2. pôstna večiereň – … ľuďom nevyhovieš …
Written by radovan on feb 22, 2016 in - No Comments
2. pôstna večiereň – 24. 2. 2016
„… ľuďom nevyhovieš …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
4 Mojžišova 14, 1 – 9
1 V tú noc celá pospolitosť začala kričať a ľud nariekal. 2 Všetci Izraeliti reptali proti Mojžišovi a Áronovi a celá pospolitosť im vyčítala: Kiežby sme boli radšej pomreli v Egypte alebo tu na púšti! Kiežby sme boli vtedy pomreli! 3 Prečo nás Hospodin vedie do tej krajiny? Aby sme padli mečom, aby sa naše ženy a deti stali korisťou? Nebolo by nám lepšie vrátiť sa do Egypta? 4 Navzájom si vraveli: Vyberme si vodcu a vráťme sa do Egypta! 5 Vtedy Mojžiš a Áron padli na tvár pred celou zhromaždenou pospolitosťou Izraelitov. 6 Jozua, syn Núna a Kaléb, syn Jefunneho, dvaja z tých, čo preskúmali krajinu, roztrhli si rúcho 7 a celej pospolitosti Izraelitov povedali: Krajina, ktorú sme prešli a preskúmali, je krajina mimoriadne dobrá. 8 Ak nám bude Hospodin priaznivo naklonený, dovedie nás do tej krajiny a dá nám ju. Je to krajina oplývajúca mliekom a medom. 9 Len sa nebúrte proti Hospodinovi! Nebojte sa ľudu tej krajiny, lebo ho zjeme ako chlieb. S nami je Hospodin, no ich nechránia ich bohovia. Nebojte sa ich!
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnešná 2. pôstna večiereň, ktorú na pôde nášho cirkevného zboru slávime, nás posúva ďalej v putovaní s ľudom izraelským na jeho ceste do zeme zasľúbenej, a najmä s Józuom, ktorý je, takpovediac, hlavnou postavou tohoročných pôstnych večerných služieb Božích. Žiaľ, jedná sa len o posun geografický, nie však spirituálny, ako sa to javí z toho, čo sme počuli z kázňového textu. Predsa sa však medzi Izraelcami nájdu i takí, ktorí duchovne podrástli a výchova k viere a dôvere voči Hospodinovi, o ktorej sme pojednávali pred týždňom, priniesla pri nich svoje ovocie. Reč je o Kálebovi Józuovi. Poďme však pekne poporiadku!
Zvedovia, špehovia, ktorí mali za úlohu preskúmať zasľúbenú kanaánsku krajinu, sa po 40 dňoch vracajú z prieskumu a hoci videli dobré veci, predsa zo strachu pravdu prekrúcajú a šíria medzi ľuďmi hrôzostrašné predstavy. Medzi ľudom sa preto vytvára zvláštna atmosféra. Očakávania upadajú, nádeje hasnú, nastupuje rozčarovanie, bezmocnosť a strach z toho, čo bude a ako to bude ďalej. Ba čo viac : bude ešte vôbec nejaké „ďalej“?
Je zarážajúce, bratia a sestry, že túto negatívnu atmosféru živia práve tí, ktorí zasľúbenú zem videli a teda najlepšie vedeli, že nie je založená na pravde. Na skepticky podané správy zvedov tak ľud odpovedá krikom a plačom. Nie je to nič iné ako prejav zúfalstva. Neustála nespokojnosť prameniaca z malovernosti – to je to, čo definuje Izrael od chvíle, keď opustili Egypt a znovu sa objavuje pri každej vážnejšej situácii. Teraz, krátko pred cieľom, v podstate na hraniciach zasľúbenej zeme, však táto nespokojnosť dosahuje svojho vrcholu. Objavuje sa reptanie proti vodcom – Mojžišovi a Áronovi. Ľudia si v tej chvíli zrejme neuvedomujú, že reptanie proti vodcom, ktorých ustanovil Hospodin, je v podstate reptanie proti samotnému Pánu Bohu. Nespokojnosť s nimi je nespokojnosťou s Hospodinom. Snaha ukameňovať ich nie je nič iné ako vyjadrenie túžby skoncovať s Hospodinom ako Bohom. Smrť v Egypte alebo na púšti, myšlienka na návrat do Egypta a otroctva – to všetko sa v tej chvíli Izraelcom javí ako lepšie, než situácia, v ktorej sa teraz ocitli. Ľud nechápe, že Hospodin, ktorý ich vykúpil z egyptského otroctva, uvrhol celé faraónovo vojsko do mora a spôsobil mocné víťazstvo Izraelcov nad Amalékom v Refidíme, o ktorom bola reč pred týždňom, ten istý mocný Hospodin pri nich stojí i teraz a dáva im krajinu mlieka a medu, božskú krajinu, ktorej sa oni tak desia. Milí priatelia, ako sa dá vymaniť z takejto situácie? Dá sa to vôbec? Ako nepodľahnúť zhubnému efektu davu? Ako sa vyhnúť tzv. davovej psychóze?
Iba Káleb a Józua si dokážu zachovať otvorenú a jasnú myseľ. Nepodliehajú všeobecnému názoru a celkovej napätej atmosfére, ale uvažujú vlastným rozumom a skúsenosťou. Tie im hovoria, že krajina je dobrá. Veď to napokon sami videli. Nemôže byť zlá, keď im ju chce dať dobrý Boh. Vnútorne cítia, že túto krajinu získajú, ak ich Boh priviedol až sem. Sám Boh im ju predsa chce dať do dedičného vlastníctva. Bratia a sestry, práve na tomto mieste prináša svoje ovocie Józuova výchova, o ktorej sme pojednávali pred týždňom. Mojžiš mu nie nadarmo vštepoval do srdca i mysle Božie víťazstvá. A on, ktorý sám zažil nielen Božie víťazstvo nad Amalékom, ale aj mnohé iné, teraz dobre vedel, že ten istý Boh porazí a poradí si aj s Kanaáncami.
Obaja preto, Káleb i Jóuzua, keď vidia správanie a reči ľudu, trhajú si rúcha na prejav hlbokého zármutku. Vyvracajú všetky ohováračné reči neprestajne poukazujúc na vernosť a láskavosť Hospodinovu, ktorú smeli až doteraz deň čo deň zažívať. Obidvaja sa tak snažia viesť ľudí k tomu, aby na udalosti, ktorým čelia, nazerali komplexnejšie, a predovšetkým očami viery – aby s nádejou hľadeli do budúcnosti. Veď vo viere je možné považovať všetkých obávaných a mocných protivníkov za porazených už teraz! Božská ochrana od nich odstúpila, zatiaľ čo s Izraelom je Hospodin.
V jednom zo známych biblických žalmov čítame : Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia! Stojí to tam takto preto, nakoľko žalmista mal osobnú skúsenosť s človekom. Človek ako taký je nevďačný a k tomu ešte aj zábudlivý. Presne taký je v tejto chvíli aj Izrael. Namiesto vďačnosti Pánu Bohu za doterajšie vedenie je tu nespokojnosť, šomranie, reptanie, vzbura, rebélia. Dokonca akési náboženské povstanie, ktorého úmyslom je zbaviť sa vodcov – Mojžiša a Árona, a spolu s nimi v podstate aj Hospodina ako Boha. Nuž a namiesto spomínania na množstvo dobrodení, ktorých sa im od Hospodina až doteraz dostalo, je tu nedôvera, pochybnosť. Ľud rýchlo zabudol akého mocného spojenca má v osobe Hospodina po svojom boku. Aké smutné! Aká tragédia pre každého, kto na toto v živote zabudne!
Milí priateľ, ako zvykneš reagovať ty, keď sa v živote ocitneš vo vážnej situácii? Nie je to náhodou aj pri tebe tak, že Pán Boh to „schytá“ ako prvý, alebo ako jeden medzi prvými? Nie si prvý ani posledný. Na Pána Boha si mnohí zvyknú vylievať svoju zlosť, sklamanie a celkovú životnú frustráciu. Pravda je však taká, že všetky tie vážne momenty nášho života sú tu predovšetkým preto, aby nás ako ľudí, ako osobnosti a charaktery posunuli vpred. Aby nás posilnili a zocelili. A predovšetkým aby nás učili Bohu a Jeho vedeniu v našom živote dôverovať a na Neho sa spoliehať. Ináč naše kresťanstvo za veľa nestojí. Ináč za veľa nestojí ani naša „kresťanská“ výchova budúcich pokolení. Veď aký príklad a vzor môžeme asi dať svojim potomkom, keď sami pri prvej vážnejšej situácii v živote reptáme, panikárime, nadávame na Boha a prichádzame na absolútne šialené riešenia ako aj Izraelci, namiesto aby sme svojim deťom a vnúčatám práve v kritickej chvíli vydali svedectvo o svojej viere v Boha, dôvere a istote, že Hospodin je v každej chvíli s nami. Že nás neopustí, ale mocne sa nás zastane a pomôže všetko zvládnuť. S Hospodinom po boku teda niet dôvod na paniku, obavy a strach! To je svedectvo, ktoré sa od nás očakáva, milí priatelia! To je svedectvo viery, ktoré sme svojim potomkom povinní odovzdať!
Bratia a sestry, vplyv okolia je často veľmi silný. Ovplyvňuje naše myslenie, konanie i vieru. Nikdy však nie je ospravedlnením pred Bohom. Preto reakcia ľudu neostala pred Hospodinom bez odozvy. Zasľúbená krajina, ktorú Izraelci mali v podstate na dosah, mohli k nej už „pričuchnúť“, „otestovať si ju“, sa pre nich vzdialila na celých 40 rokov. To je doba, počas ktorej ľud musel blúdiť po púšti a hľadať Boha, spoznávať a učiť sa Jeho zákonom, zároveň však hľadať samého seba, svoju vlastnú tvár a identitu, svoj vzťah k tomuto Bohu a učiť sa tak veľmi potrebnej viere a poslušnosti voči Božiemu vedeniu. Nuž a pravda je taká, priatelia, že generácia, ktorá vtedy pohrdla zasľúbenou krajinou, sa do nej ani nedostala. Bol to trest za reptanie, neveru a neposlušnosť. Vstúpili do nej až ich potomkovia.
Drahí bratia, milé sestry, keď dnes počujeme tento biblický príbeh, nezatvárajme si ani my vstup do zasľúbenej zeme večného života v nebesiach svojou nespokojnosťou s Božím vedením. Namiesto toho, radšej verme, že Pán Boh dobre vie, čo robí aj v našom živote. A že povedané slovami apoštola : veriacemu všetko slúži na dobro.
Milí priatelia, Józua mal skúsenosti, na základe ktorých uvažoval a vytvoril si názor, že sa netreba ani vzdávať ani prepadať pochybnostiam, nevere, či malomyseľnosti. Na jeho príklade – hľadajme aj my pravdu v Písme! Na jeho základe si vytvárajme názor a nepodliehajme vplyvu dnešnej, často až príliš liberálnej doby, ktorá sa snaží javy nenormálne prezentovať ako normálne. Všeličo zlé prináša naša dnešná doba, no my si zachovajme triezvy pohľad a ostaňme verní Pánu Bohu! Amen.
