2. pôstna nedeľa – nič len viera
Written by radovan on mar 06, 2020 in - No Comments
2. pôstna nedeľa – 8.3.2020
„… nič len viera …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Židom 11, 8 – 11
8 Vo viere Abrahám poslúchol, keď ho Boh volal, aby odišiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo. Odišiel, hoci nevedel, kam ide. 9 Na základe viery sa usadil v prisľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jákobom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. 10 Očakával totiž mesto s pevnými základmi, ktorého tvorcom a staviteľom je Boh. 11 Vo viere aj neplodná Sára dostala silu počať potomka, hoci už prešiel jej čas, lebo pokladala za verného toho, čo jej dal prisľúbenie.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Zatiaľ čo téma 1. pôstnej nedele sa venovala zápasu s pokušeniami, téma dnešnej 2. pôstnej nedele sa podľa agendy našej cirkvi venuje inému zápasu, a síce zápasu o posvätenie. Obidva zápasy pritom idú „ruka v ruke“ a ovplyvňujú sa, no súčasne tak medzi nimi treba rozlišovať. Zatiaľ čo zápas s pokušeniami je predovšetkým o tom, aby som ako veriaci človek obstál vo svojej viere a hodnotách pred týmto svetom a pred druhými ľuďmi – zápas o posvätenie je skôr o tom, aby som ako veriaci človek obstál vo svojej viere pred samotným Pánom Bohom.
Pokiaľ mám zápasiť o posvätenie, najprv musím vedieť, čo vlastne posvätenie je. Pojem posvätenie je odvodený od slova „svätý“. Nuž a toto slovo v biblickom chápaní a teologickej terminológii znamená „oddelený pre Boha a Božie veci“. Dobre si všimnime, že tu nie je reč ani o akejsi vyššej dokonalosti ani mravnosti alebo kvalite života! Takto „svätosť“ často vnímame my, ľudia. „Svätý“ je podľa nás skôr „svätuškár“, teda človek, ktorý sa hrá na lepšieho než v skutočnosti je. No biblické vnímanie tohto pojmu je o niečom úplne inom. Svätý podľa Písma svätého je ten, ktorý je oddelený pre Boha, resp. pre službu Bohu. Azda je dobré vedieť, že každý, kto bol pokrstený, sa stal „svätým“. Veď v krste svätom si nás Boh oddelil, aby sme boli Jeho deťmi – synmi a dcérami a On našim nebeským Otcom. Z toho potom vyplýva, že zápas o posvätenie nie je nič iné ako zápas o každodenné oddeľovanie sa pre Boha, pre Jeho veci a pre službu Jemu. Z toho čo som povedal by sa azda mohlo zdať, že svätosť, či posvätenie sa týka iba „služobníkov Božích“ – farárov. No pravda je taká, že podľa reformačnej zásady o tzv. všeobecnom kňazstve veriacich – my všetci sme si navzájom kňazmi. To znamená : ja sa mám modliť za vás, ale aj vy za mňa. Ja mám vypočuť vás, ale aj vy mňa. Ja môžem dať dobrú rad vám, ale aj vy mne. Ja môžem povzbudiť vás, ale aj vy mňa. Vy môžete vyznať hriechy predo mnou, ale aj ja pred vami. Ja môžem dať rozhrešenie vám, ale aj vy mne …
Bratia a sestry, azda najvýznamnejším biblickým predstaviteľom zápasu o posvätenie je patriarcha „otec“ Abrahám. Na jeho príklade a životnom osude vidíme jednu dôležitú vec : posvätenie ide ruka v ruke s vierou. Abrahámov život bol plný takejto viery v zmysle dôvery v Hospodina. Na Boží príkaz odišiel zo svojho domova a vydal sa do inej zeme. Urobil to dokonca bez odvrávania, v absolútnej poslušnosti voči Bohu. Abrahámova viera sa tak stáva zjavnou čo sa týka zasľúbenia novej krajiny, do ktorej ho Hospodin povoláva. Svojim odchodom z mesta Úr v Babylónii stráca, resp. prichádza o dedičský podiel. Pritom však ešte ani netuší kam ho to Boh vedie. Dnes by sme povedali, že jedná absolútne iracionálne, priam až nezodpovedne a nelogicky. No pravda je tak, že viera, resp. dôvera v Pána Boha v konečnom dôsledku nemá nič spoločné s ľudským rozumom, racionalitou ani logikou.
Dlhý čas potom Abrahám žije v zemi, ktorá mu je Bohom zasľúbená, ako obyčajný cudzinec. Podľa zasľúbenia je už takpovediac na svojom, no v realite predsa len stále na cudzom. A práve o tom je viera: vidieť realitu Božou optikou, akoby to už všetko bol fakt. Tak o tom napokon môžeme čítať v 1. Mojžišovej 12,1 n: 1 Hospodin povedal Abrámovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem! 2 Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním! 3 Požehnám tých, čo teba žehnajú a tých, čo tebe zlorečia, prekľajem. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme.“ 4 Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin. Šiel s ním aj Lót. Abrám mal sedemdesiatpäť rokov, keď odišiel z Charánu. 5 Abrám vzal svoju ženu Saraj, svojho synovca Lóta, všetok majetok, čo nadobudli, i služobníctvo, ktoré získali v Charáne. Pohli sa a šli do Kanaánu.
Abrahámov zápas o posvätenie ďalej pokračuje v tom, že je ochotný uveriť zasľúbeniu, ktoré mu dal Boh : 14 Keď sa Lót od neho oddelil, Hospodin povedal Abrámovi: „Rozhliadni sa z miesta, na ktorom si teraz, pozri na sever i na juh, na východ i na západ. 15 Celú krajinu, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu naveky. 16 Rozmnožím tvoje potomstvo a bude ho ako prachu zeme. Ak niekto bude môcť spočítať prach zeme, potom spočíta aj tvoje potomstvo (1M 13, 14 – 16). Alebo tiež : 1 Po týchto udalostiach zaznelo Abrámovi vo videní Hospodinovo slovo: „Neboj sa, Abrám, ja som tvoj štít, tvoja hojná odmena.“ 2 Abrám povedal: „Pán, Hospodin, čože mi dáš?! Veď odchádzam bezdetný a dedičom môjho domu bude damaský Eliezer.“ 3 Abrám ešte dodal: „Veď si mi nedal potomka a môj sluha, narodený v mojom dome, má byť mojím dedičom?“ 4 Hospodin mu však povedal: „On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z teba.“ 5 Vyviedol ho von a povedal mu: „Len sa pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať,“ a dodal: „Toľko bude tvojho potomstva.“ 6 Abrám uveril Hospodinovi a on mu to počítal za spravodlivosť (1M 15, 1 – 6).
Pritom pravda je taká, bratia a sestry, že naplnenie týchto zasľúbení nebolo okamžité. Ono sa to neudialo zo dňa na deň. Prešlo relatívne dosť času, kým sa Abrahám, Izák a Jákob mohli natrvalo usadiť v zemi a získať ju do vlastníctva, tak ako im to zasľúbil Hospodin. No pravda je taká, že Abrahám do tejto zeme musel najprv vo viere vstúpiť. Potom v nej všetci vo viere žili a neostávalo im nič iné iba sa spoľahnúť na zasľúbenie Boha. No to sa nenaplnilo ani počas mnohých pokolení po ich smrti. Z ľudského pohľadu prešlo rovnako veľa času, kým Sára konečne otehotnela. Otehotnieť v 90 rokoch možno totiž vnímať a prijať iba ako zázrak. Avšak viera a zázraky sa nevylučujú. Naopak! Kde je viera u človeka, tam sa dejú i zázraky od Boha. Bratia a sestry, v poslušnosti voči Bohu, vo viere a dôvere v Boha, bol Abrahám dokonca ochotný obetovať aj svojho syna Izáka. Veril totiž, že aj keď by ho obetoval, Boh by ho vzkriesil k životu a vrátil by mu ho späť.
Napokon, priatelia, Abrahám skrze vieru pozerá ďalej. Nie je to totiž iba Kanaán, ktorý mu Boh zasľúbil. Vo viere vidí akoby ponad celý Kanaán. Vidí nebeskú krajinu a nebeské mesto, ktorého tvorcom a staviteľom je Boh. A tak sa jeho zápas o posvätenie stáva dokonalým. Abrahám verí, že jeho púť, potom ako sa zakončí vo chvíli smrti na tomto svete, bude pokračovať vo večnosti, ktorá je pre každého veriaceho pripravená v nebesiach.
Sestry a bratia, pre krátkosť času nám samozrejme nie je možné prejsť si tu celý Abrahámov život. No myslím, že je nám jasné, o čo asi ide. Zápas o posvätenie, na základe Abrahámovho života, to nie je nič iné ako zápas o udržanie si viery v Boha. Je to zápas o udržanie si dôvery, že to, čo nám zasľúbil, On aj splní. A keby sa snáď aj všetko nerealizovalo podľa našich predstáv – či už časových alebo priestorových, predsa len nestrácame nádej, že Boh nám to dá v tom správnom čase, kedy On bude chcieť a kedy na to budeme aj my pripravení. Boh si totiž za svojim slovom stojí.
Dnes sme všetci pozvaní ku sviatosti Večere Pánovej, aby sme sa i tam, pri stole nášho Pána posilnili a utvrdili v našej viere. Dary Kristovho tela a krvi chcú byť pre nás posilnením v našom zápase o posvätenie. Chcú byť pripomienkou toho, že raz, vo večnosti, budeme takto spolu hodovať s našim Pánom tvárou v tvár, pokiaľ tomu veríme, pokiaľ tomu sme ochotní veriť. A preto, príď, priateľ, pristúp a nechaj sa posilniť vo svojej viere, vo svojej dôvere i v posvätení. Amen.
