeden druhého. Je nesprávne skrývať to, čo si myslím, ako si to ja predstavujem. Je nesprávne hovoriť v hádankách, alebo si myslieť: Veď ten druhý by mal vedieť, čo ja chcem, čo potrebujem, o čom snívam. Ak sme nevyslovili nahlas naše túžby, potom ony môžu ostať veľmi ľahko nenaplnené. Koľko medziľudských i manželských vzťahov troskotá práve na tom? A to platí aj pre náš vzťah s Pánom Bohom. Byť konkrétny v modlitbách, jasný v reči, aby mohli prísť aj jasné odpovede.
Drahí priatelia, aké sú naše modlitby? Ako voláme k Pánu Bohu? Je v našich prosbách niečo konkrétne? Dokážeme pomenovať a vysloviť to, po čom túžime? Aj modlitba môže byť len súhrnom pekných, ale predsa prázdnych a neurčitých slov. Nemusí byť hneď zlá, ale môže byť nekonkrétna, prázdna, bezobsažná. Na nekonkrétnu prosbu však dostaneme pravdepodobne aj nekonkrétnu odpoveď. Veľká viera je teda taká, ktorá má odvahu osloviť Pána Boha s konkrétnou prosbou.
Veľká viera má aj veľkú trpezlivosť. Trpezlivosť znamená vedieť čakať. Na konkrétnu prosbu, či požiadavku totiž nemusí prísť okamžitá odpoveď. Je to veľmi ťažké. Vie nás to aj poriadne rozhnevať, ak čosi konkrétne žiadame napr. od svojho dieťaťa a ono sa tvári, že nás nepočuje. Alebo ak oslovíme aj dospelého človeka a on sa tvári, že tam nie je, že sa ho naša prosba vôbec netýka. Akoby ani nepočul. Sme mu ukradnutí. To sa nás bolestivo dotýka a narúša to naše vzťahy. Podobnú skúsenosť mala aj žena Kanaánka s Pánom Ježišom. Kričí, hovorí celkom konkrétne, ale On mlčí. On kráča ďalej bez povšimnutia. Koho z nás by to nenahnevalo? Koho z nás to nehnevá, keď Pán Boh neodpovedá? Koho z nás netrápi, ak Pán Boh mlčí a nič sa nedeje? Koľkí vtedy prepadáme skepse, či depresii a hovoríme si, že veriť sa neoplatí? Koľkí si povieme, že modliť sa, je zbytočné? Veď je to prinajmenšom trápne veriť v Pána Boha, ktorý má pomáhať, konať a On si nás nevšíma a nerobí nič. Ako trápnu túto situáciu vnímajú aj Ježišovi učeníci. Preto usmerňujú svojho Majstra, aby túto ženu vybavil. Áno, Pán Boh si dopraje niekedy čas, aby nám odpovedal. Nikdy však nie z rozmaru. Pán Boh nerobí veci z rozmaru, ani preto, aby nás nahneval, ale aby cvičil našu trpezlivosť, naše odhodlanie, či našu vytrvalosť. Lebo viera potrebuje aj cvičenie. Veľká viera potrebuje aj veľké skúšky. Bez nich by to nebolo ono. V skúškach môže viera rásť, stávať sa mohutnejšou, pevnejšou, istejšou. Aj preto Pán Boh niekedy mlčí, nechá nás čakať, neodpovedá, aby sme sa stávali trpezlivejšími a vytrvalejšími. Aby sme všetko nepovažovali za samozrejmosť, ale dokázali si to aj viac vážiť. Sú to ťažké chvíle duchovného života, keď musíme čakať, ale sú nesmierne dôležité a vzácne. Veľká viera je teda taká, ktorá má i veľkú trpezlivosť.
Veľká viera sa spolieha na veľkú Božiu milosť. Žena Kanaánka to vyjadruje veľmi prosto, keď hovorí o omrvinkách pre šteňatá. Nerobí si žiadne nároky. Nehovorí: Pane, pozri sa : ja si to zaslúžim, veď moja viera je taká veľká!! Práve naopak, akoby chcela povedať: Nič si nezaslúžim. Nemám nárok na Tvoj záujem ani nárok na Tvoju priazeň! Som na Tebe závislá! Tak to čítame aj u proroka Daniela, ktorý vyznáva: Lebo nezakladáme svoje prosby na svojich zásluhách pred Tebou, ale na Tvojom hojnom milosrdenstve. To je dôvod, prečo by nás mal Pán Boh vypočuť, prečo by sa mal nad nami zmilovať. Je to Jeho milosť! Je to Jeho milosrdenstvo! Od toho sme úplne závislí. Na to sme úplne odkázaní. Nemáme totiž nič, prečo by nás Pán Boh mal vypočuť, prečo by si nás mal všimnúť. Ani naše skutky, ani naša viera nie je predpokladom nášho vypočutia, jedine Božia láska, milosť a milosrdenstvo. To je to, čo ako hriešnici potrebujeme.
Drahí priatelia, na čom zakladáme naše modlitby? Na čo sa spoliehame, keď predstupujeme pred Pána Boha? Práve obdobie pôstu, ktoré v cirkvi prežívame, nám pripomína našu totálnu závislosť na Bohu a na tom, čo On pre nás urobil. Pán Ježiš Kristus na kríži je znakom Božej milosti. Je znakom Božieho rozhodnutia zachrániť nás bez našej spolupráce, bez našich dobrých úmyslov. Len preto môžeme prísť k Pánu Bohu. Bez kríža, bez Kristovej smrti, bez Jeho obete sme stratení. Zakladáme si na tom, čo Pán Ježiš pre nás vykonal. Preto aj v modlitbách vyslovujeme slová, že sa modlíme v mene Pána Ježiša, či skrze Pána Ježiša Krista. To nie je iba povinná formulka, či zbožná vetička. To sú zásadné slová, ktorými vyjadrujeme, že budeme vypočutí iba preto, lebo Pán Ježiš zomrel za nás a za nás sa aj prihovára. Veľkú vieru má ten, kto prestal dúfať v svoje zásluhy pred Bohom a spolieha sa na veľkú Božiu milosť a lásku, ktorá nám bola daná v Pánovi Ježišovi.
Milé sestry, drahí bratia, aká veľká je moja viera? Túto otázku si dnes kladieme a zároveň sa pýtame: Aká je to vlastne tá veľká viera? Je to viera, ktorá má sny, má očakávania od Pána Boha. Je to viera, ktorá má odvahu konkrétne ich vysloviť pred Pánom Bohom. Je to viera, ktorá dokáže trpezlivo čakať na odpoveď z Božej strany. Je to viera, ktorá sa spolieha na veľkú Božiu milosť dokázanú v živote a smrti Pána Ježiša Krista. Kto sa spolieha na veľkú milosť ten má aj veľkú vieru, lebo sa spolieha na veľkého Pána Boha. Amen.
Použité materiály : Kázňová prípravka Mgr. Martina Chalupku, zborového farára v CZ Marhaň
