20. po sv. Trojici – byť listom Kristovým
Written by radovan on okt 08, 2024 in - No Comments
- po sv. Trojici – 13.10.2024
„… byť listom Kristovým …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
2 Korintským 3, 3
3 Veď je zjavné, že ste listom Kristovým, ktorý sme my písali svojou službou a napísali nie černidlom, ale Duchom Boha živého, nie na kamenné dosky, ale na mäsité dosky sŕdc.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Radi dostávate listy? Radi si preberáte poštu? Áno, ja viem … zrejme dosť záleží od toho, o aké listy sa jedná alebo o aký druh pošty ide. Sú listy a listy. Tešíme sa na listy od svojich blízkych, priateľov, či rodinných príslušníkov. No veľkú radosť nám určite neurobia oficiálne zásielky od úradov či inštitúcií, zvlášť pokiaľ od nás niečo chcú. Alebo chcú, aby sme si zaplatili za to, či za ono.
Priznám sa, že v poslednej dobe až tak veľa listov od priateľov, či príbuzných nedostávam. Možno je to tak preto, nakoľko ani ja sám veľa listov nepíšem. Z času na čas sa stáva, že príde nejaká tá pohľadnica k Vianociam či k Veľkej noci, ktorá zaiste poteší, pretože je to také „retro“ – spomienka na „staré dobré časy“. No pravda je taká, že žijeme v digitálnej, internetovej dobe, a tak klasickú listovú komunikáciu do veľkej miery nahradila moderná a rýchla mailová komunikácia, esemesky, správy na messengeri alebo komunikácia cez aplikáciu whatsup, telefonovanie cez skype a čo ja viem, čo všetko ešte. Napriek všetkým týmto úžasným komunikačným výdobytkom doby a techniky si predsa len dovolím konštatovať, že ľudia k sebe akosi bližšie nemajú. Skôr naopak! I keď dnes máme nevídané možnosti komunikácie v podstate s celým svetom a prebieha to nepredstaviteľne rýchlo, nedá sa povedať, že by sme boli viac komunikatívni, že by sme túžili po zvýšenej komunikácii a pod. Skôr mám pocit, že sa od seba viac vzďaľujeme, viac sa do seba uzatvárame, sme si viac cudzí a odcudzení …
Úprimne poviem, ani ja sám neviem, kedy som naposledy niekomu písal klasický list, pokiaľ nepočítam oficiálnu, úradnú listovú komunikáciu farského alebo predtým seniorského úradu. Ešte koncom 80. rokov som zvykol písať listy bratovi, ktorý bol v tom čase na dvojročnej vojenčine. Zakaždým som sa tešil a očakával jeho odpoveď. Potom, po páde socializmu, keď sme mohli písať aj „za hranice“, prišlo do módy písať hokejovým klubom v americko – kanadskej NHL. Nejakým zázračným spôsobom sme sa dostali ku konceptu listu, ktorý sme už len automaticky prepisovali a ktorému nikto z nás nerozumel Až keď som sa začal na strednej škole učiť po anglicky, trošku som sa do toho začítal. V podstate to bolo o tom, že sme všetci odchovanci hokejového klubu VSŽ Košice, všetci sme ťažkí borci v hokeji a všetci chceme hrať profesionálne hokej v NHL. Hlavne ja, ktorý neviem poriadne stáť ani na korčuliach No a tie gramatické chyby v angličtine – tie ani nepočítam. Bol to skôr zázrak alebo zmilovanie sa, keď nám predsa len došli nejaké reklamné predmety, samolepky, plagáty a pod. No keďže to šlo klasickou poštou, na odpoveď nejeden raz bolo treba čakať nielen niekoľko týždňov, ale niekedy aj niekoľko mesiacov.
Neskôr som klasicky listovou formou komunikoval s priateľmi z USA, ktorých som spoznal na tzv. „English campoch“, ktoré organizovala Cirkev bratská v Bardejove a kde sa dalo celkom očividne zlepšovať v angličtine a komunikovať s americkými lektormi. Pamätám si, že oni už vtedy spomínali niečo ako email a internet, no ja som tie slová počul prvýkrát v živote a nemal som ani šajnu, čo to môže byť. Písala sa vtedy prvá polovica rokov 90tych. A zopár krát som klasický list napísal aj môjmu „uncle Bobovi“ – strýkovi Róbertovi, ktorý žije na východnom pobreží USA a pri svojom výskume sa ku nám dopátral ako k svojej rodine. No a viacero listov som napokon napísal aj svojej bývalej manželke, keď sme začínali spolu chodiť. A to by bolo asi všetko …
Potom sme si ako spoločnosť začali zvykať na mailovú komunikáciu, a tak to v podstate pretrváva až dodnes. Napísať list, to si vyžaduje čas. Zvlášť, keď ho píšeme klasicky perom a rukou. A tak, sestry a bratia, vždy keď dostanete list, myslite na to, že niekoho to stálo istý čas života, ktorý vám ten človek takýmto spôsobom daroval. Dal tým, že vám napísal list. Musel nájsť nejaký papier, pero a poukladať svoje myšlienky pekne slovo za slovom. Je v tejto chvíli jedno, čo je v tom ktorom liste. A či je dobre zoštylizovaný a či je bez gramatických chýb. Cení sa už len to, že niekto pri jeho vzniku a písaní obetoval a daroval svoj čas niekomu inému. Už tento samotný fakt je silným dôvodom na radosť.
Drahí priatelia, v tejto chvíli by som naše uvažovanie posunul snáď trošku ďalej. Aby to nevyzeralo tak, že celá kázeň bola o tom, komu farár v mladosti vypisoval listy Apoštol Pavol píše, že aj my, kresťania, sme sa skrze nášho Boha stali pre ostatných takými živými, chodiacimi listami, banermi, vizitkami, či reklamami. Neviem, či ste na samých seba zvykli pozerať práve takto. Myslím, že skôr asi nie. Je to pre nás skôr vzdialená a cudzia predstava. Každý z nás je v podstate takým listom, na ktorom Pán Boh neustále pracuje a do ktorého neustále niečo vpisuje. Vpisuje tam svoju vôľu, hodnoty, ktorými sa máme riadiť. Vždy, keď sme zasiahnutí Božím slovom, či už pri nedeľnej kázni v Božom chráme alebo pri vlastnom individuálnom štúdiu a čítaní si Božieho slova – vždy vtedy prebieha akýsi nový, ďalší zápis a list nášho života sa zapĺňa Božím perom. Takto, či už si to uvedomujeme alebo nie, každý jeden z nás sa stáva živým listom, ktorý svedčí o živom Bohu tým, s ktorými sa stretávame. Práve táto skutočnosť robí ten list nášho života veľmi cenným, jedinečným, originálnym a neopakovateľným. Skúsme sa na to pozerať práve takto a rovnako tak pokúsme sa deň čo deň prebrať zodpovednosť za svoj život pred svojimi priateľmi, pred svojim okolím, pred svetom vo všeobecnosti!
To je jedna stránka veci, sestry a bratia. Tá druhá stránka veci spočíva v tom, že Pán Boh sám si vyhradzuje „svoj čas“ na to, aby ten list písal. Aj Jeho to stojí čas, pokiaľ to tak možno povedať. Samozrejme, že je to povedané obrazne, pretože Pán Boh je mimo faktor času. Ak chcete, môžem to vyjadriť aj inak: Stojí ho to nejaké úsilie, aby na nás ten list písal. Nemožno v tom nevidieť Jeho záujem o nás. To je evidentný dôkaz, že aj o teba Boh stojí. Si pre neho dôležitý. Veď keby tomu tak nebolo, nevenoval by ti svoj čas, svoju pozornosť ani svoj záujem. Možno by bolo v tejto chvíli dobré vedieť, čo to vlastne Boh vpisuje do listu nášho života. Niečo v tomto smere sme si už naznačili. Iná odpoveď by mohla znieť aj takto: Nič iné ako dobrú správu evanjelia. Dobrú správu o tom, že Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. To znamená: predmetom Božieho písania je dobrá správa o tom, že Mu patríme, že sme Jeho vlastníctvom a že Mu ideme v ústrety. Dobrá správa o tom, že večné nebeské príbytky sú prichystané aj pre nás. Dobrá správa o tom, že Boh túži stráviť celú večnosť spolu s nami.
Drahí priatelia, na tejto ceste života nás sprevádza samotný Kristus Pán. A to od jej začiatku až po samotný koniec. Táto viera, toto poznanie, táto dôvera a istota Božieho sprevádzania dáva listu nášho života obrovskú hodnotu. A stáva sa hodnotou aj pre ostatných. Ľudia, ktorých stretávame, si totiž aspoň časť tohto listu smú prečítať. My všetci sme, dovolím si povedať, akoby takým otvoreným listom, ktorého obsah je dostupný každému. To je to naše kresťanské svedectvo pre okolitý svet. Otázka je: nakoľko sme čitateľní? A čo všetko si z toho listu ľudia môžu prečítať? Sú to len pozitívne veci? Alebo sa tam neraz nájdu aj tie negatívne, na ktoré až takí hrdí nie sme? Otázka je, či ten list svojho života pred druhými skôr neskrývame a nezatvárame ako prezentujeme, čím ho fakticky robíme nečitateľným a nepoužiteľným.
No pokiaľ ho nechávame otvorený tým, že my sami sme otvorení pre Boha, že sa za Neho nehanbíme, potom tým druhým dovoľujeme spoznať a pochopiť, čo je to za sila, ktorá nás nesie a drží. Vtedy tí druhí ľudia zistia, pochopia a objavia, čo je prameňom, žriedlom a zdrojom nášho života. A o to ide, aby na nás a na liste nášho života čím viacerí mocne poznali Krista. Pretože ako vyznáva apoštol: Kto má Krista, má život. Kto nemá Krista, nemá života.
Nakoniec by som povedal jedno. Jedna vec je, že Boh sám robí zápisy na liste nášho života. No rovnako tak je dôležité, aby sme aj my pozitívne ovplyvňovali listy života druhých ľudí. A síce skrze svoju vernú a nefalšovanú kresťanskú službu a tiež skrze pôsobenie Ducha Svätého. A to všetko preto, aby čím viacerí sa mohli stať tým listom Kristovým, o ktorom apoštol Pavol vo svojom liste Korintským kresťanom pojednáva. To všetko preto, aby sa kamenné a pre Boha zatvrdené srdcia ľudí stávali srdcami mäsitými, tj.: otvorenými pre Boha, pre Božiu milosť, odpustenie, spásu a večnú záchranu. 3 Veď je zjavné, že ste listom Kristovým, ktorý sme my písali svojou službou a napísali nie černidlom, ale Duchom Boha živého, nie na kamenné dosky, ale na mäsité dosky sŕdc.
Byť listom Kristovým. Tak som si dovolil nazvať dnešnú kázeň. Nech je táto skutočnosť a pravda dnes zjavná nielen na nás, ale na čím viacerých, ktorí nás budú čítať. Kiež sa v liste nášho života dočítajú o tom, v koho sme uverili, v koho skladáme svoju nádej, koho sme urobili Pánom nášho života, kam smerujeme a že to máme namierené do večnosti s našim Otcom nebeským v Jeho nebeskom kráľovstve. Amen.
