22. po sv. Trojici – na súde s Ním
Written by radovan on okt 24, 2024 in - No Comments
- po sv. Trojici – 27.10.2024
„… na súde s Ním …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista!
Micheáš 6, 1 – 8
1 Počujte, čo hovorí Hospodin: „Povstaň! Začni súdny spor pred vrchmi. Nech pahorky počujú tvoj hlas!“ 2 Počujte, vrchy, Hospodinov súdny spor, aj vy, pevné základy zeme! Hospodin totiž vedie spor so svojím ľudom, súdi sa s Izraelom. 3 „Ľud môj, čo som ti urobil, čím som ťa zaťažil? Odpovedz mi! 4 Veď som ťa vyviedol z Egypta, vykúpil som ťa z domu otrokov; poslal som pred tebou Mojžiša, Árona a Mirjam. 5 Ľud môj, rozpomeň sa, čo zamýšľal moábsky kráľ Balák a čo mu odpovedal Beórov syn Bileám, čo sa dialo od Šittímu po Gilgál.“ Vtedy spoznáš Hospodinove spravodlivé skutky. 6 „S čím mám predstúpiť pred Hospodina a skloniť sa pred Bohom výsosti? Mám predstúpiť pred neho so spaľovanými obetami a s jednoročnými teľcami? 7 Má Hospodin záľubu v tisícoch baranov a v desaťtisícoch potokov oleja? Mám dať svojho prvorodeného za svoj priestupok, plod svojho tela za svoj hriech?“ 8 Hospodin ti oznámil, človeče, čo je dobré a čo žiada od teba: len zachovávať právo, milovať láskavosť a v pokore chodiť so svojím Bohom.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Neviem, kto každý z vás má nejakú skúsenosť so súdom alebo so súdnym pojednávaním a podobne. Väčšina z nás niečo také pozná asi len z televíznej obrazovky zo sledovania programu s názvom „Súdna sieň“. V každom prípade, sedieť na súde nie je nič príjemné. A teraz je v zásade jedno, či sme v pozícii obžalovaného, v pozícii svedka alebo v pozícii obete samotnej. Keď veci skončia na súde, znamená to, že ľudia sa medzi sebou už nedokážu rozumne, normálne a pokojne dohodnúť a že ich vzájomné vzťahy sú natoľko narušené a nabúrané, že už niet iného východiska. A to je vždy smutné a bolestivé. No žiaľ, stáva sa to často.
Aj dnes sme svedkami jedného súdneho sporu. Nie je to pritom obyčajný spor. Nesúdia sa v ňom totiž ľudia. Je to omnoho vážnejšie. Súdi sa samotný Hospodin – a to s celým Izraelom, s celým ľudom. Hospodin v tomto spore vystupuje ako prokurátor, ako žalobca. Jeho obžaloba je pritom celkom originálna. Nie je to ani tak akési nekonečné vypočítavanie zlyhaní národa, či vypočítavanie zlyhaní jeho jednotlivcov. To nie. Pán Boh najprv len poukazuje na všetky dobrodenia, ktoré pre svoj ľud počas minulosti urobil: 4 Veď som ťa vyviedol z Egypta, vykúpil som ťa z domu otrokov; poslal som pred tebou Mojžiša, Árona a Mirjam. 5 Ľud môj, rozpomeň sa, čo zamýšľal moábsky kráľ Balák a čo mu odpovedal Beórov syn Bileám, čo sa dialo od Šittímu po Gilgál.“ Akoby tým chcel Pán Boh povedať: Jedine na mojich dobrodeniach závisí tvoje bytie či nebytie, Izrael. Ale veď: poďme pekne za radom! Vyvedenie z Egypta? … To nie je iba udalosť z dávnej minulosti, ale mocný čin mojej lásky, z ktorého ty, Izrael, žiješ až doposiaľ. Každodenná starostlivosť na púšti. Odovzdanie zákona na vrchu Sinaj. Pomoc pri dobíjaní a obsadzovaná zasľúbenej zeme. Na to všetko sa dá len tak jednoducho zabudnúť? Akoby nič z toho sa ani nebolo stalo?
Ľud môj, rozpomeň sa … Áno, sestry a bratia! Izrael akoby zabudol, čo všetko počas tých dlhých rokov od Hospodina dostal. A preto si treba trošku osviežiť pamäť a nebyť v tom lenivý. Rozpomínanie sa, pripomínanie si toho všetkého – to nie je a nemá byť iba každoročnou rutinou. Tradíciou, ktorá sa nám postupne čím ďalej tým viac vzďaľuje a stáva sa nám cudzou. Ide o to, aby sme tieto Božie spasiteľné skutky prežívali opäť nanovo. Zas a znova. V plnej sile a intenzite. Celé sprevádzanie Izraela z krajiny otroctva až do zeme zasľúbenej je jedným obrovským dôkazom Božej spravodlivosti, v ktorej ostáva verný svojej moci a láske. Takto, drahí priatelia, touto svojou vernosťou obhajuje Hospodin samého seba v tomto súdnom spore, aby tak zároveň obvinil Izrael z jeho nevery. Zaznieva preto oprávnená otázka: „Ľud môj, čo som ti urobil, čím som ťa zaťažil? Odpovedz mi!
Drahí priatelia, aby sa nám dnešné slová Písma nezdali príliš vzdialené, musíme ich aplikovať na seba. A to tým, že namiesto Izraela dosadíme seba. Dnes to totiž nie je iba Izrael, kto je obvinený z nevery. Dnes sme z duchovnej nevery obvinení aj my sami. Tak ako pri Izraeli, tak Hospodin i pri nás vystupuje ako Ten, kto nás vyslobodil z nášho osobného Egypta a otroctva. Tým našim Egyptom, tým naším otroctvom pritom môže byť kadečo, čo nám spôsobovalo strach, úzkosť, či obavy. Niečo, čo nás oberalo o nádej, o radosť, slobodu a pokoj. Tak ako Izrael, tak Hospodin i nás vykúpil z otroctva. A síce: z otroctva hriechu a z otroctva strachu zo smrti. Spravil to tým, že na tento svet v určenom čase poslal svojho Syna, aby On svojim dielom vykúpenia nás zmieril s nebeským Otcom a svojou smrťou aby vyplatil Bohu dlh za náš hriech. Tak ako Izrael sprevádzal od Šittímu po Gilgál, tak i nás sprevádza od nášho narodenia až do týchto dní, až do času, keď raz tento svet vo chvíli smrti opustíme.
Ľud môj, rozpomeň sa … Áno, sestry a bratia! Táto výzva dnes mocne zaznieva i nám. Je to stále aktuálna výzva. Človek totiž na dobré veci, ktorých sa mu v živote dostalo, dokáže veľmi skoro, veľmi rýchlo zabudnúť. Skôr si budeme pamätať to, ako nám niekto ublížil alebo poškodil v akomkoľvek zmysle slova. No na dobré dokážeme skoro zabudnúť. A preto: dajme si tú námahu! Skúsme si z času na čas spraviť akúsi analýzu života! Rozpomeňme sa, koľkokrát Pán Boh mocne zasiahol v náš prospech! A nepripisujme to len šťastiu, zhode náhod, či osudu! Snažme sa za tým všetkým vidieť predovšetkým Pána Boha a Jeho riadenie, Jeho vôľu!
No pravda je, žiaľ, taká, že my sme neraz príliš leniví a pohodlní na to, aby sme si dali tú námahu a rozpomenuli sa na všetko dobré, na všetko požehnanie, ktorého sa nám od Pána Boha dostalo. A tak: ako sa Bohu za Jeho vernosť a lásku neraz odvďačujeme? Nejeden raz svojou neverou a neláskou. A preto, presne ako pri Izraeli, tak dnes i pri nás zaznieva tá istá otázka: „Ľud môj, čo som ti urobil, čím som ťa zaťažil? Odpovedz mi! Tak ako pri Izraeli, tak i pri nás samotných obhajuje Hospodin samého seba v tomto súdnom spore, aby nás obvinil z našej nevery, malosti a nevďačnosti. „Ľud môj, čo som ti urobil, čím som ťa zaťažil? Odpovedz mi! – áno, sestry a bratia! Príde čas, raz nastane chvíľa, keď každý z nás bude musieť odpovedať a nebude sa tomu dať vyhnúť. Príde čas, nastane chvíľa, keď sa budeš musieť rozpomenúť. Či už budeš chcieť alebo nie. A budeš musieť uznať a vyznať, že ten kto má pravdu, je Boh. Bol to On, ktorý nám počas tých dlhých rokov žehnal. A boli sme to my, ktorí sme si to nie vždy vážili tak ako bolo treba.
Drahí priatelia! Pokiaľ je tomu takto, potom je nanajvýš aktuálne, maximálne na mieste položiť si otázku: „S čím mám predstúpiť pred Hospodina a skloniť sa pred Bohom výsosti? Inak povedané: Prorok sa pýta, no súčasne aj dáva odpoveď na prastarú otázku: ako sa zapáčiť Pánu Bohu? Ako sa Mu zaľúbiť? Vskutku, priatelia! Čo by Bohu asi tak spravilo radosť? Dá sa Boh uzmieriť tým, že Mu budeme prinášať ešte viac obetí ako nám prikazuje zákon? Uspokojujú Boha naše rituály? Dá sa Boh „kúpiť“ našou bohoslužobnou liturgiou? Pekným spevom? Obradmi? Mám predstúpiť pred neho so spaľovanými obetami a s jednoročnými teľcami? 7 Má Hospodin záľubu v tisícoch baranov a v desaťtisícoch potokov oleja? Dá sa Boh uzmieriť tým, že mu ako obeť prinesieme naše deti, tak ako to voľakedy robievali vyznávači starých pohanských náboženstiev? Mám dať svojho prvorodeného za svoj priestupok, plod svojho tela za svoj hriech? Alebo čo? Máme zintenzívniť frekvenciu konania bohoslužieb? Máme viac prispievať na charitu? Áno, sestry a bratia! Takto sa pýta znepokojené svedomie človeka. A je dobré, že sa pýta. Je dobré, že je znepokojené, lebo má byť aj prečo.
Milí priatelia, niekedy sa zvykne povedať, že Pánu Bohu do hlavy nevidíme. Áno, je to tak. Je to On sám, kto nám dovoľuje nahliadnuť do svojho myslenia a uvažovania: 8 Hospodin ti oznámil, človeče, čo je dobré a čo žiada od teba: len zachovávať právo, milovať láskavosť a v pokore chodiť so svojím Bohom. Skúsme si dnes na záver tieto tri Hospodinove požiadavky rozmeniť na drobné!
Zachovávať právo. To inými slovami povedané znamená: vedieť, čo Boh ustanovil ako sväté a pravé. Presne podľa toho všetko posudzovať a nakoniec to aj verne plniť.
Milovať láskavosť. To znamená: celým srdcom sa priľnúť k Bohu a k Jeho zákonu ako k záchrannej ceste života, ktorú nám Boh zjavil z lásky a svojho milosrdenstva a v sile Jeho lásky preukazovať milosrdenstvo svojim blížnym.
V pokore chodiť so svojím Bohom. To opäť znamená: uznať vlastnú skazenosť a nemohúcnosť. V dôvere čakať, že Boh sám sa zľutuje a privedie nás na cestu, po ktorej by sme mohli chodiť s Bohom.
Prajem nám všetkým, drahí priatelia, aby sme deň čo deň boli naplnení Duchom Svätým, ktorý by nám pomáhal rozpomínať sa na všetky Božie požehnania a dobrodenia, ktorých sa nám v živote dostalo a dostáva. A rovnako tak nám pomáhal na dôkaz vďačnosti oproti Hospodinovi zachovávať právo, milovať láskavosť a v pokore chodiť s naším Bohom. Amen.
