3. po Veľkej noci – Jubilate Deo omnis terra
Written by radovan on apr 18, 2018 in - No Comments
3. po Veľkej noci – 22.4.2018
„Jubilate Deo omnis terra“
Milosť vám a pokoj od nášho vzkrieseného a živého Pána Ježiša Krista! Amen.
1 Mojžišova 1, 11 – 12
11 Boh povedal: Nech zem vydá sviežu zeleň, semenné rastliny a ovocné stromy, ktoré rodia na zemi ovocie so semenom svojho druhu. Tak sa aj stalo. 12 Zem vydala sviežu zeleň, semenné rastliny svojho druhu a ovocné stromy so semenom svojho druhu. Boh videl, že je to dobré.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
V kresťanskej cirkvi dnes slávime 3. nedeľu po Veľkej noci, ktorá nás latinským imperatívom „Jubilate!“ pozýva k tomu, aby sme oslavovali, jasali a žasli. I keď nám takýto imperatív znie v cirkvi troška svetsky, predsa len, mám za to, že v cirkevnom roku má svoje miesto a právom si ho zaslúži. Veď v rýchlosti života a v množstve povinností, ktorými sme zavalení a ktoré deň čo deň, týždeň čo týždeň musíme riešiť, akoby nám fenomén oslavovania, jasania a žasnutia tak trošku unikal a strácal na svojej dôležitosti, či opodstatnenosti.
Áno, život kresťana určite je o práci, o povinnostiach, o službe, o misii, o vydávaní dobrého svedectva a podobne. Ale Pán Boh si praje ešte aj niečo iné. Túži potom, aby sme Ho popri tom všetkom nezabudli oslavovať, jasať a žasnúť nad Ním. Oslavovať Ho ako Darcu všetkých dobrých darov, jasať nad Jeho plánom spásy a žasnúť nad veľkosťou Jeho lásky, milosti, dobroty a odpustenia voči nám hriešnikom. Dovolím si povedať, že práve táto poveľkonočná doba je mimoriadne vhodným časom k tomu, aby sme Boha oslavovali, a to predovšetkým za vykupiteľské dielo Jeho Syna a nášho Pána – Ježiša Krista, ktoré sme si ešte len prednedávnom počas Veľkonočných sviatkov pripomínali.
Čo sa biblických textov týka, najmä pisatelia Žalmov nám vo veci oslavy Pána Boha môžu byť krásnym príkladom. Tí žasnú nad takými vecami, ktoré my už neraz vnímame ako samozrejmú a automatickú vec. Nuž a jedna z vecí, ktorá autorov žalmov vedie k oslave Hospodina je aj príroda. Človek, ktorý žije s otvorenými očami, vidí jej krásy, rozmanitosť, členitosť, pestrosť a silu zároveň, nemôže nežasnúť nad Stvoriteľom, ktorého inteligencia, moc a dokonalosť sa pretavila aj do Jeho stvorenia.
Takto som si i ja zvolil za kázňový text časť zo správy o stvorení, ktorú nachádzame hneď v prvej kapitole Biblie. Myslím si, že veľmi dobre pasuje práve do tohto času, keď po dlhej zime k nám dorazila jar so svojou plnou silou a oteplením : 11 Boh povedal: Nech zem vydá sviežu zeleň, semenné rastliny a ovocné stromy, ktoré rodia na zemi ovocie so semenom svojho druhu. Tak sa aj stalo. 12 Zem vydala sviežu zeleň, semenné rastliny svojho druhu a ovocné stromy so semenom svojho druhu. Boh videl, že je to dobré. Sestry a bratia, naozaj za posledné dva týždne sa príroda okolo nás zmenila na nepoznanie. Lúky sa zazelenali, vtáčiky akosi viac štebotajú, stromy pučia a príjemný teplý vánok zohrieva studenú zem po mrazivej zime. Človeka to ťahá von, do záhradky, do prírody, len tak sa poprechádzať …
Áno, bratia a sestry, i toto je dôvod na oslavu Pána Boha. My sme si už akosi zvykli, že po zime príde jar, a po jari zas leto. Po lete tu máme jeseň a potom je opäť zima. A tak sa to točí stále dookola. No stačí iba to, keď sa zima natiahne a jar nie a nie prísť, a všetci sme z toho frustrovaní a namrzení. Stačí iba to, keď sa leto s vyššími teplotami, na ktoré čakáme, omešká, a opäť sme namrzení. Nadávame, že je to také nemastné neslané. Že letná dovolenka nestála za nič. Dobre to poznáme. Človek, pokiaľ si i tieto zákonitosti uvedomuje, nemôže nevelebiť Hospodina, ktorý to má pevne v rukách a ktorý to vo všetkej múdrosti a správnom čase dobre a múdro riadi. A ja si dovolím povedať: Vďaka Bohu, že to má v rukách On a nie my. Takto sa všetci musia prispôsobiť Jednému. A On najlepšie vie čo, kedy a ako. Keby sa ten Jeden musel vo veci počasia a zákonitostí prírody prispôsobovať nám všetkým, zrejme by to nefungovalo a aj tak by bol stále niekto s niečím nespokojný.
Bratia a sestry, keď mám možnosť, rád si v televízii pozriem prírodopisné filmy. Okrem toho, že sa v nich objavujú fascinujúce a dych vyrážajúce zábery na krásy sveta, zvierat a prírody, človek sa dozvie aj to, ako jedno do druhého úžasne zapadá. Ako je jeden ekosystém úzko prepojený na druhý. Ako je všetko dobre nastavené a načasované. Veriaci človek v tom nemôže nevidieť Božiu stopu. Niekedy zas žasneme nad silou prírody, ktorá je schopná samu seba regenerovať. Na fare v Dobšinej mám filmový dokument rodáka z Gemera, z neďalekého Gočova, môjho priateľa prof. Ondreja Hronca, ktorý na túto obnovujúcu a regenerujúcu silu prírody poukazuje na príklade rastliny, ktorá začala samovoľne rásť v jednej z najviac ekologicky zaťažených oblastí Slovenska, smerom z Jelšavy na Lubeník. Poznáme to tam a voláme to ako „mesačná krajina“, ktorá je viditeľne poznačená ťažbou magnezitu a činnosťou závodov na jeho spracovanie. Táto zázračná rastlinka však dokáže prežiť aj na takom mieste, kde všetko ostatné zahynulo, a tak svojou prítomnosťou priam až zázračne rekultivuje krajinu zničenú priemyselnou činnosťou človeka.
No pravda je taká, že nemusíme chodiť až na revúcku dolinu. Po ukončení fungovania bane v Nižnej Slanej síce mnoho ľudí prišlo o prácu, na druhej strane sa však príroda aj v údolí riečky Slaná dáva do normálu. Opäť nám tu poletujú včely, sem tam preletí aj nejaký bocian, do potokov sa kde tu vracajú raky.
Bratia a sestry, toto všetko sú skutočnosti, ktoré by nás nemali nechať chladnými. I za týmito zázrakmi prírody by sme mali hľadať mocného Boha, ktorý stále tvorí nové veci pre naše dobro a ktorého aktivita a činnosť sú neúnavné. Pravda je však taká, že i prvá kapitola 1. knihy Mojžišovej pojednávajúca o stvorení našu pozornosť nezameriava predovšetkým na prírodu, ale hlavne na Boha – Stvoriteľa. Hovorí v prvom rade nie o prírode, ale o Stvoriteľovi „neba a zeme“, ktorý toto všetko vytvoril.
Správa o stvorení ani dnes nechce konkurovať prírodovedeckým disciplínam. Biblia predsa nikdy nebola a ani nechcela byť učebnicou biológie, fyziky, chémie, či matematiky. Jej zmyslom nie je povedať nám ako celý proces vzniku života prebiehal. Ako sa jednotlivé systémy vyvíjali. To vôbec nie! Kto číta Bibliu takto, nečíta ju správne. Vníma ju fundamentalisticky, a takéto čítanie Písma svätého nie je na osoh. Správa o stvorení nám teda neodpovedá na otázku presného popisu vzniku života. Neodpovedá na otázku : Ako? Ale : Kto? Kto za tým celým procesom stál? Kto ho inteligentne a premyslene riadil? Správa o stvorení nám hovorí jedno : tento svet, vesmír a život na našej planéte sa nezačal sám od seba. Nebola to iba súhra mnohých šťastných náhod, ktorá umožnila vznik vhodného prostredia pre život. Samotný život, jeho zrod a všetko čo s tým súvisí, je totiž natoľko komplikovaný/, že je skoro nulová pravdepodobnosť, aby to všetko mohlo byť dielom náhody. Tým všetkým nás správa o stvorení chce priviesť k jednému : Jubilate! – Oslavujte, jasajte a žasnite! Tak ako sa to spieva v jednej latinskej piesni : Jubilate Deo, omnis terra! – Oslavuj Boha celá zem!
11 Boh povedal: Nech zem vydá sviežu zeleň, semenné rastliny a ovocné stromy, ktoré rodia na zemi ovocie so semenom svojho druhu. Tak sa aj stalo. 12 Zem vydala sviežu zeleň, semenné rastliny svojho druhu a ovocné stromy so semenom svojho druhu. Boh videl, že je to dobré. Áno, bratia a sestry, bolo to dobré. Práve táto skutočnosť sa zdôrazňuje po každom stvoriteľskom dni. Boh robí svoju robotu dobre. Jej výsledkom sú dobré veci, ktoré sú pripravené pre dobro človeka, pre službu človeku. Nuž a za to, že Boh svoju robotu robí dobre si i dnes zaslúži naše „Jubilate!“.
Drahí priatelia, samotná správa o stvorení, pokiaľ by sme ju dočítali do konca, je zakončená človekom ako tým, ktorému Boh vdýchol dych života, teda mu daroval život a ktorý je nositeľom Božieho obrazu v sebe. Žiaľ, pravda je taká, že my tento obraz Boha v sebe často ničíme – svojim správaním, svojimi hriechmi a tým, že opúšťame cestu, na ktorú nás Boh postavil. My sami sa však nevieme zregenerovať tak ako príroda. A preto musel Pán Boh pri nás tvoriť ešte raz, nanovo. Prvý krát sa pri nás realizoval vtedy, keď sme telesne – fyzicky prišli do tohto sveta. Z toho, drahí bratia, milé sestry, pre nás vyplýva jedno nádherné poznanie : Nikto z nás tu nie je náhodou, ani omylom. Nikto z nás tu nie je iba z vôle našich rodičov. Sme tu predovšetkým preto, lebo tak si to prial samotný Boh. On sám sa realizoval pri našom vzniku. Toto poznanie každému z nás dáva vysoký kredit. Máme vysokú hodnotu. Každý jeden na sebe nosíme Boží obraz, akúsi Božiu pečať. Nemusíme mať preto pocit menejcennosti a zbytočnosti. Veď sám Boh chcel, aby sme tu žili! I to je dôvod na naše „Jubilate!“
Druhýkrát sa pri nás Boh realizoval vtedy, keď sme boli pokrstení a stali sa Jeho deťmi. Vtedy s nami uzatvoril zmluvu – zmluvu vernosti, zmluvu o svojom otcovstve. Na základe tejto krstnej zmluvy smieme i my rásť – a to v poznávaní jednak svätého Boha, jednak našej hriešnosti. Smieme rásť v našej viere v Boha i dôvere voči Nemu. Smieme tak ako aj tie rastliny a stromy z nášho kázňového textu rásť v istote, že sme Bohom prijatí a milovaní. V tom všetkom ťa dnes, drahý brat a sestra, milý priateľ, utvrdzuje Boh, ktorý je i Tvojim Otcom. I ty si jedinečným Boží dieťaťom. Keď to vieš, snaž sa podľa toho aj žiť! Boh toto všetko robí prostredníctvom pôsobenia svojho svätého Ducha, ktorého i tebe udelil vo sviatosti svätého krstu. Jemu samému vďaka a chvála za to. Jubilate! Jubilate Deo, omnis terra! Oslavuj! Oslavuj Boha celá zem! Amen.
