22. po sv. Trojici – Please, forgive me!
Written by radovan on okt 18, 2016 in - No Comments
22. po sv. Trojici – 23. 10. 2016
„Please, forgive me!“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Mt 18, 21 – 35
21 Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz? 22 Ježiš mu odpovedal: Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem. 23 Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý chcel účtovať so svojimi sluhami. 24 Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý mu bol dlžný desaťtisíc talentov. 25 Pretože mu ich nemohol vrátiť, pán rozkázal predať jeho, jeho ženu, deti i všetko čo mal, a dlh splatiť. 26 Tu mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: Pozhovej mi a všetko ti vrátim. 27 Pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a dlh mu odpustil. 28 Len čo ten sluha odišiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho, škrtil a volal: Vráť, čo si dlžen! 29 Spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a vrátim ti. 30 Ten však nebol ochotný, ale odišiel a dal ho do väzenia, kým mu nesplatí dlžobu. 31 Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a oznámili svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. 32 Tu si ho pán zavolal a povedal mu: Ty zlý sluha, odpustil som ti celý dlh, pretože si ma prosil. 33 Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? 34 Jeho pán sa rozhneval a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ nesplatí celú dlžobu. 35 Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte každý zo srdca svojmu bratovi.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Pokiaľ je to niekedy tak, že nám niektoré témy, ktoré počas cirkevného roka na službách Božích preberáme, prídu ako vytrhnuté z reality, o tej dnešnej sa to určite nedá povedať. Veď odpustenie – to je fenomén, s ktorým sme konfrontovaní viac či menej takmer každý deň. Na jednej strane sme tu my, ktorí máme odpúšťať svojim blížnym. Na druhej strane sú tu naši blížni, od ktorých čakáme, že budú odpúšťať nám. Nuž a napokon je tu ešte aj Boh, ktorý odpúšťa tak nám ako aj našim blížnym.
Práve o odpustení, či dokonca o povinnosti odpúšťania, pojednáva dnešný biblický príbeh, ktorý je známy aj ako „podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi“. Samotné podobenstvo je v podstate Ježišovou odpoveďou na Petrovu otázku : Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz? V našom trestno – právnom systéme, sa myslím, uplatňuje zásada, niečo ako „trikrát a dosť“. To znamená, že keď sa človek trikrát dopustí nejakého priestupku, dostane tvrdší, až výnimočný trest. Napríklad, keď vodič motorového vozidla trikrát hrubo poruší pravidlá cestnej premávky, môže prísť o vodičák a ide na preskúšanie. Keď teda na tomto mieste učeník Peter hovorí o čísle sedem, zdá sa, že sa jedná o veľmi štedrú ponuku. Nazdáva sa, že sedemkrát je číslo hojnosti a hranice až pokiaľ sa dá ísť. Ináč povedané : Viac ako sedemkrát nie je potrebné odpustiť. No Ježišova odpoveď to nepotvrdzuje : Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem.
Bratia a sestry, Ježišovu odpoveď by sme teda mohli voľne parafrázovať snáď aj takto : „Vieš čo, Peter? Radšej to ani nepočítaj!“ My vieme, že sedmička, je číslom plnosti, takže Peter v podstate navrhuje vysoké číslo pre odpustenie. Stále je to však číslo, ktorého sa dá dopočítať. Dá sa to potom pochopiť tak, že keď ma niekto „naštve“ sedemkrát, čaša sa naplnila. Keď ma však naštve aj ôsmykrát, čaša pretiekla a ja mu už odpustiť nemusím. Pán Ježiš tu však hovorí o čísle 70×7 = 490!!! To je tak vysoké číslo, že človek to už potom aj prestane vo vzťahu k druhému človeku počítať. Leda žeby si o svojom blížnom viedol nejaký súkromný register a každé zlyhanie, či previnenie blížneho si doň zapisoval ako nejaký súkromný detektív! – čo je asi dosť absurdná predstava. Pán Ježiš teda svojim vyhlásením v zásade hovorí toto : Miera odpúšťania je neobmedzená.
Samotné podobenstvo začína obrazom veľkého účtovania. Treba povedať, že je to obľúbený motív, ktorý sa v Ježišových príbehoch objavuje. V tomto prípade je to sám kráľ, kto účtuje. 24 Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý mu bol dlžný desaťtisíc talentov. To v tej dobe, milí priatelia, bola astronomická čiastka, ktorú si človek ani nedokáže predstaviť. Podľa určitých prepočtov sa jedná o približne 360 000 kg striebra. Len pre porovnanie – z celého kráľovstva Herodesa Antipasa sa údajne ročne vyzbieralo na daniach len okolo 200 talentov, čo predstavuje cca 10 800 kg striebra! Kto dokázal spreneveriť tak vysokú čiastku, ten musel byť buď extrémne neschopný alebo práve naopak – extrémne šikovný. Nech je to akokoľvek, my sa dnes s podobnými čiastkami stretneme azda len pri sledovaní správ či televíznych novín, keď počúvame o miliardových rozpočtoch veľkých ekonomík, či firiem, keď počúvame o eurofondoch a pod.
Splatenie takéhoto dlhu v Ježišovom podobenstve je teda absolútne nemožné. 26 Tu mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: Pozhovej mi a všetko ti vrátim. 27 Pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a dlh mu odpustil. Na prvý pohľad je toto celkom nečakaný zvrat v celom príbehu. Ten, kto dlhuje astronomickú čiastku, vyviazne so zdravou kožou. Je mu odpustené. Nejde do väzenia a dokonca ani nemusí nič splácať. V skutočnosti je však takýto scenár omnoho reálnejší ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V podstate to zodpovedá, i keď trpkej a pesimistickej, ale reálnej skúsenosti obyčajného človeka – že ten, kto spreneveril miliardy, vždy nakoniec vyviazne lepšie než ten, ktorý dlhuje iba zopár tisíc. Kto dlhuje len zopár tisíc, neunikne exekútorovi, zatiaľ čo miliardár je stále miliardár, aj keby mal pred svojimi miliardami záporné znamienko. Odpustenie astronomického dlhu teda nie je naivná predstava Ježišovho podobenstva. Skôr je potvrdením toho, že tak to v skutočnosti chodí.
Tak to však v skutočnosti robí aj nebeský kráľ s nami, ktorí Mu dlhujeme nezaplatiteľnú sumu. Odpúšťa sa nám dlžoba nášho hriechu. Tak veľmi nás Boh miloval vo svojom Synovi! A nie raz, ale miliónkrát denne nám Boh bohato odpúšťa našu obrovskú dlžobu!
O to viac nás zarazí to, čo čítame ďalej. Ten, ktorému bola odpustená astronomická čiastka, nie je v stave odpustiť svojmu dlžníkovi smiešnu sumu v porovnaní s tým, čo bolo odpustené jemu. Namiesto odpustenia dlhu dlžníka nechá uvrhnúť do väzenia, i keď sa jedná len o 100 denárov, čo predstavovalo okolo 455 kg striebra. I to v našich očiach nie je málo, no nedá sa to ani len porovnať s 360 000 kilogramami, ktoré kráľ opustil nemilosrdnému sluhovi.
Celé podobenstvo v podstate pracuje s metaforou, ktorá zobrazuje hriech ako dlh. Ide o to, čo sme ostali dlžní – svojmu životu, svojmu poslaniu, svojim možnostiam, svojmu Bohu. Kľúčová je pritom neporovnateľnosť dvoch dlžných čiastok. Na jednej strane je tu nepredstaviteľná, miliardová sprenevera. Na druhej strane celkom predstaviteľný tisícový dlh. Tieto dve načisto rozdielne dlžné sumy predstavujú v zásade dva svety. Na jednej strane svet korupcie, v ktorom sa aj miliardové „tunely“ nejako zatutlajú – na druhej strane svet obyčajných ľudí, ktorí si svoje tisícové, i keď neriešené dlhy zakaždým „odskáču“.
Bratia a sestry, čo toto všetko pre nás znamená v duchovnej oblasti? Veď práve o ňu ide Ježišovi predovšetkým! Podstatná je práve tá neporovnateľnosť. My sme na jednej strane schopní Pánu Bohu vyznávať, že sme voči Nemu veľkí dlžníci, ktorí dlhujú fakt mnoho. Nuž a dúfame v odpustenie. Veď čo iného by s nami Boh mal robiť?! Čo iné si s nami má počať?! Nuž a to je ten, nazvime ho : „miliardový“ únik.
Na strane druhej, pokiaľ nám niekto ublíži alebo dlhuje – to je predsa niečo celkom iné! To sa nedá len tak odpustiť, veď to je predsa niečo celkom iné. Dlhy iných voči nám, to sú predsa „reálne čiastky“. To je ten dvojaký meter z podobenstva, ktorý, priznajme si, zvykneme aplikovať na naše hriechy voči Bohu na jednej strane – a na prehrešky našich blížnych voči nám na strane druhej.
Pravda je totiž taká, že my ľudia veľmi radi bývame „spravodliví“ voči svojmu blížnemu. Zotrvávame voči nemu na právnom stanovisku, jeho priestupky voči nám sa zdajú obrovské a nechceme mu odpustiť. Dnešným podobenstvom nám však Pán Ježiš veľmi názorne ukazuje, do akého strašného protikladu voči Bohu vstupujeme touto svojou nezmieriteľnosťou. Zatiaľ čo my sami ustavične žijeme z Božieho odpúšťania, ktoré potrebujeme v takej miere, že sa to vôbec nedá porovnať s tým, čo si my navzájom dlhujeme, predsa – nás každé zranenie vlastnej cti privádza do takého hnevu, ktorý sa nedá udobriť a o odpustení nechceme ani počuť. Naopak! Voláme po práve a spravodlivosti ako po absolútne nevyhnutných veciach.
Bratia a sestry, Pán Boh musí zniesť, že Ho nehľadáme, nerešpektujeme a nemilujeme, že Ním neraz opovrhujeme a je nám ľahostajný, ale my nemôžeme zniesť toho, kto si nás podľa našej mienky dostatočne nectí. Pred Bohom narozprávame kopec nezmyselných vecí, my sa však radi mstíme na druhých pre každé nesprávne slovo voči sebe. Pre Boha nemáme čas, peniaze ani srdce, keď však niekto nepoďakuje nám, alebo nám neprejaví dostatok lásky, zdá sa nám to neznesiteľné. Určite asi nikoho neprekvapí, že následky takejto nemilosrdnosti a nezmieriteľnosti na seba nenechávajú dlho čakať, ako to vidíme v závere podobenstva.
Drahí priatelia, poučenie z podobenstva je teda asi takéto : Pokiaľ odpúšťame tým, ktorí nám ublížili, nie je to preto, že sme lepší, veľkorysejší, či spravodlivejší než oni. Pokiaľ odpúšťame tým, ktorí nám ublížili, je to predovšetkým preto, nakoľko my sami máme omnoho väčšie „maslo“ na hlave. Podobenstvo nás učí a núti porovnávať čiastky – a síce náš dlh voči Bohu a previnenia našich blížnych voči nám. Kiežby sme v tomto porovnávaní boli vždy objektívni, čestní a spravodliví! Potom, keď si uvedomíme, akými veľkými dlžníkmi pred Bohom sme my sami, nám určite nebude zaťažko odpustiť previnenia a dlhy našich blížnych voči nám. Nech nám v tom sám Pán Boh mocou svojho Svätého Ducha pomáha! Amen.
