2. slávnosť Svätodušná – v duchu a v pravde
Written by radovan on jún 07, 2019 in - No Comments
- slávnosť Svätodušná – 10.6.2019
„ … v duchu v pravde …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Ján 4, 19 – 26
19 Žena mu povedala: Vidím, Pane, že si prorok. 20 Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha. 21 Odpovedaj jej Ježiš: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca. 22 Vy vzývate, čo nepoznáte; my vzývame, čo poznáme; lebo spasenie je zo Židov. 23 Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. 24 Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde. 25 Žena Mu povedala: Viem, že prichádza Mesiáš, ktorý sa volá Kristus; keď Ten príde, oznámi nám všetko. 26 Riekol jej Ježiš: Ja som to, ktorý rozprávam s tebou.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
24 Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde. My, evanjelici, kombináciu slov „v duchu a v pravde“ poznáme dobre aj z našej bohoslužobnej liturgie. Tieto slová sa totiž na našich službách Božích objavujú hneď dvakrát, a to pred úvodnou i záverečnou kolektou : „Pánu Bohu nášmu v duchu a v pravde pomodlime sa!“
Otázka však znie : Čo to vlastne je to vzývanie, resp. uctievanie, o ktorom sa Pán Ježiš hovorí so ženou Samaritánkou? Je fakt, že existuje viacero spôsobov ako uctievať, či vzývať Pána Boha. Môže to byť známa pieseň z nášho spevníka (ES 355) „Oslavuj Pána, veď celý svet spravuje slávne!“, ktorá sa rozlieha preplneným Božím chrámom. Alebo tiež pieseň (ES 354) : „Oslavuj, cirkev, Pána, spievajme, kresťania!“ Nehovoriac už o piesni (ES 263) : „Hrad prepevný je Pán Boh náš“, ktorú my, evanjelici, vnímame ako svoju hymnu a ktorú si zakaždým radi od srdca i z plného hrdla zaspievame. Uctievať Boha však možno aj v tichosti, v tej Ježišovej komôrke srdca, v skrytosti, a takto sa priblížiť k Bohu. V Ježišových časoch to bol práve jeruzalemský chrám, ktorý ľuďom pomáhal upriamiť, sústrediť sa na Hospodina a takto precítiť Božiu blízkosť. Dovolím si povedať, že ani dnes to nie je iné. I tento náš chrám tu stojí ako priestor, v ktorom sa každému, kto po tom túži, ponúka vzývanie Pána Boha, Jeho oslava i blízkosť.
Čo to teda prakticky znamená vzývať Boha? Čo to je vzývať Boha „v duchu“? Vzývať Boha „v duchu“, sestry a bratia – to je : stretnúť sa s Ním. Stretnúť sa s Ním v modlitbe. Stretnúť sa s Ním vo svojom vnútri, vo svojej mysli, srdci, či svedomí. Vzývať Boha „v duchu“, to znamená stretnúť sa s Ním nielen v chráme kamennom, ale predovšetkým v chráme svojho srdca. Vzývať Boha v „v duchu“, to znamená : byť pri Ňom blízko. Stráviť s Ním chvíľku. Venovať Mu svoj čas i záujem. Znamená to : dovoliť Bohu, aby ku mne hovoril, naslúchať Jeho hlasu. Dovoliť Bohu, aby viedol moje myšlienky. Vzývať Boha „v duchu“, milí priatelia, to nie je to isté ako modliť sa za svojich blížnych. Vzývanie Boha „v duchu“ by sa dalo azda porovnať s tým, keď som spolu s milovaným človekom a poviem mu : „Mám ťa rád. Si taký výnimočný. Veľmi ťa mám rád.“ Vzývať Boha „v duchu“ potom znamená asi toľko, že s Ním zotrvávam v rozhovore, naslúcham Mu, prináležím Mu, som blízko pri Ňom, chcem pri Ňom byť, neutekám od Neho ani sa pred Ním neskrývam, ale snažím sa Ho pochopiť v Jeho najvnútornejšej podstate …
Dovolím si povedať, že dnešný druhý slávnostný svätodušný deň nás pozýva práve k tomu : aby sme sa čím viac snažili práve takto vnímať Pána Boha. To znamená : aby sme Pána Boha nevnímali iba ako predmet nášho skúmania a štúdia. Ale aby sme Ho vnímali predovšetkým ako objekt nášho vzývania a uctievania. Aby sme sa čím viac kládli pod pôsobenie Božieho svätého Ducha a práve tým Boha vzývali „v duchu“.
Nábožné kresťanské zhromaždenie, keď už vieme, čo to znamená uctievať Boha „v duchu“, povedzme si teraz, čo to znamená uctievať Ho „v pravde“. Drahý brat, milá sestra, na tomto mieste si každý jeden z nás ako človek musí uvedomiť jedno : Keď chcem stáť pred Pánom Bohom ako Ten, kto Ho chce vzývať, môžem to robiť len ako čestný, statočný, úprimný a poctivý človek. To znamená : Musím pred Pána Boha priniesť a predložiť aj tie problematické stránky môjho života. Aj svoje nezdary a prehry, rovnako tak svoju vinu a hriech. Nemôžem chcieť vzývať Boha, a pritom sa tváriť, akoby toto neexistovalo, akoby všetko bolo v úplnom poriadku. Naopak! V prvom rade musím prijať a uznať ja sám túto nepríjemnú pravdu o sebe, o svojom živote a následne ju odhaliť a vyznať pred Pánom Bohom.
Vzývať Boha „v pravde“ teda znamená : nič pred Ním nezatajovať. Naopak! Všetko vyznať a nič neskrývať. Jednak preto, že to aj tak nemá zmysel. Jednak preto, že i takto je Boh oslávený, a síce skrze vyznanie našich hriechov, skrze našu ľútosť a pokánie. Vzývať Boha „v pravde“ – to je aj vzývať Ho skrze Ježiša a vieru v Ježiša Krista. Veď Ježiš je pravda. Práve táto viera v Ježiša ako Toho, ktorý je pravda, nás potom robí v Božích očiach spravodlivými. Práve tým je potom Boh oslávený, keď prijímame vo viere Toho, ktoré k nám poslal – Ježiša Krista.
Drahý priateľ, musím pred Pána Boha priniesť a predložiť problematické stránky môjho života, svoje nezdary a prehry, rovnako tak svoju vinu a hriech. Ja sám musím prijať a uznať nepríjemnú pravdu o sebe a svojom živote … Bratia a sestry, človek v tomto svete za normálnych okolností toto nerobí. Nie vždy o sebe totiž hovoríme pravdu. Nie vždy sme pravdiví k svojmu okoliu. Pred druhými ľuďmi sa snažíme ukazovať skôr svoje svetlé, nie temné stránky. Nikto za normálnych okolností nejde „sám proti sebe“. Ľuďom o sebe skôr podsúvame takú „pravdu“, aká sa nám hodí. Chceme, aby nás vnímali tak, ako to nám vyhovuje. Avšak pri Bohu to takto nejde ani nefunguje. Pri Bohu je nevyhnutné, aby sme vyšli s pravdou von. To znamená : Musíme ísť v tomto zmysle sami „proti sebe“, pretože len tak sme „za seba“. Povedané Pánom Ježišom : Musíme stratiť život, aby sme získali život. Teda : Musíme sa vzdávať svojho života, aby sme mohli od Boha prijať život, ktorý nám dáva On. Musíme sa vzdávať samých seba, aby v nás mohol pôsobiť Duch Boží. Musíme sa umenšovať, aby v nás mohol rásť On. Musíme sa vzdávať svojej pravdy, aby nás Boh mohol naplniť tou svojou. I to je totiž vzývanie Boha „v pravde“, keď sa vzdávame nároku na svoju pravdu, a namiesto toho prijeme Božiu pravdu o sebe. I to je vzývanie Boha „v pravde“, keď sa podrobíme Kristovi, Jeho slovám, Jeho požiadavkám a kráčame po Jeho cestách.
To všetko, sestry a bratia, môžeme a máme robiť, pretože Boh pravdu o nás nikdy nezneužije ani neobráti proti nám. Naopak! On na každého z nás hľadí svojimi milostivými očami. Každého z nás miluje. Miluje nás tak veľmi, že sa to dá len v náznakoch porovnať s tým, čo si navzájom môžu dať dvaja milujúci ľudia.
24 Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde. Drahí bratia, milé sestry, prajem nám všetkým, aby sme takto – v duchu i v pravde – dokázali k Pánu Bohu pristupovať a vzývať Ho. Aby sme aj my boli „praví ctitelia, (ktorí) budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Pretože toto je cesta, ako Mu vzdať česť, chválu, úctu i rešpekt. Amen.
