3. pôstna nedeľa – Boh na spôsob Eliáša
Written by radovan on mar 13, 2020 in - No Comments
3. pôstna nedeľa – 15.3.2020
„… Boh na spôsob Eliáša …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
1 Kráľovská 19, 1 – 13a
1 Acháb rozpovedal Ízebel všetko, čo vykonal Eliáš, aj to, ako pobil mečom všetkých prorokov. 2 Ízebel poslala k Eliášovi posla s odkazom: Nech mi hocičo urobia bohovia a nech čokoľvek ešte pridajú, ak zajtra o takomto čase neurobím tvoj život podobným životu hociktorého z nich. 3 Naľakal sa teda, pobral sa a odišiel kvôli svojmu životu. Keď prišiel do Beér-Šeby v Judsku, zanechal tam sluhu. 4 Sám však odišiel na púšť na deň cesty. Keď došiel, sadol si pod kručinový ker a žiadal si smrť slovami: Dosť už; teraz, Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia. 5 Potom si ľahol a zaspal pod kručinou. Vtom sa ho dotkol anjel a povedal mu: Vstaň a jedz! 6 Poobzeral sa, a hľa, pri hlave mal na žeravých kameňoch upečený posúch a krčah vody. Jedol, napil sa a znovu si ľahol. 7 Nato sa ho anjel po druhýkrát dotkol a povedal: Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou. 8 Vstal teda, najedol sa a napil, a posilnený tým pokrmom putoval štyridsať dní a štyridsať nocí až na Boží vrch Chóréb. 9 Tam vošiel do jaskyne, kde aj prenocoval. A hľa, zaznelo k nemu slovo Hospodinovo: Čo tu robíš, Eliáš? 10 Povedal: Príliš som horlil za Hospodina, Boha mocností, lebo Izraelci opustili Tvoju zmluvu, zbúrali Tvoje oltáre a Tvojich prorokov povraždili mečom, takže som zostal len sám. Teraz siahajú aj na môj život, aby mi ho vzali. 11 Nato povedal: Vyjdi a stoj na vrchu pred Hospodinom! A hľa, Hospodin šiel vedľa. Strhol sa mocný a silný víchor, ktorý rozrážal vrchy a drvil bralá pred Hospodinom. Hospodin však nebol vo víchre. Po víchre nastalo zemetrasenie, ale ani v zemetrasení nebol Hospodin. 12 Po zemetrasení prišiel oheň, ale Hospodin nebol v ohni; po ohni zašumel tichý šelest. 13 Len čo to Eliáš počul, zahalil si tvár do plášťa, vyšiel a zastal pred vchodom do jaskyne.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Život proroka Eliáša je dozaista jedným veľkým dobrodružstvom viery v Hospodina, dôvery v Jeho starostlivosť, poslušnosti voči Hospodinovým príkazom ako aj vernosti voči Bohu Izraela. V dnešnom prečítanom texte Eliáša stretávame po tom, ako podstúpil jednu drámu na vrchu Karmel. Práve na tomto vrchu sa totiž odohrala – dnes by sme povedali : náboženská bitka, resp. náboženská vojna. Išlo o to, kto je pravým, skutočným a jediným Bohom. Či je to boh Baál, ktorého uctievali Baáloví proroci spoločne s kráľom Achábom a kráľovnou Izébel, alebo Hospodin, Boh Abraháma, Izáka a Izraela. Na hore Karmel tak prebieha akoby stávka. Ktorý boh zošle oheň z neba a strávi pripravenú obeť, ten bude bohom v Izraeli. Keď pohanský Baál ani po dlhom vzývaní svojim kňazmi a prorokmi nepodnikne nič a oheň z neba sa o pripravenú obeť ani neobtrie, na rad prichádza Hospodin. Nuž a Ten veľkolepým spôsobom demonštruje nielen svoju moc, ale aj svoju existenciu pred neveriacim Izraelom a zatvrdilým kráľom Achábom. Prorok Eliáš takto v náboženskej bitke s pohanskými kňazmi a prorokmi na celej čiare vyhráva a necháva ich vyhubiť ako „škodnú“ v Izraeli.
Avšak ani toto skvelé Eliášovo víťazstvo ma hore Karmel nezlepšuje postavenie Hospodinových vyznávačov. Ízebel chystá pomstu za svojich pobitých prorokov a dokonca používa slávnostnú prísahu, že svoju pomstu dokoná : Nech mi hocičo urobia bohovia a nech čokoľvek ešte pridajú, ak zajtra o takomto čase neurobím tvoj život podobným životu hociktorého z nich. Grécky preklad Starej zmluvy – Septuaginta, k jej reči ešte dodáva : Pokiaľ ty si Eliáš, ja som Ízebel. Je určite dobré rozumieť významom týchto mien, aby sme rozumeli samotnému dodatku. Zatiaľ čo Eliáš znamená „Môj Boh je Pán“, Ízebel znamená „Bohom povýšená“. Akoby tým Ízebel chcela Elášovi povedať : Veď uvidíme „kto z koho“.
Bratia a sestry, Eliášovi sa zdá, že celé jeho úsilie bolo zbytočné a márne. Výsledkom jeho víťazstva na hore Karmel je opäť len útek, samota a boj, či strach o holý život. I na neho tak po tom všetkom prichádza slabá chvíľka, v ktorej si zúfa a žiada Hospodina o smrť. Pripomína nám v tomto možno iného proroka – Jonáša, ktorý tiež podobne frustrovaný si žiada zomrieť. Áno, priatelia, duchovné zápasy vedia človeka pripraviť o množstvo vnútorných síl a chuť do života. A tak sa Eliášovi ani nečudujeme. Je frustrovaný z toho, že ani veľkolepý dôkaz Hospodinovej moci kráľovi Achábovi neotvoril oči a najmä srdce. Namiesto toho stále pokračuje vo svojej snahe zbaviť sa Eliáša a pripraviť ho o život. Eliášovi sa už nechce utekať a skrývať sa ako štvancovi, a tak predstupuje pred Hospodina s prosbou : Dosť už; teraz, Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia.
Eliáš si praje smrť. Vníma to tak, že zlyhal. Takýto život viac pre neho nemá zmysel. Bratia a sestry, koľkokrát sme sa v podobnej situácii ocitli aj my sami?! Nadobudli sme silný pocit, že celé naše duchovné úsilie neprinieslo dokopy nič. Máme z toho akurát problémy a ide nám o ešte aj o život. Priatelia, mám pocit, že podobné sklamanie zrejme prežíval aj prorok Eliáš. Pán Boh však ani teraz neopúšťa a nevzdáva sa svojho zlomeného a verného služobníka. Naopak! Posiela anjela z neba, ktorý pre Eliáša pripravuje pokrm a posilnenie pre dôležitú púť jeho života. Eliáš síce chce od Hospodina odbehnúť, podobne ako voľakedy Jonáš, ale Boh ho poveruje novou úlohou. Jeho zrak upriamuje na miesto, kde sa Izraelu zjavil prvýkrát – na vrch Chóreb.
Áno, bratia a sestry, jedná sa skôr o duchovnú púť. Dnes presne naozaj nevieme, či to putovanie na svätý vrch Chóreb, známy tiež pod názvom Sinaj, na ktorom Mojžiš od Hospodina obdržal dosky zákona, trvalo 40 dní. Je zrejme skôr symbolika, že tak ako Mojžiš predtým pobudol na tomto vrchu v Božej blízkosti a prítomnosti 40 dní, tak ako Ježiš neskôr sa 40 dní postil, aby v Božej blízkosti čerpal posilu na pre svoje verejné účinkovanie, tak i Eliáš, unavený a sklamaný zo služby potrebuje intenzívne prežitie Božej prítomnosti, akýsi duchovný reštart. Pravdepodobne, tak ako aj na iných miestach Písma sa teda jedná skôr o symbolické číslo, ktoré nám chce povedať, že Eliášovo putovanie malo skôr duchovný rozmer. Nešlo o nejakú púštnu turistiku. Išlo o to, aby svojho zlomeného služobníka Hospodin nanovo naštartoval a posilnil istotou svojej blízkosti a prítomnosti.
Zdá sa, priatelia, že podobné uistenie o Božej blízkosti, prítomnosti, o Božom záujme o nás, o Božej pomoci, sprevádzaní a ochrane potrebujeme my všetci aj v týchto dňoch, keď sa ako spoločenstvo Božieho ľudu kvôli hrozbe z Corona vírusu nemôžeme stretávať. No i keď sa nemôžeme stretávať, predsa len nie sme sami. Pán Boh je tu s nami. Stojí dnes pri nás, ktorí sme na živote ohrození vírusom, tak ako stál i voľakedy pri svojom služobníkovi Elášovi, ktorý bol na živote ohrozený kráľom Achábom a jeho manželkou.
A tak sme, sestry a bratia, svedkami úžasného divadla, v ktorom jednotlivé prírodné živly predvádzajú svoju silu a moc. Ale Hospodin v tom nie je. Nie je ani v búrke ani zemetrasení ani v ohni. I keď práve takto sa Hospodin Izraelu zjavil počas odovzdania Zákona na hore Sinaj Mojžišovi. No všetko to boli len sprievodné znaky Božej prítomnosti, ale nie Božia prítomnosť samotná … po ohni zašumel tichý šelest.- počujeme v prečítanom biblickom texte. V tej chvíli Eliáš s hlbokou istotou vie : Tu je! Tu je Boh! Pravá podstata Hospodinovho bytia je ukrytá v Jeho slove, ktoré možno započuť iba v tichosti. To je to tiché klopanie na dvere nášho srdca, o ktorom čítame v poslednej biblickej knihe Zjavenie: 20 Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou (Zj 3,20).
Eliášov celý obraz o svete, ale najmä o Bohu, ktorý si počas života pestoval, sa v tejto chvíli rúca ako domček z karát. Musí pochopiť a najmä sa vnútorne stotožniť a prijať to, že Hospodin nie je ani v hromobití ani v ohni. Neprejavuje asi ako víťaz v náboženskej vojne, ale prichádza k človeku v tichom, pokojnom vánku. Drahí priatelia, k tomuto poznaniu sme dnes pozvaní aj my. K poznaniu, že Boha nerobí bohom to, že všetko okolo seba zvalcuje, vyvolá strach, obavy a tieseň. Boha robí bohom to, že On má už plán, i keď my ho ešte nevidíme a ani o ňom netušíme. Boha robí bohom to, že má všetko mocne vo svojich rukách. A i keď Acháb s Ízebel ešte „vyskakujú“ a i po fatálnej porážke baálových prorokov majú ešte politickú moc, predsa len ich dni sú zrátané. I keby sa im podarilo vyhubiť všetkých Hospodinových prorokov, On si povolá opäť nových. Nuž keby sme čítali ďalej, dozvedeli by sme sa, že na Eliášovu ponosu Hospodin odpovedá : V Izraeli však ponechám sedemtisíc tých, ktorých kolená sa neskláňali pred Baalom a ktorých ústa ho nebozkávali (1 Kráľ 19,18). Sedem je číslo plnosti. Počet 7000 chce vyjadriť dostatočné množstvo. A Boh chce takto Eliášovi ukázať, že i keď sa to navonok nezdá, On má stále mnoho ctiteľov a Jeho vec ani zďaleka nie je stratená.
Bratia a sestry, to nie je nič iné ako revolúcia v pohľade na Boha a vnímaní Boha. O koľko iný by bol svet, o koľko iné by boli svetové dejiny, keby sa tri veľké svetové náboženstvá, ktoré svoj pôvod odvodzujú od praotca Abraháma (judaizmus, kresťanstvo a islam) učili vnímať svojho Boha na spôsob Eliáša? O čo iný by bol svet, keby veriaci týchto náboženstiev svojho Boha neprezentovali ako búrku a oheň, ktoré zmetú všetko, čo im príde do cesty? Pokiaľ by to bolo tak, potom by sme zo všeobecných, resp. cirkevných dejín museli škrtnúť také fenomény ako križiacke výpravy, 30 ročnú vojnu alebo pojem „džihád“. Žiadne „Gott mit uns“ na prackách opaskov nacistických vojakov, žiaden 11. september, žiadne vlny migrantov zo Sýrie, Afriky či Blízkeho Východu, žiaden židovsko – palestínsky konflikt …
Drahí priatelia, v krehkom a bezbrannom tele dieťatka v Betleheme ako aj muža na Golgote sa nám všetkým Boh javí celkom inak, celkom novo. Nie ako Boh násilník, ktorý ničí a rúca všetko okolo seba. Nie ako Boh, ktorý vyvoláva strach a spôsobuje bolesť. Ale ako jemný šelest, tichý vánok, ktorý je príjemný, keď nás ovanie po tvári. Bratia a sestry, čas pôstu nás pozýva k tomu, aby sme sa učili Boha takto poznávať aj my. Boha, ktorého najväčšia sila je paradoxne v Jeho zdanlivej slabosti. Boha, ktorého najväčšia moc a devíza je v Jeho láske a sebaobetovaní sa. Boha, ktorého najväčšia sila je v Jeho tichosti, v Jeho stvoriteľskom a vykupiteľskom slove. Veď robiť rámus, bojový krik, štvať jedných proti druhým, spôsobovať vojnové besnenie, vytvárať strach a šíriť smrť – to je skôr vizitka Božieho nepriatelia – diabla. Toto dokáže aj človek naplnený diablom a zlom. No v Božom kráľovstve, o ktorom Ježiš nielen učil, ale svojim životom, smrťou a vzkriesením položil aj jeho pevné základy, tam nepotrebujeme ostrý meč, ktorým sa dá prebodnúť a usmrtiť druhý človek. Tam obstojí iba tá duchovná výzbroj, o ktorej veľmi názorne pojednáva apoštol Pavol vo svojom liste Efezským 6 : 11 Oblečte sa do celej výzbroje Božej, aby ste mohli obstáť proti úkladom diabla. 12 Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach. 13 Preto vezmite na seba celú výzbroj Božiu, aby ste mohli odolať v zlý deň, všetko prekonať a obstáť. 14 Stojte teda: bedrá si opášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti 15 a obujte si pohotovosť k evanjeliu pokoja. 16 Nadovšetko vezmite si štít viery, aby ste ním mohli uhasiť všetky ohnivé šípy tohto nešľachetníka. 17 Vezmite si aj prilbu spasenia a meč Ducha, ktorým je slovo Božie. 18 V každom čase všetkých modlitieb a prosieb modlievajte sa v duchu … (Ef 6, 11 – 18a).
Toto sú zbrane, drahí priatelia, ktorými možno premôcť nášho neviditeľného protivníka. Čas pôstu je tak nanajvýš vhodným časom na to, aby sme si všetky svoje duchovné frustrácie a sklamania liečili na posvätných miestach v blízkosti Boha a istote Jeho prítomnosti. Aby sme pochopili, že Boha nerobí Bohom ani víchor, ani búrka, ani zemetrasenie či oheň, ale predovšetkým Jeho slovo, ktorému máme veriť. Nuž a napokon nás čas pôstu pozýva k tomu, aby sme pochopili, že mojim najväčším nepriateľom nie je ani môj sused, ani môj oponent či kritik na pracovisku. Môj najväčší nepriateľ nie je ani môj konkurent či predstaviteľ iného svetonázoru, resp. politického smerovania. Môj najväčší nepriateľ nie je ani Corona vírus. Náš najväčší nepriateľ má duchovnú podobu. Preto aj apoštol Pavol píše : 12 Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach. Priatelia, skúsme na toto nezabúdať ani v týchto zvláštnych, pohnutých dňoch, kedy sa viera v Boha a dôvera v Neho v prípade mnohých preskúša! Kiež nám dá náš Otec nebeský silu, aby sme všetci i v tejto skúške obstáli! Amen.
